Keď bola tínedžerka, pri výške 173 cm vážila len 48 kíl. „Dívala som sa na seba do zrkadla, videla som úplnú mŕtvolu a myslela som si, že je to normálne,“ hovorí Veronika Greinerová, ktorá dnes vyhráva súťaže v street workoute.
Veronika Greinerová je atlétka, trénerka, porotkyňa a novinárka. Netají sa tým, že v minulosti zápasila s anorexiou. „Cítila som sa, akoby nado mnou zvíťazili nejakí démoni. Ocitla som sa v jednom kolobehu, z ktorého som sa nevedela dostať,“ povedala pre Refresher.
Zlom nastal, keď jej mama povedala, že anorektičkou bude už navždy. Rozhodla sa, že priberie, no nielen do tuku, ale aj do svalov. V tom období ju začal fascinovať street workout, ktorého sa nevzdala dodnes. Začiatky boli podľa jej slov „úsmevné“, dnes je však jednou z najlepších žien na Slovensku, ktoré sa tomuto „pouličnému športu“ venujú.
- Čo Veronike spôsobilo poruchy príjmu potravy.
- Čo ju prinútilo začať sa liečiť.
- Prečo ju cvičenie na hrazdách začalo baviť viac ako fitko.
- Na akom bizarnom mieste sa jej podarilo spraviť prvý zhyb.
- Ako sa prvýkrát cítila v partii „nabúchaných“ chalanov.
- Aký je podľa nej najväčší rozdiel medzi posilňovaním s vlastnou váhou a s činkami.
- Či cvičia street workoutisti aj nohy.
- Aký faktor je najdôležitejší pri naberaní svalovej hmoty.
Minulý rok si verejne prehovorila o tom, že si ako tínedžerka bojovala s anorexiou. Ako si na to obdobie spätne spomínaš?Bolo to príšerné, neprajem to nikomu. Akoby nado mnou zvíťazili nejakí démoni. Dnes by som sa ani nespoznala, bola som hrozne ustráchaná a bojazlivá. Ocitla som sa v jednom kolobehu, z ktorého som sa vôbec nevedela dostať. Každý mi neustále hovoril „jedz, jedz“, „vezmeme ťa k lekárovi“ a podobne, ale ja som nechcela ani jedno, ani druhé.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Dívala som sa na seba do zrkadla, videla som úplnú mŕtvolu a myslela som si, že je to normálne, a pritom to vôbec normálne nebolo. Dnes sa preto viem veľmi ľahko vcítiť do dievčat, ktoré si prechádzajú tým istým, čím ja kedysi. Niekedy mi stačí jeden pohľad a viem, že majú tento problém.
Uvedomovala si si, že nie si v poriadku?
Po nejakom čase áno, ale napriek tomu som to nechcela riešiť. Ten pocit, že mám nad sebou kontrolu, ma upokojoval, hoci som bola na úplnom dne. To je na tom to najhoršie. Dievčatá s týmto ochorením vidia, že nie sú v poriadku, ale nechcú si to priznať.
Niekedy mi stačí jeden pohľad na dievča a viem, že má tento problém.
Je to psychická porucha a treba ju riešiť, treba sa o nej rozprávať. Ale ťažko budeš niekoho presviedčať, keď on sám nechce.
Tušíš, čo tieto stavy spustilo?Určite detstvo. Keď som bola malá, nikdy som sa nepáčila sama sebe, mala som veľmi nízke sebavedomie. Veľký vplyv na psychiku má určite aj prostredie, v ktorom človek vyrastá.
Kedy sa to začalo a na koľko kíl si schudla?
Začalo sa to, keď som mala pätnásť, a najhoršie stavy prišli v sedemnástich. Nikdy som nebola tučná, bola som taký chlapčenský typ – vysoká a chudá. Len som si proste pripadala škaredá, a tak som sa rozhodla schudnúť. Pri výške 173 centimetrov som isté obdobie vážila len 48 kíl (minimum pri tejto výške je asi 55 kíl, pozn. red.). Keď som toto číslo videla na váhe, neverila som vlastným očiam. O niekoľko týždňov až mesiacov mi to celé začalo dochádzať.
Ako je možné, že si sa dostala až na takúto nízku váhu?
Keď na mňa prišli tie najhoršie stavy, myslela som si, že som v nejakej rozprávke, kde mi stačí jesť úplné minimum, aby môj organizmus prežil. V tom období som navyše začínala cvičiť v posilke, takže som mala ešte aj vysoký energetický výdaj.
No napriek tomu som jedla úplne máličko – napríklad len polovicu jablka. A keď som si odhryzla malý kúsok koláča, v ten deň už som nič nejedla, pretože som si to vyčítala. Raz som úplne vylúčila cukor, potom konkrétne potraviny, napríklad klobásy, cestoviny, slaninu... Dodnes ich nemôžem jesť, pretože mi z nich nie je dobre.
Vedeli tvoji blízki (okrem najbližšej rodiny), čím si prechádzaš?
Vedeli. Spolužiaci aj učiteľky v škole si všimli, že som strašne vychudnutá, hovorili, že na mne visia rifle a podobne. Dnes mi je jasné, že to nemysleli zle – vraveli len pravdu.
Čo ťa prinútilo začať sa liečiť?
Keď mi zakazovali cvičiť, ale ja som chcela, pretože ma to hrozne bavilo. Povedala som si, že nechcem pribrať do tuku, ale do svalov. Skutočný zlom však nastal, keď mi mama povedala, že už navždy budem anorektička, čo ma dosť „prebralo”.
Mama mi povedala, že už navždy budem anorektička. To ma dosť prebralo.
Vďaka cvičeniu sa to začalo zlepšovať a začalo mi aj viac chutiť jesť. Anorektické myšlienky sa mi veľmi často vracali, no pracovala som s tým. Učila som sa ich ovládať. Tlak od rodiny bol však stále veľmi silný, okrem toho som musela chodiť do školy a neskôr na brigádu. Bolo to veľmi náročné obdobie.
So street workoutom si začínala v roku 2015, aktívne v ňom pôsobíš od roku 2017. Kedy si sa k nemu prvýkrát dostala a prečo si si vybrala práve tento šport?
Skôr ako mi učaroval street workout, som behávala a chodila do fitka. Časom som si však uvedomila, že fitko pre mňa nie je to pravé orechové a že v street workoute môžem napredovať oveľa lepšie. To ma na ňom aj baví – stále sa viem učiť nové prvky, zlepšovať zostavy, navyšovať opakovania...
Videla som, že sa tomu venujú chalani zo Serede (skupina CalistheniX Sereď), odkiaľ pochádzam, a zapáčilo sa mi to. Začiatky boli úsmevné – prišla som na ihrisko, zavesila som sa na hrazdy a niečo som si skúšala. V tom čase som nevedela urobiť ani poriadny zhyb. Prvý sa mi podaril na dovolenke v Chorvátsku, kde som trénovala na stromoch.
Ešte to leto som mala svoje prvé „vystúpenie“ na otvorení ihriska v Šenkviciach. Bola som tam jediná baba, a aj keď tam žiadna súťaž vtedy nebola, spravila som im tam vystúpenie (smiech). Bolo to veľmi vtipné. O rok som sa zúčastnila na svojich prvých majstrovstvách Slovenska. Skončila som tretia z troch báb a bolo to ešte horšie vystúpenie ako pred rokom (smiech).
Necítila si sa v partii „nabúchaných“ chalanov trochu zvláštne?
Samozrejme, na začiatku som sa tak hanbila, že som radšej cvičila v pivnici. A vieš, čo bolo na tom najvtipnejšie? Že som si myslela, aká som silná. Hoci som už mala niečo odcvičené v posilke, to sa so silou, ktorú potrebuješ na street workout, nedá vôbec porovnať.
No keď sa do niečoho zažeriem, tak sa toho len tak nevzdám. Napokon sa mi ten šport tak zapáčil, že mi bolo jedno, že na mňa pozerajú. Začali sme spolu trénovať a organizovali sme vystúpenia pre verejnosť. Vtedy nás bolo asi dvadsať, dnes nás je možno šesť aktívnych. Aj keď je nás menej, doteraz sme super partia. No na súťaže chodievam zvyčajne sama.
Na ktoré svoje doterajšie športové úspechy si najviac hrdá?
Jednoznačne na majstrovstvá sveta v Moskve, kde som získala bronzovú medailu v strednej váhovej kategórii disciplíny freestyle. Dohromady nás bolo dvadsať dievčat, z celkového počtu som sa umiestnila na ôsmej priečke.
Minulý rok sme mali prvé online majstrovstvá Slovenska, ktoré sa mi podarilo vyhrať. Tento rok to bolo veľmi tesné, vo finále som spadla a skončila na druhom mieste. Konkurencia bola veľká, účasť slušná a výkony všetkých báb skvelé. Zúčastnila som sa aj v kategóriách „Weighted“ a „Queen of Muscle ups“, v ktorých som tiež získala strieborné ocenenia. Okrem toho si cením, keď ma niekto pozve do poroty posudzovať výkony iných ľudí na medzinárodných súťažiach – či už na Slovensko, alebo do Česka.
Aký je podľa teba najväčší rozdiel medzi posilňovaním s vlastnou váhou a s činkami?
Pri posilňovaní s vlastnou váhou získava človek funkčnú silu. To znamená, že vie so svojím telom pracovať na takej úrovni, že je schopný zvládnuť rôzne silové aj dynamické prvky. Telo využíva ako svoj nástroj na cvičenie.
Ľudia, ktorí cvičia s činkami, sú vytrénovaní na dvíhanie ťažkých váh a ich svaly sú skôr nafúknuté a objemné. Samozrejme, funkčná svalová hmota sa dá vybudovať aj vo fitku, no treba zvoliť správne cvičenia.
Cvičia street workoutisti aj nohy?
Ja ich cvičím, pretože som na to bola zvyknutá z posilky a boli to moje obľúbené tréningy. Zameriavajú sa na ne najmä tí, ktorí trénujú výbušnosť, buď kvôli saltám, alebo drepom na jednej nohe (tzv. „pistols”), ktoré sú súčasťou kategórií „Sets and reps“ a „Weighted“.
Videla si už aj takých, ktorí mali silné, široké ramená, no tenučké nohy ako pavúk?
Áno, ale nie je to vôbec pekné, je to ukážková disproporcia (smiech).
Aké sú tvoje doterajšie najväčšie rekordy?
Momentálne som najviac hrdá na svojich desať „muscle upov“ (video nižšie, pozn. red.). V rámci kategórie „Weighted“, pri ktorej sa cvičí s váhami, som urobila zhyb s 34 kilami a dip (tricepsový tlak, pozn. red.) s 35 kilami. V drepoch na jednej nohe mám rekord 30 opakovaní na jednej za sebou.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Silový tréning je tvoj život, no aký máš však vzťah k aeróbnemu tréningu, napríklad behu?
Aeróbne aktivity milujem, najviac plávanie a bicyklovanie. Beh mám tiež veľmi rada, predtým než som začala chodiť do posilky, behávala som 8- až 10-kilometrové trasy. Posledné roky som sa zamerala skôr na šprinty, lebo som si uvedomovala, že rýchlosť je moja slabá stránka. A keďže som sa na ne zamerala, tak som si ich aj časom obľúbila.
Pred dvomi rokmi som sa zúčastnila na 10-kilometrových pretekoch a skončila som na druhom mieste. Doteraz netuším, ako je to možné. Pre optimálne zdravie je však najlepšie kombinovať silový tréning s aeróbnym.
Myslíš si, že existuje niečo ako „svalový potenciál“? V zmysle, že človek má predispozície na to byť silný a svalnatý, alebo je to len záležitosť odhodlania a tréningu?
Ak má dieťa rodičov športovcov, určite má vyššiu šancu získať svalovú hmotu a byť športovo nadané. Ak ho rodičia vedú k nejakému športu, je už len na ňom, či sa v ňom nájde. Určite však bude napredovať rýchlejšie ako dieťa nešportovcov. Aj somatotypy (to, či je niekto vysoký a štíhly, nízky a zavalitý a podobne) zohrávajú určitú úlohu, no nie takú výraznú ako genetika a tvrdá, poctivá práca.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí by chceli skúsiť street workout, no myslia si, že na to nemajú, že je to príliš ťažké, alebo sa hanbia?
Sama som taká bola, nech mi pokojne napíšu (smiech). Poradila by som im, aby sa predovšetkým nebáli ozvať niekomu, kto sa už workoutu dlhšie venuje. Pomôže vám to ako z mentálnej, tak aj fyzickej stránky. Rady od skúsenejších vás navyše ušetria od zbytočných zranení.
Ak sa hanbíte ísť na ihrisko, postačí vám aj hrazda doma, v izbe, medzi dverami či bradielka. Podstatné je vytvoriť si podmienky a skúšať, skúšať, skúšať.
