ROZHOVOR: Ľuboš Micheľ pracoval dlhé roky v Šachtari Doneck, dnes sa len bezmocne prizerá, ako pomaly mizne futbal z Ukrajiny

Čo nastalo v Donecku po vypuknutí vojny? Ako postupovali obyvatelia, futbalisti, vedenie klubu?

Všetci začali utekať z mesta preč, hoci boje sa neodohrávali v centre, kde bol relatívny pokoj, ale na periférii mesta, respektíve v okolitých dedinách. Tam boli otvorené boje, dá sa povedať. Všetci sa báli o život. Ľudia sa rozutekali po celej krajine. Časť z nich, ktorá bola viac proruská, šla na Krym, pretože tam im sľubovali vyššie dôchodky a mohli tam požiadať aj o ruský pas. Bola to skôr taká hybridná, ideologická vojna, kde sa hralo na tých ľudí, ktorým Rusi dali rôzne sľuby.

A čo futbal?

Futbal v doneckej a luhanskej časti prestal profesionálne existovať. Kluby ako Zarya Luhansk alebo Olympic Doneck šli do Kyjeva. Pre prezidentov klubu to boli zvýšené nároky. A tieto slabšie kluby, nechcem povedať, že zanikali, ale hrajú v nižších súťažiach a šli tak viac na tú amatérsku bázu. Väčšina prezidentov mala totiž svoj biznis buď v Donecku, alebo Luhansku. Futbal môžete robiť len dovtedy, kým vám funguje biznis a viete tie peniaze reinvestovať do futbalu.

Ako teraz vyzerá život futbalistov Šachtaru Doneck? Utiekli z Ukrajiny úplne? Trénujú v zahraničí s inými klubmi alebo iba vyčkávajú?

Presnú informáciu nemám. Viem o niektorých, že sú v zahraničí. Samozrejme, cudzinci a legionári zažili vôbec po prvýkrát takéto ohrozenie života. Keď bol zorganizovaný humanitárny vlak, tak ich odviezli tuším do Moldavska a odtiaľ ďalej domov.

A čo ukrajinskí futbalisti?

Časť z nich je na Ukrajine a časť v zahraničí. Napríklad niektorí futbalisti z Dynama Kyjev sú súčasťou teritoriálnej obrany Kyjeva. Práve teraz som mal rozhovor s hráčskym agentom. O ukrajinských hráčov je totiž záujem v zahraničí. Ale keďže na Ukrajine platí branná povinnosť, nemôžu opustiť krajinu. Je to vyšší zákon. Nedá sa svoj odchod obhájiť tým, že idem hrať futbal, lebo ma chce AC Miláno. Je to mimoriadny stav, takže platia iné zákony.

Na Ukrajine už zahynulo aj niekoľko profesionálnych športovcov. Viete o niekom zo svojho okolia?

Našťastie nie. Zachytil som iba tých, o ktorých vedia všetci. Ale mimo športovcov som sa dozvedel, že jeden z trénerov mládeže v Šachtare Doneck prišiel o život. Meno však neviem, to nikde neuvádzajú.

Hrozí nielen Šachtaru, ale aj klubom po celej Ukrajine bankrot a zánik?

Závisí od konfliktu. Ak bude vojna trvať dlho, tak to riziko určite je. Majitelia klubov sú biznismeni. Potrebujú tie peniaze najprv zarobiť, aby ich mohli investovať do klubu. Čo je podľa mňa s určitosťou jasné, že kvalita futbalu na Ukrajine pôjde dole. Hráčom budú musieť znížiť platy a tí najlepší pôjdu preto logicky hrať inam.

Vy ste prišli do Tatrana Prešov, aby ste klubu pomohli dostať sa do prvej ligy. Vrátili by ste sa do Šachtaru Doneck, ak by to bolo možné?

Určite áno. Šachtar je moja srdcová záležitosť. Dal mi šancu na manažérskej pozícii. Strávil som tam krásne časy. Bol to špičkovo organizovaný klub s majiteľom, ktorý nesmierne miloval futbal. Ak by teda prišla z ich strany nejaká ponuka, nechcem povedať, že by som ani chvíľu neváhal, pretože aj v Prešove mám nejaké povinnosti, ale určite by som o nej minimálne uvažoval.

Čo sa týka klubu, ako to v súčasnosti vyzerá?

Jediné, čo k tomu môžem povedať, je, že majiteľ miluje Šachtar natoľko, že je na záchranu klubu ochotný dať aj posledné peniaze. Hneď ako sa tá vojna skončí, bude prvý, kto bude mať záujem oživiť značku Šachtar.

Ako v súčasnosti vyzerá Doneck? Ako tam žijú ľudia a čo si myslia o vojne, keďže ide o oblasť, v ktorej dlhodobo pôsobia proruskí separatisti?

Tie boje sa v súčasnosti netýkajú Doneckej ani Luhanskej oblasti. Čo som sa rozprával so známymi, tak ľudia sa po meste normálne prechádzajú, zájdu na kávu, skrátka sa snažia žiť normálny život. Tam nie je reálna vojna.

Vy v Donecku vlastníte byt. Čo s ním?

Ja som túto tému vyhodil z hlavy. Momentálne to pre mňa nie je nosné. Na to sa dá odpovedať iba tak, ako spieva Paľo Habera, teda že „je to vo hviezdach“. Je to súčasť môjho života a viem, že tam je. Momentálne riešim skôr to, že mám u seba v Prešove dve ukrajinské rodiny, a snažím sa čo najviac pomáhať ľuďom, ktorí majú akékoľvek prepojenie na Ukrajinu.

Tie rodiny, ktoré ste prichýlili, sú vaši známi?

Áno. Muži museli na Ukrajine zostať a deti s manželkami prišli sem. Bývajú u mňa v penzióne.

Ako by ste po tých rokoch, ktoré ste na Ukrajine strávili, opísali ukrajinský národ, Ukrajincov?

Sú to veľmi dobrosrdeční a pohostinní ľudia. Ja som vďaka futbalu precestoval naozaj celú Ukrajinu, od východu po západ. V tých ľuďoch je taká stará slovanská pohostinnosť. Oni nie sú bohatí a nežijú luxusným životom, ale vedia dať druhým všetko. Ukrajina je krásna. Majú more, hory. Ich potenciál aj s ohľadom na nerastné suroviny je obrovský. Ale, bohužiaľ, Ukrajina leží medzi dvomi svetmi, na čo v súčasnosti dopláca.

Na internete sa čoraz viac objavujú hoaxy o tom, ako sú pre nás Ukrajinci nebezpeční. Čo si o tom myslíte?

Ja sa Ukrajincov nebojím. Je to vzdelaný a kultúrny národ. Kyjev je krásne mesto s množstvom univerzít. Čiže ak by tu mala nastať nejaká migrácia ako povedzme v prípade utečencov z Afriky, myslím si, že by Ukrajinci dokázali vyplniť voľné miesta na pracovnom trhu. Sú to vzdelaní a šikovní ľudia, ktorí sa svojou mentalitou podobajú na nás.

Ako zasiahla vojna vás ako človeka, ktorý tam žil dlhé roky?

Najviac ma trápia osudy tých ľudí. Mnohých z nich poznám. V priebehu siedmich rokov museli už druhýkrát opustiť svoj domov. Najprv ušli z Donecka, museli si zvyknúť v Kyjeve. A už keď si mysleli, že to bude nastálo, tak museli utiecť aj odtiaľ. Je to veľmi ťažké. Prvé dni vojny som sledoval televíziu od rána do večera a veľmi ťažko sa mi zaspávalo.

Bude po skončení vojny vzájomná športová konfrontácia medzi Ruskom a Ukrajinou tabu?

Vzťahy budú určite napäté. Neočakávam nejaké vzájomné priateľské stretnutia. Ale na medzinárodnom fóre sa podľa mňa stretávať budú. Pretože ak raz FIFA alebo UEFA určí ich konfrontáciu, tak je to jasné.