Sitno je podľa legiend domovom nenarodených detí aj bránou do pekla. Strávili sme tu desivú noc (Reportáž)

Čerti ako „(ne)priatelia“ z podzemia či bájni rytieri, ktorí opustia útroby vrchu, aby v najhorších časoch zabránili skaze našej zeme. Sitno už odpradávna sprevádza množstvo legiend a mystických príbehov a práve vďaka nim je vari najtajomnejším miestom Slovenska.

Svoj podiel na tom majú aj naši pravekí predkovia, keďže energia vyžarujúca z vyhasnutého stratovulkánu ich priťahovala natoľko, že vrch využívali ako obetné miesto. Na mohutnej skale sa kedysi namiesto ruín týčil majestátny hrad. Práve jeho múry boli podľa povestí svedkami transakcií smrteľníkov a démonov obývajúcich podzemie Sitna.

Za cenu večnej mladosti a poznania nezaplatili ľudia diablovi nijako inak než svojou dušou. Legendy pritom prítomnosť démonov na Sitne obhajujú aj dodnes nevysvetlenou, šesťdesiat kilometrov dlhou stavbou Val obrov, ktorú pripisujú práve im.

Odhliadnuc od príbehov, lesy lemujúce údajnú bránu do pekla či domov nenarodených duší sa na noc zmocnili aj našej psychiky. Počas návštevy Sitna nás jeho atmosféra zobrala do najtemnejších zákutí našich myslí a rácio pritlačila do kúta. Zo série nevysvetliteľných príhod nás vytrhli až ranné slnečné lúče lenivo prenikajúce cez šuštiakovú vrstvu stanu.

Predtým než sa s nami na toto dobrodružstvo vrhneš, chceme ti len pripomenúť, že cestovať po legendami opradených miestach môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti naše reportáže páčia, budeme radi, ak nás podporíš vstupom do klubu Refresher+.

Výkriky už za svetla

Odbilo pol šiestej večer, keď parkujeme v blízkosti jedného z najvychýrenejších tajchov na Slovensku – pri Počúvadle. Hoci väčšina rekreantov už vodu i pláž opustila, niektorí z nich sa stále kúpu či opaľujú v posledných lúčoch slnka.

Takmer prázdne je aj parkovisko. Okrem dvoch áut s najväčšou pravdepodobnosťou patriacich hosťom ubytovaným v blízkom penzióne na ňom stretáme len staršieho muža odetého v plavkách. Zatiaľ čo sa natiera opaľovacím krémom, spozorujeme, že vedľa neho na lavičke leží pohodená reflexná vesta. Naša dedukcia, že práve on je „pokladníkom“ parkoviska, sa po krátkej konverzácii ukáže ako správna.

Hoci parkovanie pri jazere má stanovenú cenu deväť eur za deň, keď mu vysvetlíme, že auto chceme odložiť len na noc a skoro ráno sa vyparíme, vypýta si od nás len päť. Po vybavení formalít týkajúcich sa parkovania sa o malú chvíľu štveráme ovešaní batožinou do hory, nasledujúc tabuľu s nápisom SITNO.

Keďže sme sa na internete dočítali, že ide o túru, ktorú údajne zvládnu aj deti či dôchodcovia, už po prvých desiatkach metrov začíname byť nemilo prekvapení. Strmý terén v kombinácii s nákladom nám dáva zabrať natoľko, že v myšlienkach adresujeme autorovi zavádzajúceho blogu tie najexpresívnejšie slová, čo nám len napadnú.

Zo zamyslenia nás v jednom momente vytrhne šuchot a samovoľné hmýrenie listov len na krok od nás. Kolegyňa sa strhne a od strachu z plných pľúc vykríkne. Zatiaľ čo sa jej hlas ozýva horou, zisťujeme, že ju do špiku kosti vystrašilo malé nevinné vtáča s poraneným krídlom. Ešte predtým, než poskakujúc na dvoch nohách zmizne z turistického chodníka do útrob lesa, stihne nám začvirikať i zapózovať na fotku.

Tento úsmevný moment nám dodá dostatok energie, aby sme sa cez les vyšplhali do cieľa. Keď sa nám to konečne podarí, zakotvíme na lavičkách pri potôčiku. Kým sedíme a nahlas premýšľame nad tým, čo nás tu dnes bude čakať, prejde okolo nás dvojica turistov.

Po zhruba dvadsiatich minútach, ktoré sme my zabili oddychom, ich stretáme opäť. Tentoraz les už opúšťajú a nechávajú jeho tajomno len pre nás.

Les s tajomným duchom

Svoj skromný jednovečerný príbytok sa rozhodneme postaviť len niekoľko desiatok metrov od potôčika. Vyhliadneme si najideálnejšie miesto na stan, ktoré z každej strany lemujú staré práchnivé stromy.

Zatiaľ čo slnečných lúčov stále ubúda, my poctivo budujeme svoje nočné útočisko. Skôr než máme hotovo, les ovládne šero a piskot vetra zosilnie. Po zhruba hodine intenzívnej debaty sme nútení presedlať na nový zdroj svetla – baterku. S kolegyňou sa jednohlasne zhodneme, že les na nás po zotmení naozaj pôsobí desivo.

V zábere umelého svetla nám konáre prastarých stromov pripomínajú pokrútené ruky kostier, ktoré sa k nám pomocou vetra nakláňajú, akoby nás chceli schmatnúť. Štebot vtákov vystriedali tie najtemnejšie zvuky nočného lesa a my už tušíme, že aj keby sa nič nevysvetliteľné nedialo, táto noc nebude príjemná.

Sme obkľúčení. Ale čím?

Je zhruba jedenásť hodín večer, keď sa hladina nášho strachu rapídne zdvihne. Zatiaľ čo sedíme a rozprávame sa, totiž začujeme kroky. Ľudské kroky vzdialené len niekoľko metrov od nášho stanu. Kolegyňa sa vtom ku mne otočí a so slzami na krajíčku sa šeptom spýta: „Čo to je? Kto by tu teraz čo robil?“