Inštitút manželstva nezničíme tým, že ho otvoríme pre nových členov. Manželstvo je o láske a záväzku. To nie je veľkorysosť, nikomu nič zo svojho nedávame. Je to len obyčajná tolerancia.
„Manželstvo je inštitúciou, ktorá slúži v prvom rade na plodenie a zabezpečenie detí.“ Tvrdí môj spoludiskutér. Ocitám sa v epicentre jednej z kultúrno-etických debát.
„OK. A čo ľudia, ktorí nemôžu mať deti? Čo šesťdesiatnici? Môžu sa brať? A čo ja? Chcem sa raz vydať za muža, ktorého budem ľúbiť. Môžem mať svadbu, ak už nebudem stíhať deti?“ pýtam sa.
„Áno, môžeš, ale budeš tak trochu čierny pasažier.“
Táto debata sa naozaj odohrala a nebola pôvodne o mne. Kým sa vyliala všetkými smermi, bola o registrovaných partnerstvách. Princípy ju však ovládajú tie isté: strach a hodnoty.
Predstavte si na chvíľu, že ste muž po päťdesiatke. Vyrastali ste v úplne inom svete, ktorý mal presne určené pravidlá. Kopali ste vonku do lopty, kým vaše sestry doma pomáhali vysávať. Mama čakala otca s teplou večerou. Chlapi neplačú, muž je živiteľ rodiny, učili vás. Otec buchol do stola a bolo po debate. Neexistovali pojmy ako „consent“ a „nebinárny“, slovo „buzerant“ bola bežná nadávka a na vtipe o prsnatej servírke sa všetci smiali. Aj ona sa smiala.
