Prežila som jeden deň s najinteligentnejšími Slovákmi, aby som pochopila, ako žijú. Niektorí majú IQ aj 160 (Reportáž)

Po prednáške o výrobe keramiky sme mali možnosť vymaľovať si svoj vlastný výrobok. Všetci sme sa pri tom zabávali, pretože sa naše umelecké schopnosti zhodovali s tými, ktoré vytvárajú dvojročné deti. Mala som vtedy prvýkrát možnosť vidieť týchto ľudí smiať sa a bežne konverzovať. 

Zaujalo ma, že im vôbec nerobí problém plytký humor a keď sa niekomu niečo nepodarilo, s radosťou to okomentovali ako bežní ľudia. Sedel pri mne jeden manželský pár, ktorý je spolu už niečo cez 20-rokov. Ak si dobre pamätám, muž patril do Mensy a jeho žena ho sprevádzala. 

Po dlhom dopoludní v majolike sme sa presunuli do centra Modry, kde sme hľadali miesto na dobrý obed. Keď sme našli vhodnú reštauráciu, niektorí z členov si posadali k nám ku stolu a začali prvé bližšie konverzácie. Chcela som im trošku objasniť, prečo robím túto reportáž a opisovala som im, čo očakávam a čo sledujem. Jedna z členiek si objednala prosseco a povedala mi, nech počkám do večera a zistím, čo sú to skutoční Mensania. Myslela tým to, že aj medzi nimi si radi niektorí vypijú a zabávajú sa.  

Viacerí Mensania boli bývalými súťažiaciami v rôznych vedomostných kvízoch, jedna členka dokonca vymýšľa otázky pre kvízovú šou Fenomén21, kde sa proti sebe postavia traja súťažiaci a riešia logické úlohy. Zaujímalo ma, či o sebe otvorene hovoria, koľko majú IQ. „Vieš, u nás je to tak, že otázka na výšku IQ je podobná ako otázka o plate," hovorí jeden z členov Mensy.

Odvetila som, že ak je to pre niekoho z nich komfortné, budem rada, ak mi to povedia, pretože ma skutočne zaujíma, či sa ich IQ pohybuje naozaj len na hraniciach 130, alebo to môže byť aj viac. „Ja mám IQ 139,  tuto Miška, sediaca oproti, je z nás najinteligentnejšia, ona má IQ okolo 160." Ostatní členovia sa začali pripájať. „Ja mám IQ 152 aj tuto s kolegyňou," odvetil ďalší člen Mensy. Od tohto momentu som mala ešte väčší stres. Avšak ich správanie bolo úplne iné, ako som si myslela. 

Rozprávali sa medzi sebou o úplne bežných veciach, bežných starostiach. Vôbec neriešili logické hádanky, vedecké teórie ani nič podobné. Smiali sa, vtipkovali, popíjali. Zaujímalo ma teda, v čom sú iní. „My sme takíto len v spoločnosti, v ktorej sa cítime dobre. Viac, ako polovica z nás sú silní introverti a v bežnej spoločnosti sa cítime úplne inak. Tu sme doma a vieme, že môžeme byť prirodzení." 

Často vraj majú pocit, že ich spoločnosť nechápe a že oni nechápu spoločnosť. „V bežných konverzáciách máme iné myšlienky. Keď niekto niečo hovorí, ja si to analyzujem v hlave a premýšľam úplne inak, aj keď odpoviem normálne," hovorí jeden z členov. 

Sú všetci inteligentní ľudia úspešnejší? 

Keď si predstavím človeka na úrovni génia, povedala by som, že je úspešný a presne vie, čo má robiť so životom, aby sa mu darilo. To však v skutočnosti nemusí byť vždy pravda: „Niektorí inteligentní ľudia sa do seba úplne uzavrú, nevedia, ako naložiť so svojou inteligenciou. Máme tu aj takých, ktorí sú nezamestnaní," vysvetľuje mi jedna z členiek.

V tom, či budeš v živote šťastný, veľmi zohráva rolu najmä emočný kvocient. V skratke je to tak, že IQ ti povie, ako si inteligentný, EQ, ako dobre vieš byť človekom. Je veľmi ťažké mať obe tieto stupnice na rovnakej úrovni. Preto sa často stáva, že sú inteligentní ľudia viac introvertní. Taktiež sa niektorí z nich priznali, že je u nich oveľa ťažšie zvládať úzkosť a depresiu, pretože veľa premýšľajú.

Podľa ľudí z Mensy je inteligencia skôr bremeno, pretože má človek problém začleniť sa a pochopiť normálny svet. „Keď som v bežnej spoločnosti, prichytím sa pritom, že si nemám s tými ľuďmi čo povedať."

Zadaných Mensanov som stretla len málo. Rozprávala som sa len s jedným mužom, ktorý mal rodinu a dve deti. Zaujímalo ma preto, ako jeho účasť v organizácii vnímajú oni. „Tým, že sa musím starať o svoju rodinu, mám toho času pre seba menej. Je niekedy dobre ísť sa vyventilovať sem, na stretnutie Mensanov a byť chvíľu so svojimi. Vo svojej vlastnej bubline. Rodina to chápe, niekedy chodia aj so mnou."

Ako prídeš na to, že si inteligentný?

Zaujímalo ma, ako človek zistí, že je inteligentnejší. Viacerí Mensania mi odpovedali veľmi podobne. „V škole ti to páli lepšie. Pošlú ťa na olympiády a potom to už ide samo," hovorí jeden z nich. Ďalší zase odpovedá, že sa naučil čítať a písať už v dvoch rokoch svojho života a preskočil dva ročníky na základnej škole. 

Iní zase hovoria, že si začali všímať, že rozmýšľajú inak. „V bežných konverzáciách som nevedela pochopiť určité súvislosti. Mala som rýchlejšie riešenia na ťažšie otázky. Veľa som analyzovala rôzne veci, fakty a scenáre. Cítila som, že som iná. Tak som si išla urobiť IQ test." Takmer všetci opýtaní majú doktorandské či inžinierske tituly z rôznych vied, informatiky, biológie a iných náročných univerzít. 

Degustácia vína

Podvečer sme išli na  prehliadk vinárstva Karpatská Perla spojenú s degustáciou. Nebola som ssi istá, čo čakať – predsa len, víno a Mensa mi v hlave nespojiteľne zneli ako dva úplne odlišné svety. Ale aj práve tu sa ukázalo, že aj medzi veľmi inteligentnými ľuďmi existuje miesto pre zvedavosť, smiech a uvoľnené rozhovory.

Počas prehliadky výrobnej časti vinárstva kládli Mensania prednášajúcemu naozaj zaujímavé otázky – nie klasické „aké víno je vaše najobľúbenejšie“, ale skôr: „Ako ovplyvňuje mikroklíma ročník vína?“ alebo „Ako presne funguje fermentácia v jednotlivých typoch sudov?“

Prednášajúci bol občas zaskočený, ale zároveň nadšene odpovedal – očividne ho bavilo, že má zvedavú skupinu, ktorá chce pochopiť detaily.

Pri degustácii sa analyzovanie zmenilo na uvoľnenosť. Hoci väčšina priznala, že o víne vlastne netušia nič, všetci sa smiali, ochutnávali, tipovali chuťové tóny a hádali odrody. Atmosféra bola odľahčená, zábavná a medzi ľuďmi sa začala objavovať

spontánna blízkosť, ktorá vzniká, keď sa už nikto na nič nehrá.

Po degustácii sme sa presunuli na večeru, kde sa debaty ešte viac rozbehli. Sedeli sme pri dlhom stole, rozhovory plynuli úplne prirodzene. Bolo to ľudské, srdečné, možno trochu hlučné, ale veľmi príjemné. Až večer sme sa všetci pomaly vrátili do penziónu, kde sme mali spoločenské hry a kvízy. Priznám sa, že táto časť ma zaujímala najviac. 

Spoločenské hry a kvízy

Spoločenská miestnosť penziónu sa postupne začala plniť členmi Mensy v domácom oblečení. Každý priniesol nejaký drink, pochutiny a večer sa mohol začať. K dispozícii bolo množstvo spoločenských hier a ľudia sa postupne skupinkovali a začínali hrať. Čakala som rôzne logické a náročné hry, avšak oni si vybrali tie úplne obyčajné a zábavné. 

Pri každej skupinke som strávila nejaký čas. K niekomu som sa pridala, iných som pozorovala. Všetci Mensania ma privítali vždy s otvorenou náručou a radi sa so mnou rozprávali, za čo som bola rada, keďže som už mala informáciu, že o svojej inteligencii veľa nerozprávajú. Keď som sa im večer priznala, že som mala veľký stres z celého dňa, len sa usmiali a odvetili, že aj oni mali stres zo mňa. 

Celý deň som si hovorila, že spoločenské hry určite hrať nebudem, pretože si nedajbože urobím hanbu, ale na žiadne strachy nebol nakoniec dôvod. Ak som niečomu nerozumela, s radosťou mi to vysvetlili a potom som už nemala problém. Pôvodne som plánovala odchod okolo deviatej večer, no ani o desiatej som sa ešte nechystala opustiť tento príjemný priestor. 

Naučila som sa aj veci, o ktorých by sa mi ani nesnívalo, že zažijem práve na stretnutí najinteligentnejších ľudí na Slovensku. Dália, podpredsedníčka Mensy priniesla prosecco a nôž na sabráž. Všetci ma povzbudzovali pri tom, ako som prvýkrát odsekla hrdlo fľašky. Bolo to veľmi milé a cítila som, že to myslia úprimne. 

Prišiel čas na každovečerný kvíz. Kvízy vraj robia každý večer. Vždy ich pripraví nejaký iný člen a ostatní hádajú. Trochu zahanbene som sa medzi inteligentov pridala aj ja, no ukázalo sa, že v hádankách išlo najmä o vzájomnú spoluprácu. Teda aspoň v tej našej.

Na počudovanie všetkých som sa umiestnila medzi najúspešnejšími. Vyhrala som čokoládu a stála som pred najinteligentnejšími ľuďmi s tým, že som jednou z najlepších v kvízoch. Aj keď najmä vďaka vzájomnej spolupráci. 

Zapamätá si všetko na základe jedného počutia

Čas sa blížil už k polnoci, keď som sa dala do reči s 26-ročnou Kristínou: „Predtým, ako som bola členkou Mensy, cítila som, že som veľmi izolovaná. Nemala som v podstate žiadne sociálne kontakty. Nebola som schopná nadviazať nejaké bežné kamarátstva, ako moji rovesníci, lebo som si s nimi nerozumela. Mala som úplne iné záujmy a tým pádom som s nimi nemala takmer nič spoločné," hovorí Kristína, ktorej prvé stabilnejšie sociálne kontakty našla až v Mense.

„Nebavili ma povrchné záľuby, ako to, čo si oblečiem, aké šminky si kúpim. Robiť rôzne hlúpe výzvy, ako typickí tínedžeri, tomu som nikdy nerozumela." Kristína chcela s ľuďmi riešiť zmysluplné témy a tráviť s nimi čas. Mensa podľa Kristíny ponúka rôzne možnosti, ako sa realizovať, napríklad v Bratislave sa pravidelne stretávajú v klubovni na hranie spoločenských hier. 

V debatách podľa Kristíny tiež idú omnoho viac do hĺbky. Rozprávajú sa o komplikovanejších témach, ale robia to najmä na tematických stretnutiach, nie na takomto neformálnom stretnutí. „V Bratislave máme klubovňu, kde máme raz za dva týždne nejakú prednášku a potom diskusiu. Je to veľmi zaujímavé."

Podľa Kristíny sa stáva často aj to, že sa členovia tak zaryjú do diskusie, až z toho vznikne konflikt, alebo ostrejšia výmena názorov. „Inteligencia pre mňa znamená schopnosť komplexne premýšľať nad problémami a byť otvorený viacerým myšlienkam. Zamyslieť sa, analyzovať a podobne. Samozrejme sú však rôzne typy inteligencie."

„Ja som človek, ktorý ma problémy s EQ. Cítim, že ma to obmedzuje v bežnom živote a povedala by som, že veľa Mensanov je takých, ktorí majú pridružené nejaké diagnózy. Môže to byť napríklad nízke EQ, nízka sociálna zručnosť, porucha autistického spektra, Asperger, OCD alebo ADHD a podobne." Kristína to hovorí z vlastnej skúsenosti, keďže má sama diagnostikovaný Aspergerov syndróm. 

„Nie všetci z môjho okolia vedia, že som členom Mensy. Stretla som sa raz s nie pozitívnou reakciou a preto o tom radšej nechcem hovoriť. Neprezentujem sa tým. Moji rodičia sú členmi Mensy, ale inak o tom nikto nevie." Kristína je človek s dvojitou výnimočnosťou, to znamená, že má nadanie, ale zároveň poruchu učenia.

Je disgrafička, takže má problémy s písaním, takže v škole dosť bojovala. Naopak, vďaka inteligencii bola schopná to kompenzovať. „Mala som jednotky a dvojky, ale nevynikala som. Tým, že som si to musela kompenzovať, vyvinula som si vlastné stratégie," Ako hovorí, trávila hodiny tréningom písania, keď bola malé dieťa, no aj napriek tomu nevie písať tlačeným písmom. Má však veľmi dobrú sluchovú pamäť a to je jej veľká výhoda. 

„Na vyučovaní mi stačí raz počuť prednášku a ja si takmer 70%-80% z výkladu zapamätám. Doma som sa musela veľmi málo učiť, lebo som si všetko pamätala. Túto stratégiu používam aj na univerzite." Na vysokej škole má však Kristína aj napriek svojej inteligencii rôzne úľavy, či kompenzácie. Na skúške má napríklad dlhší čas na prípravu. 

To, že si zapamätá takmer 70% ťažkého učiva len z prednášky, súvisí s aktívnym počúvaním. Všetko, čo vyučujúci povie, si Kristína v hlave analyzuje a spája do súvislostí. Je to vraj skvelá vec, avšak spôsobuje problém so sústredením.

Na to si však Kristína našla svoje riešenie: „Používam kompenzačné stratégie. Volá sa to napríklad stimming. Musím mať zaneprázdnené ruky. Je to vidno aj počas celého tohto večera. Sú to kamienky, ktoré majú hladké povrchy a ja kamienky šúcham v rukách a pomáha mi to sústrediť sa." 

K terapeutovi sa odhodlala ísť až ako 22-ročná. Jej diagnóza, Aspergerov syndróm, so sebou prináša výnimočnosti, ktoré si bežný človek možno ani nevie predstaviť – napríklad výnimočnú sluchovú pamäť.

„Niekedy sa mi však stane, že už nevládzem. A vtedy je zaujímavé, že to, že nevládzem, sa mi začne premietať do fyzickej nepohody. Začne mi byť reálne zle,“ opisuje. „Najčastejšie začnem reagovať veľmi citlivo na oblečenie. Musím sa ovládať, aby som si ho neroztrhala, pretože ma všetko tlačí. A druhé najčastejšie je to, že mi začne byť zima – aj keď je v miestnosti normálnych 22 stupňov. Ja sa niekedy oblečiem do vetrovky a aj tak sa trasiem. Vtedy mi moje telo hovorí, že už má dosť.“

Momentálne Kristína študuje v Rakúsku na univerzite vo Viedni odbor podnikový a ekonomický manažment v nemčine a v angličtine, so zameraním na ekonomické právo. 

Môj deň v Mense sa skončil a ja som išla domov s úplne iným pocitom, než s akým som ráno prichádzala. Našla som si množstvo nových kamarátov a skvelých ľudí – aj napriek tomu, že by som nikdy nepovedala, že by som k nim mohla patriť. Zistila som, že inteligencia nie je niečo, čo kričí navonok. Nevidíš ju v oblečení, v správaní ani v postoji. Niekedy je tichá, nenápadná, schovaná za humorom, za láskavosťou, aj za ťažkými osudmi.