Ako Hans Zimmer prišiel osobne na Slovensko, aby kokavskej kapele Sendreiovci ponúkol nahrať hudbu do filmu (Rozhovor)

Hudba je neoddeliteľnou súčasťou filmu. Nie je to len niečo, čo vyplňuje hluché miesta v snímke, hudba je totiž istým vyjadrením autorského postoja či akéhosi komentáru k vizuálnemu dianiu. Okrem významovej tak plní aj funkciu emocionálnu, takže je to práve hudobná vložka, ktorá ovplyvňuje celkový dojem z filmu. História kinematografie nám ponúkla už množstvo veľkých skladateľských mien, z ktorých vyberieme napríklad Johna Williamsa (Star Wars), Ennia Morriconeho (aktuálne Hateful Eight), Bernarda Herrmana (Psycho), Jamesa Hornera (Titanic) či Hansa Zimmera (Interstellar, trilógia o Temnom rytierovi). A práve meno posledného zo spomínaných sa teší stále väčšej obľube, čomu rozhodne dopomohlo aj oznámenie európskeho turné, ktoré neobíde ani naše hlavné mesto.

Menej ľudí už ale vie, že Hans počas tvorby hudby pre pokračovanie Sherlocka Holmesa s podtitulom Game of Shadows precestoval množstvo krajín, len aby našiel ten správny živelný a nespútaný rómsky temperament, ktorý potreboval preniesť aj do soundtracku. Prekvapivo, no zaslúžene ho našiel na Slovensku v kapele Sendreiovcov, ktorých môžete poznať aj vďaka spoluprácam s kapelou Para, Moja reč, Jankom Kuricom, Petrom Lipom, Tony Popovičom, kubánskym spevákom Eusébiom, Slávom Solovičom či symfonickým orchestrom zo Žiliny. Ako ich stretnutie a spolupráca s pravdepodobne najpopulárnejším filmovým skladateľom súčasnosti dopadla, sa dozviete v našom rozhovore.

Dobrý deň, na začiatok sa vám chceme poďakovať za to, že ste si na nás našli čas. Mohli by ste sa na úvod predstaviť našim čitateľom, kto ste, koľko máte členov a ako dlho už vystupujete?

Skupina Sendreiovci a Kokavakere Lavutara (Kokavskí hudobníci) účinkuje už od roku 2002. Spolu uchovávajú autentický cigánsky folklór a túto jedinečnú hudobnú tradíciu prenášajú z generácie na generáciu. Začínali sme ako doprovodná kapela známeho tanečného súboru Romani luluďi, ktorý účinkuje dodnes. Kapela sa ale postupne pomenila v zostave nástrojov, od začiatku vzniku sme spievali a hrali na gitarách, dnes máme aj sláčikové nástroje, akordeón a cimbal, čo nás zároveň posúva na inú úroveň kvality. Členovia dnešného zoskupenia už ovládajú noty, pričom traja z nich učia na umeleckej strednej škole. Sendreiovci a Kokavakere Lavutara sú vynikajúci hudobníci, ktorí patria medzi najznámejšie slovenské kapely hrajúce cigánsku muziku. Naše koncerty občas pripomínajú bazén uprostred leta - sú plné tlačiacich sa ľudí, ktorí sa chcú osviežiť chytľavými melódiami. Máme za sebou mnohé vystúpenia po celom Slovensku, no dostali sme sa aj za hranice. Janka Sendreiová spievala cigánske pesničky v Carnegie Hall v New Yorku, kapela účinkovala v Moskve, Tilburgu, Budapešti, Prahe, Krakove, Bologni, Ľubľani, Wroclawe, Brne či Berlíne.

Ak dovolíte, radi by sme sa zamerali na vašu spoluprácu s hudobným skladateľom Hansom Zimmerom, s ktorým ste nahrali niekoľko skladieb pre soundtrack Sherlocka Holmesa: Hra Tieňov. Akým spôsobom si vás vyhliadol? Našiel Hans Sendreiovcov, alebo Sendreiovci Hansa?

V jeden letný slnečný júnový deň doobeda sme mali pred sebou už posledný deň koncertov po východnom Slovensku, konkrétne v obci Rudňany. V tom zazvonil mobil a ozval sa prekladateľ anglického jazyka, aby nám oznámil, že nás chce navštíviť a vypočuť Hans Zimmer. Podrobnosti sme sa dozvedeli až po koncerte, kde už bol prítomný. Ten prebiehal na futbalovom ihrisku pred osadníkmi a celá výprava okolo Hansa sa na nás bavila. Nakoniec sme dostali ponuku, že si nahrá našu hudbu a spev ako demo nahrávku a vybavil prenájom domu kultúry v Rudňanoch. Dohodli sme sa na 10 € na osobu za jednu hodinu nahrávania. Netušili sme, že Hans Zimmer prešiel celú Európu kvôli hľadaniu cigánskej kapely a jej hudby do filmu. Hans cítil z našej hudby niečo iné, odlišné od toho, čo počul a videl od mnohých ponúknutých rómskych kapiel z celej Európy. Sme si vedomí, že naša hudba je dynamická a ponúka svoj vlastný štýl a prezentáciu. Po mesiaci ale prišla pozvánka na nahrávanie soundtracku do filmu známeho hollywoodskeho režiséra Guya Ritchieho.

Poznali ste jeho prácu aj predtým, než si vás vybral, či bol pre vás neznámym človekom ponúkajúcim novú skúsenosť?

Jeho meno bolo pre mňa i členov našej kapely neznáme. Vedeli sme vtedy len toľko, že je to hudobný producent, keďže sa nám tak sám predstavil. Keď nám vysvetlili, ako sa veci majú, nechceli sme tomu veriť. Po zhliadnutí internetových stránok sme boli nadšení, keďže, samozrejme, ide o osobnosť tretieho tisícročia považovanú za geniálneho skladateľa filmovej hudby do známych hollywoodskych celovečerných filmov či hier.

Hansovu cestu od príchodu na Slovensko až po nahrávanie hudby sleduje krátky dokument

Ako prebiehalo vaše zoznámenie a prvé hranie? Vybral si vás hneď po tom, ako ste mu niečo zahrali?

Po návšteve celej jeho 6-člennej výpravy na našom koncerte v Rudňanoch sme sa hneď dohodli na ponuke nahrať za tri hodiny v Dome Kultúry v Rudňanoch master nášho repertoáru hudby a spevu. Zaujímavé na tom všetkom bolo, že samotný Hans sa k nám pripojil na klávesoch a hral s nami veci, ktoré poznal, hlavne valčíky a moderný pop. Nahrávanie prebiehalo v priateľskej atmosfére. Počas neho sme prešli celý náš repertoár nielen cigánskej muziky, ale aj slovenskej ľudovej či klasiky. Po skončení nahrávania sme pri káve s Hansom cítili jeho radosť, ale musíme sa priznať, že vtedy sme ešte ani vo sne netušili, že to bola práve radosť z konečne nájdenej hudby, ktorú potreboval.

Boli na vás doma v Kokave hrdí, že idete touto cestou reprezentovať Slovensko?

Musíme sa priznať, že v Kokave sa nájdu aj ľudia, ktorí sú hrdí na to, že skvele a úspešne reprezentujeme obec i celé Slovensko, no poznáte porekadlo „doma nikdy nie ste prorokom“. Od väčšiny obyvateľstva u nás sa to nedá vycítiť. Je to aj o tom, že sme to dokázali a dokazujeme naďalej ako Rómovia žijúci v obci, a preto je pre nich ťažké priznať, že robíme dobré meno obci Kokava nad Rimavicou. V mestách je to zase opačne, tu sme uznávaní po celom Slovensku, čo nám dáva mnoho ľudí pri stretnutiach na vedomie nielen fotením a podpismi s venovaním, ale aj poďakovaniami za úspešné umelecké prejavy. Proste nás má na Slovensku mnoho ľudí rado a pokladajú nás za umelcov. To si dovolím povedať, takto to cítime, a to nielen pri koncertoch, ale aj pri bežných stretnutiach s ľuďmi.

Nahrávanie prebiehalo vo Viedni. Ako dlho trvalo a ako vyzeral nahrávací deň? Mali ste pred tým možnosť vidieť film, či vám len Hans povedal, ako si predstavuje vaše skladby?

Nahrávanie prebiehalo tri dni vo viedenskom známom nahrávacom štúdiu podľa programu, ktorý navrhol Hans. Na začiatku každého dňa sme mali poradu, kde sme, samozrejme, mali prekladateľa, nášho dlhoročného priateľa kapely Tomáša Hrustiča a Stanislava Daniela, cez ktorých nás Hans oboznámil o procese nahrávania. Nahrávací deň trval 6 hodín s krátkymi 15-minútovými prestávkami. Po zhladnutí ukážok filmu, v ktorých mala zaznieť naša hudba, sa vyjadril, že keď nám prehrá záber z filmu po častiach, musíme nájsť tri skladby na danú situáciu (napr. na tikot hodín tik-tak) a pohyb hercov. Z troch predvedených rómskych skladieb si po pol hodine vybral jednu, ktorá sa mu zapáčila a hodila do danej časti filmu najviac. Túto skladbu za hodinu znotoval postupne pre každý jeden hudobný nástroj do partitúry a mohli sme ju začať nahrávať. Toto sa opakovalo, až pokým sa mu nezdala nahraná dôkladne a podľa jeho predstáv. Takto sme postupne nahrali asi sedem vybraných skladieb.

Nahrávanie bolo náročné, no prebiehalo bez trémy, pričom skúsenosť z nahrávania nás naučila dôslednosti v hraní danej skladby a prejavu. Veľmi pomohla aj priateľská atmosféra samotného majstra Hansa Zimmera. Pri obedňajšej prestávke sme sedeli počas troch nahrávacích dní spoločne s Hansom za jedným stolom a nejde mi nespomenúť, že sme medzi sebou viedli rozhovor ako starí známi. Bolo tu cítiť príjemnú a úprimnú priateľskú atmosféru. Pri obede sme si zaspomínali na veselé príhody z nášho dlhoročného účinkovania kapely, takže sme vždy Hansa a jeho tím rozveselili. Na každom obede to skončilo výbuchom smiechu.

Aký vlastne je Hans Zimmer? Bol pri práci tvrdý a rázny, alebo sa nebránil ani postrehom z vašej strany?

Spomínal som porady pred každou skladbou, kde Hans ráznymi pokynmi vyjadril predstavu nielen hrania skladby, ale i prejavu, aby bolo cítiť, že daná skladba má motív a svoj príbeh. Aby to divák jednoducho cítil a bol vnesený do deja. Bolo zaujímavé, že prijal aj naše malé zmeny v skladbách, ako je napríklad začiatok skladby a jej koniec. Všetci sme mali svoje úlohy. Ako aj my, tak aj jeho tím, no dôležité je, že to tak fungovalo.

Spomeniete si aj na nejaký úsmevný moment z nahrávania?

Úsmevnú príhodu máme len z premiéry v Londýne, kde som pred generálkou upozorňoval manželku na terén vonkajšieho priestoru, kde červený koberec kopíroval okolie. A práve na večernom finále sa tam manželka potkla v topánkach na opätku a v róbe. Našťastie ale len pokľakla na jedno koleno, takže to vyzeralo, ako keby sa mne samotnému poklonila. Ihneď som zaujal postoj slovom: „Ooo, ďakujem princezná, klaniam sa vám aj ja.“ Fotografi zaujali svoj postoj a hneď sa to blýskalo.

Mali ste možnosť vypočuť si oficiálny soundtrack k filmu? Na koľkých skladbách, ktoré sa vo filme objavili, ste spolupracovali, resp. ktoré skladby sú to?

Asi v piatich pasážach vo filme znie naša hudba. Je ju cítiť, počuť a presne sa hodí do deja snímky. Nečakali sme také množstvo scén, kde zaznie naša hudba. Samotný soundtrack sme si vypočuli spolu so všetkými našimi skladbami po pol roku od nahrania, kedy sme ho dostali ako darček z Ameriky od Hansa.

Zúčastnili ste sa aj na svetovej premiére v Londýne. Ako celá udalosť prebiehala? Videli ste aj film?

Pozvanie na premiéru bol ďalší šok pre nás samotných. Bolo to nečakané, ale veľmi príjemné. Boli sme ubytovaní v najdrahšom hoteli v centre Londýna spoločne s hercami a ich manželkami. Pri večeriach sme sa stretávali okolo švédskych stolov, mnohých sme hneď nespoznávali, ale zato sme bez výnimky boli obletovaní čašníkmi. Cítili sme sa ako v inom svete, ako pravé celebrity. V deň premiéry sme vo vnútri krásnej budovy divadla na červenom koberci čakali na pokyn organizátorov. Pred vstupom sme boli pripravení hrať naživo počas vchádzania celebrít a tímu ľudí, ktorí spolupracovali na filme.

Herci sa v pároch v nádherných róbach a oblekoch po jednom premiestnili počas hrania našej hudby a spevu do prednej, vnútornej časti budovy. Každý sa nám poklonil a pozdravil kapelu, vzdávali nám úctu, bolo to cítiť. Po dvojhodinovom ceremoniáli, prejdení a fotení v prednej časti divadla s červeným kobercom sa pokračovalo do priestorov vonkajších, kde za páskou čakala tlačenica fanúšikov a fotografov. Všetci herci a účastníci filmu pokračovali po červenom koberci a my sme ich hudbou doprevádzali až po ďalší vstup do vnútra divadla, čo bolo asi 200 metrov. Všetko bolo koordinované usporiadateľmi, takže sme zastali na pokyn, pozdravili fanúšikov, odfotografovali sme sa a pokračovali po červenom koberci. 

S režisérom ste sa stretli už počas nahrávania hudby, alebo až na slávnostnej premiére?

Hans nás prišiel pozdraviť ešte pred samotnou premiérou na hotel aj spolu s manželkou Suzanne a samotným režisérom Guyom Ritchiem, ktorý bol taktiež v sprievode svojej manželky. Pozvali nás ako celú kapelu na drink, kde sa nám poďakovali za prijatie pozvania na premiéru filmu Sherlock Holmes: Game of Shadows a taktiež aj za nahrávanie hudby.

Nezabudol na vás Hans ani na premiére a venoval sa vám, či mu to povinnosti nedovoľovali?

Po premiére sme boli ešte od Hansa a režiséra pozvaní hrať na predvianočnú párty filmovej spoločnosti Warner Bros., kde sme hosťom, pozvaným hercom i zamestnancom firmy hrali na recepcii v nádherných priestoroch paláca. Na druhý deň sme boli pozvaní od Hansa na obed do jeho nahrávacieho štúdia v Londýne, kde práve nahrával so symfonickým londýnskym orchestrom hudbu do filmu Dark Knight Rises. Nevedeli sme sa vynadívať, ako dokázal režírovať a organizovať také veľké teleso. Nádherný zážitok. Pred večerným pozvaním režiséra Ritchieho na jeho vlastnú párty pre hercov a jeho hostí vo vlastnom pube sme dostali ponuku užiť si Londýn počas dňa. Prešli sme rôzne známe miesta, od výmeny stráži kráľovského paláca až po figuríny Jacksona, Beatles a známych športovcov, hercov či osobností sveta v múzeu Madame Tussauds. Večerná párty sa v preplnenom pube znova niesla opäť na cigánskej nôte hudby Sendreiovcov a Kokavakere Lavutára. Do rána bieleho sme zabávali herecké celebrity z rôznych krajín sveta.

Darovali ste si medzi sebou nejaký darček či suvenír na pamiatku?

Od Hansa Zimmera sme dostali 1 800 dolárov na projekt Rómska struna po potulkách ako sponzorský dar pre kapelu Sendreiovci.

Od nahrávania či premiéry filmu ubehli už 4 roky, podarilo sa mu zarobiť 550 miliónov dolárov a stal sa hitom s množstvom pozitívnych recenzií. Ako s odstupom času vnímate fakt, že ste sa na ňom taktiež podieľali a pomáhali vytvoriť určitú autentickosť dravej a živelnej rómskej kultúry?

Celé štyri roky sme dostávali od Hansa pravidelne k vianočným sviatkom mailový pozdrav. Boli a stále sme nadšení, že na nás nezabudol. Fakt, že sme sa podieľali na filme sa ťažko mediálne predávalo, cítili sme sa dosť urazene, veď predsa sa to málokomu zo Slovenska podarí, byť takto úspešný. Médiá tomu začali venovať pozornosť iba v posledných dvoch rokoch a aj na predstaveniach našich koncertov to nezabúdajú usporiadatelia spomenúť. Zaujímavé bolo, že sme neboli pozvaní na premiéru filmu do hlavného mesta Slovenska.

Vieme, že Hans Zimmer vystúpi 5. mája prvýkrát v Bratislave so svojim orchestrom. Oslovil vás pri tejto príležitosti, či už ako hostí, alebo dokonca ako vystupujúcich?

Musíme sa priznať, že aj my sami vyvíjame snahu stretnúť sa s Hansom ešte pred vystúpením. Pripravujeme pre neho vlastnú párty spoločne s Parou a Michalom Kaščákom, kde by sme mu chceli zahrať na privítanie spoločné skladby a dať mu na vedomie, ako nás posunula v hudbe jeho ponuka nahrať hudbu do filmu. V dnešných dňoch sme sa dozvedeli, že mail prijal a do konca marca sa vyjadrí. Verím, že nás prijme a chceme zdokumentovať jeho prijatie i samotný koncert 5. mája 2016.

V čom vás najviac posunula táto skúsenosť, ktorú vám môže nejeden hudobník závidieť? 

Myslím si, že skúsenosť spolupracovať počas nahrávania s takou osobnosťou, akou je Hans, je snom každého hudobníka. My sme boli v správnom čase na správnom mieste a myslím si, že sme konečne dokázali sami seba doceniť. Že všetka tá tvrdá a systematická práca v kapele nebola nazmar a táto skúsenosť bola posunom do hudobných výšin. Za to ďakujeme aj náhode, no hlavne umeniu, ktoré vytvárame aj naďalej.

Na záver vám ešte raz ďakujeme za rozhovor a prajeme množstvo úspechov. Pokiaľ chcete niečo odkázať našim čitateľom, teraz máte možnosť.

Chcem poďakovať ľudom, fanúšikom a mládeži, že nás majú stále radi a že aj naďalej chodia na naše koncerty. Chceme vám stále odovzdávať radosť a umenie s našou hudbou a spevom. Veríme, že hudba Sendreiovcov spája ľudí bez rozdielu farby pleti a bez predsudkov. Ďakujeme vám, že si môžeme plniť hudobné sny.

A my už len odratúvame čas do májového koncertu Hansa Zimmera v Bratislave, ktorý sa uskutoční v rámci Hans Zimmer Live on Tour. Viac informácií nájdete tu.

Vladimír Sendrei spolu s režisérom snímky Guyom Ritchiem