Stavební inžinieri mierne precenili svoje sily.
Disponovať mala až 600 raketami stredného doletu a ako štít mal slúžiť práve ľad, do ktorého bola celá základňa zasadená. Ten sa však stal pre americkú vojenskú pevnosť Camp Century hlavným kameňom úrazu. Armádny komplex bol stavaný pod zárukou najvyššieho utajenia, no nešlo len o maskovanie pred civilistami, ale aj pred samotným dánskym parlamentom. Extrémne nízke teploty, silný vietor a celková premenlivosť prostredia boli napokon dôvodom, prečo sa ambiciózny plán Američanov na vybudovanie super tajnej základne stal len veľkým fiaskom.
V teoretickej rovine vyzeral plán na vybudovanie tajného komplexu na území polárnej púšte uvážene. Takzvané mŕtve zóny boli na podobné plány ako stvorené, veď kto by už len hľadal vojenskú základňu v hlbinách snehu a ľadu, stovky kilometrov za polárnym kruhom. Uchlácholení teoretickými poznatkami a potenciálom projektu sa napokon vrchné vedenie armády rozhodlo pre naplnenie plánu. Dôležitý bol však výber správnej lokality. Tá musela spĺňať viacero prísnych kritérií a okrem iného musela byť dostatočne ďaleko od nepriateľského Ruska, no tak isto nesmela byť príliš blízko domácej pôdy. Konečný verdikt padol v roku 1959 a z viacerých možných lokalít bola napokon vybraná grónska pevnina, ktorá sa javila ako najstrategickejšia. Umiestnenie niekde na pomedzí západu a východu tiež nahrávalo do karát. Po určení presného bodu sa však začali vynárať nepredvídané otázky, na ktoré bolo treba nájsť jasné odpovede. Camp Century, ako začala armáda základňu prezývať, sa mala totiž nachádzať vo výške takmer 1 900 metrov nad morom a iba asi 1 300 kilometrov od severného pólu. Vysoká nadmorská výška by ešte nebol taký problém, ale vybudovať vojenský komplex v tak nehostinnom prostredí, to už chcelo dávku odvahy.
Umiestnenie vojenskej základne
Teploty sa v oblasti pohybovali celoročne zásadne pod nulou (priemerné denné hodnoty dosahovali mínus dvadsať stupňov Celzia) a počas zimných mesiacov neboli ničím výnimočným i päťdesiat stupňové mrazy. Celú situáciu tiež komplikoval silný vietor, ktorý ojedinele naberal rýchlosť až 200 kilometrov za hodinu. Pocitová teplota tak bola v tejto kombinácii takmer smrteľná. Odhodlaní a plní síl sa i tak pustili do projektu, ktorý dostal príznačné meno Iceworm. Stavba odštartovala v roku 1960, no zo začiatku bolo jasné, že realita sa bude s papierovými hodnotami mierne konfrontovať. Prvým cieľom bolo dostať na požadované miesto ťažkú vojenskú techniku, no aby nebola úloha príliš jednoduchá, bolo navyše nutné celú výstavbu v čo najväčšej možnej miere pred okolitým svetom utajovať. Vrtuľníky prepravujúce ťažké mechanizmy tak museli lietať len v noci. Nepriateľ, ale i nezainteresovaní (v tomto prípade Dáni) nemali o prebiehajúcej stavbe ani len tušiť.
Nočné práce pokračujú v rytmickom slede a stroje deň čo deň odhŕňajú desiatky ton snehu a ľadu, do ktorého chcú následne celý komplex zasadiť. Vyhĺbené tunely sa postupne spevňujú plechovou konštrukciou, vďaka ktorej vznikajú v podzemí prvé priestory. Do vnútra vykopaných priestorov sa rad za radom umiestňujú obytné bunky o dĺžke 20 metrov, ktoré pomaly utvárajú základné piliere projektu Iceworm a spočiatku ponúkajú ubytovanie pre 80, neskôr dokonca 200 členov armády. Silný vietor v kombinácii so snehom sa pritom stará o dokonalé maskovanie. Navonok sa pritom prezentuje ako experimentálne zariadenie. Utajované dokumenty však hovoria o honosnej superzákladni, ktorej podzemné tunely majú dosahovať dĺžky stoviek kilometrov. Umiestnenie balistických striel stredného doletu je naplánované v zakopaných silách rozmiestnených vo vzdialenosti šesť kilometrov od seba. Dokumenty hovoria o neuveriteľných šiestich stovkách takýchto rakiet, čím by zabrali dĺžku 3 600 kilometrov. V priebehu vojnových konfliktov by sa tak celá oblasť premenila na odpaľovaciu plošinu.
Avšak prax vyzerala oproti teórii diametrálne odlišne a v priebehu roka sa naplnil len zlomok z pripravovaných stavebných plánov. Zo stoviek kilometrov podzemných chodieb sa podarilo zhotoviť smiešne tri kilometre, v ktorých sa okrem iného nachádzalo aj divadlo, obchod či nemocnica. S príchodom prvej zimy nadišiel ďalší neočakávaný problém. Počasie je extrémnejšie ako kompetentní tušili a celý projekt sa tak niekoľkonásobne predraží. Snehová masa tlačiaca na stavebné konštrukcie spôsobuje v podzemí prvé komplikácie, čoho dôsledkom sa začínajú prepadať stropy. Každomesačne je tak potreba odhrnúť masívnych 120 ton snehu, aby bol komplex ako-tak stabilný. Všadeprítomný sneh a ľad, ktorý mal celú oblasť dokonale chrániť a maskovať, sa postupne ukazuje ako najväčší problém, ktorý celý projekt potopí. Extrémne počasie však nebolo problémom len pre vojakov a stabilitu budov, ale aj pre techniku, ktorá častokrát strácala na spoľahlivosti. Silné mrazy sa navyše podpisovali na destabilite materiálov, ktoré sa stávali krehké a lámavé.
Výstavba
Ďalším nepredvídaným faktom boli vlastnosti pevninského ľadu, ktorý zďaleka nebol tak trvácny a stabilný, ako si mnohí vedci mysleli. Do úvahy sa totiž zabudol brať fenomén striedajúcich ročných období. Skutočnosť, že ľad a sneh majú iné vlastnosti pri rozličných teplotách vedcom, ako aj vojenským generálom akosi unikla. Počas nasledujúcich mesiacov sa tak začali podzemné stavby náhodne posúvať, nešlo však o milimetre, ale o desiatky centimetrov. Personál bol napokon nútený dočasne celú oblasť opustiť, aby sa mohli priestory opätovne zafixovať a pokračovať vo výstavbe. To sa však nestalo a po úplnom zrútení niekoľkých chodieb bolo všetkým jasné, k čomu celý projekt smeruje. V roku 1966 tak bola celá oblasť nadobro opustená. Vedenie armády sem opätovne zavítalo až o tri roky neskôr, aby vykonalo prieskum a vyhodnotilo závery. Tie boli horšie, ako predpokladali. Podzemný komplex bol skrz-naskrz odovzdaný do rúk prírody. V oblasti sa navyše dodnes nachádza veľký výskyt chemického a biologického odpadu, ktorý je zrejme okorenený aj radiačnou prímesou. Kedy sa sem USA vydá a spraví po sebe poriadok, je tak zatiaľ v nedohľadne.
