Od 70. rokov našťastie ubehlo veľa času, ktorý vedci a lekári využili na zdokonalenie týchto vedných odborov.
Dodnes viacerí pohŕdajú psychiatriou a psychológiou ako vedami, ktorým stále chýba punc exaktnosti a hodnovernosti. I keď je psychiatria vedľa psychológie v súčasnosti oveľa exaktnejšia, nie vždy bol rozdiel taký markantný. Práve preto sa v 70. rokoch uchýlil psychológ David Rosenhan k provokatívnemu experimentu. Spolu so svojimi kolegami a náhodne vybranými osobami sa rozhodol predstierať duševné poruchy, aby dokázal, že táto oblasť ľudského bádania je ešte v plienkach a vôbec nie je neomylná. Navyše, keď si človek uvedomí, že zlou diagnózou vie ničiť ľudské životy. K všetkému si uvedomoval a chcel poukázať aj na fakt dehumanizácie a ponižovania, ktoré boli v psychiatrických klinikách často prítomné. A na počudovanie sa stali práve jeho experimenty uvedomením si, že skúmanie ľudskej psychiky nie je bezchybné a chce ešte značnú dávku vedomostí a skúseností, ktoré pred desiatkami rokov tak veľmi chýbali.
David Rosenhan
Rosenhan často zrovnával psychiatriu s tradičnou lekárskou praxou, napríklad s chirurgiou. „Keď zájdete k dvom rôznym chirurgom so zlomenou rukou, obaja vám potvrdia, že je zlomená. Keď ale ide o duševnú poruchu, môžu odborníci rovnakého vzdelania a s rovnakou praxou dospieť k rozličným záverom.“ A toto tvrdenie zo začiatku 60. rokov sa rozhodol o necelých 10 rokov neskôr aj názorne predviesť. Prvé obavy pritom začal pociťovať vďaka vojne vo Vietname, kde robil ako psychológ vyšetrenia psychického stavu amerických vojakov. Okrem iného tiež rozhodoval kto je a kto nie je psychicky spôsobilý slúžiť americkej armáde. Problém tkvel však v tom, že nejednému pešiakovi sa do krvavých bojov veľmi nechcelo. Vymysleli si preto rôzne psychické poruchy, ktoré ich mali od povinného narukovania oslobodiť. Po čase sa ale obyčajné predstieranie začalo vymykať kontrole. Sila autosugescie bola totiž neuveriteľná. Nejeden zdravý vojak si tak dožadovanú psychickú chorobu reálne privodil. A rozhodnúť kto je skutočne chorý a kto psychické ťažkosti len predstiera v zámere vyhnúť sa vojne nebolo vôbec jednoduché.
Celú situáciu navyše komplikovali chýbajúce znalosti a ani zďaleka nedostačujúce skúsenosti. Psychológovia a psychiatri sa preto v maximálnej možnej miere spoliehali na informácie Diagnostickej a štatistickej príručky duševných chorôb, skrátene DSM. Tá uvádzala presné príznaky jednotlivých ochorení, vďaka čomu sa mohli danej metodiky držať ako lekári, tak psychológovia. Problém bol v tom, že jednotlivých príznakov sa ukážkovo pridŕžali aj simulujúci „skorovojaci“. Nebolo ojedinelé, keď boli do vojny poslaní duševne chorí, pretože nespĺňali presné podmienky príručky a tí, ktorí dokonale simulovali boli povinnosti bojovať zbavení. Vietnamské expertízy v ňom silno narušili vieru dvoch dostatočne neprebádaných oblastí. Nebol však jediný, kto skúmanie psychicky označil za nedôveryhodné. Uznávaný psychiater Thomas Szasz zastával názor, že duševná choroba je len na povrchu širšieho morálneho konfliktu. Významný sociológ Erving Goffman zasa tvrdil, že mentálne ochorenie je len druhom inakosti, akým sa niekto odlišuje od iných. Odmietal teda pojem „choroby“.
Rok 1972 bol pre Rosnhana prelomovým. Džbán trpezlivosti bol už dávno naplnený a tak sa spolu s pár kolegami a dobrovoľníkmi rozhodol pre nevšedný experiment, ktorým otvorí oči aj uznávaným kapacitám v danom odbore. Zoskupenie provokatérov tvoria traja psychológovia, detský lekár, žena v domácnosti, študent psychológie a maliar. Môžeme skrátka povedať, že ľudia rôzneho veku a vzdelania. Každý z nich je samozrejme zdravý a ani v minulosti žiadnou duševnou poruchou netrpel. Priebeh experimentu je nasledovný. Každý jeden navštívi vopred vybraný psychiatrický ústav. Tie sa odlišujú ako polohou, tak rozdielnou kvalitou služieb. Niekto tak skončí v podfinancovanej nemocnici s nedostatkom personálu ďaleko od všetkého, iný zas v luxusnom súkromnom zariadení. Všetci budú navyše po dobu experimentu vystupovať pod falošnou identitou, aby sa zamedzilo odhaleniu. Pri prvotnej návšteve každý z nich udá totožné symptómy, ktoré znejú nasledovne: Dobrovoľníci budú tvrdiť, že v hlave počujú neznámy hlas, ktorý opakuje stále dookola tri slová – „dutý“, „prázdny“ a „úder“. Slová neboli samozrejme vybrané náhodou, ale nápadne súhlasili s príručkou DSM.
Siedmi z ôsmich pacientov boli prijatí ako schizofrenici, v ôsmom prípade sa lekári zhodli na bipolárnej poruche. Podľa dohody sa majú podriadiť ústavnému životu, čiže zúčastňovať sa terapií a rôznych spoločenských udalostí. Hneď na druhý deň majú navyše všetci tvrdiť, že hlasy zmizli a už sa cítia úplne v poriadku. Vyhýbať sa majú len konzumácii psychofarmák. Tých je podľa neskorších výpovedi skutočne mnoho. 5-krát denne po 20 práškov. Chemický kokteil tvoria zväčša antidepresíva a rôzne druhy antipsychotík. Pokusné osoby však došli čoskoro k šokujúcemu odhaleniu. Nikto z personálu sa o pacientov v dostatočnej miere nestará a nezaujíma. Opatrovateľky, sestry ale aj lekári sa pacientom venujú minimálne. Priemernú dobu neskôr vyrátali na niečo vyše 6 minút denne. Do výsledku započítali aj výdaj liekov a vizitu. Na hádzanie liekov do záchoda im tak ani nemal kto prísť. Pokus o akýkoľvek rozhovor dopadol taktiež veľmi zle. Pokusné osoby snažiace sa o nadviazanie normálneho rozhovoru nikto nepočúval.
Násilie voči pacientom síce preukázané nebolo, no zosmiešňovanie, ignorancia a ponižovanie áno. Najväčším ich nepriateľom sa čoskoro stáva nuda. Nezáujem zo strany personálu vyúsťuje až do celodenného ničnerobenia. Priemerná dĺžka hospitalizácie sa vyšplhala na 19 dní. Najkratší pobyt v psychiatrickom zariadení pritom trval 8, najdlhší až 52 dní. Nutné podotknúť, že simulanti neboli z nemocníc prepustení ako zdraví, ale ako psychicky chorí, ktorých choroba sa zvládla správnou liečbou a medikamentmi. Po zverejnení experimentu sa na Rosenhanovu hlavu valila vlna kritiky. Kolegovia i priatelia sa od neho odvracali a znevažovanie psychiatrického odboru chápali ako neodpustiteľnú urážku. Americkí psychiatri a psychológovia sa však napokon s Rosenhamom dohodli na ďalšom pokuse. Dôvera u pacientom bola predsa len prvoradá. A Rosenham výzvu prijíma. Tá spočíva v nasledovnom. Behom ďalších troch mesiacov bude do nemenovaného zariadenia posielať simulantov. Môžu ich byt desiatky, no nemusí byt žiadny. Výsledky druhého kola tohto pokusu sa napokon dostali až na stránky uznávaného vedeckého časopisu Science. Experiment totiž skončil absolútnym fiaskom. Ústav potvrdil 41 simulantov, problémom bolo, že Rosenham do zariadenia neposlal ani jedného. Celý svoj život Rosenham následne venoval šíreniu osvety v oblasti ľudskej psychiky. Taktiež sa snažil o čo najvedeckejšie ponímanie psychológie a psychiatrie, čo postupne viedlo a stále vedie k jasne definovaným metódam a diagnózam.
