Ivan Slaný už roky pôsobí v punkovej kapele Uhol dopadu. Okrem toho pracuje vo finančnej sfére. V rozhovore nám prezradil o svojom životnom štýle viac.
Ivan (28) pochádza z Trenčína, no momentálne žije v Bratislave. Kým kedysi pracoval ako bankár, jeho súčasná pozícia v luxusnej bratislavskej časti Zuckermandel sa nazýva analytik procesov. Pankáčom však naďalej ostal telom aj dušou, je to jeho celoživotná vášeň a láska. Je zakladateľom kapely Uhol dopadu.
Vyštudoval si politológiu, ale od začiatku si pôsobil v banke, respektíve finančnej sfére, kde si doteraz. Prečo si sa vlastne vydal týmto smerom?
Keď som doštudoval, tak som si dal také dvoj až trojmesačné prázdniny, lenže potom prišla nutnosť mať prácu, takže som si poslal zopár životopisov. Úplne prvý životopis som si poslal do finančnej oblasti a hneď to aj vyšlo. Prijali ma do zamestnania, a tak som začal moju kariéru vo finančnej skupine.
O politiku sa zaujímaš stále?
Jasné. Veď aj tá muzika je spojená s politikou, je to o tom, čo sa deje v spoločnosti. Pokiaľ chce človek reagovať na spoločenské udalosti, tak sa jednoducho musí o to zaujímať.
Čiže sa to snažíš určitým spôsobom zakomponovať aj do vašich textov, no čo na to hovoria fanúšikovia?
Teraz už hráme ako kapela deviaty rok, no zo začiatku sme sa snažili byť apolitickí, nevnucovať to do toho. Je to iné, ako keď chalani mali 15 či 16 rokov, ja som mal 20, politika ani žiadna politická kultúra u nich neexistovala, ale teraz už aj ich začína rozčuľovať, čo sa tu deje a začínajú sa starať o veci verejné.
Snažíš sa cez hudbu mladých ľudí určitým spôsobom edukovať?
Presne, aj o tom to je. Už to totiž nie je tak ako v 90. rokoch, keď napríklad policajti, úradnici boli pre pankáčov tí zlí. Teraz sa moja generácia dostáva do rôznych sfér, či už do finančnej oblasti alebo do polície a nemôžete ľudí paušalizovať len skrz zamestnanie, práve naopak, musíme ich brať individuálne. Normálni ľudia sú všade, no keď chce byť niekto zlý, bude svoju moc využívať. Sú však aj dobrí ľudia, ktorí chcú spoločnosť povýšiť.
Ako by si vašu kapelu charakterizoval, aké je jej posolstvo?
Posolstvom či grom našej kapely je ľudskosť. Pre mňa punk znamená byť ľudským. V tejto spoločnosti, v tejto dobe, je to moja revolta.
Ako by si charakterizoval stav punku na Slovensku?
Nechcem teraz niekoho uraziť, ale myslím si, že aktuálny stav punku je veľmi zlý. Keď si to zoberiem z môjho mikropohľadu, tak Slovensko, kde sa ja nachádzam a vnímam tú mládež, vnímam ju na koncertoch, tak mi to pripadá, že je veľmi ovplyvniteľná a manipulovateľná. Chýba jej kritické myslenie, a to aj nad punkom.
Vy ako kapela funguje už skoro desať rokov, ako by si porovnal vaše začiatky so súčasnosťou? V čom je najväčší rozdiel a ako sa pomenila vaša zostava?
Jadro kapely ostalo rovnaké, čiže ja a spevák Peťo, ale, samozrejme, ako roky ubiehali, niektorí chalani sa s nami rozlúčili z rôznorodých dôvodov. Stále sme však v kontakte a ostali sme veľmi dobrí kamaráti. Ale teraz sme zostava tých správnych ľudí, ktorí rovnako rozmýšľajú, baví ich muzika a vedia, čo chcú, či už z pohľadu muziky alebo životného postoja. Keď sme začínali, niektorí chalani mali len 14 rokov, čiže prešli sme si strednou i vysokou školou a teraz máme zamestnanie a tá kapela tu stále je... Počas deviatich rokov boli rôzne fázy, no prežili sme a pomáhali sme si navzájom najviac, ako sme vedeli v tejto ceste našich životov a o to viac nás to všetkých stmelilo.
Bolo náročné sa zo začiatku presadiť a oslovovať, koho sa dalo, aby ste si mohli zahrať na koncertoch?
Oslovovali sme, kde sa dalo, osobne, telefonicky, mailami. Ale najviac dokážu potom pomôcť kamaráti, ktorí sa pohybujú v tej scéne a robia koncerty. Zo začiatku človek hráva zadarmo, ba priam si musí za koncerty veľakrát platiť, napríklad cestovné náklady, techniku. No teraz sme už, našťastie, v takej fáze, že ponuky koncertov chodia samy.
Niektorým kapelám však chýba sebareflexia, nehrajú dlho a hneď si za koncert neváhajú vypýtať veľa. Uvediem príklad jednej kapely - mladí chlapci, perfektní muzikanti, hrajú „ako blázni“, ako keby hrali na nástrojoch celý život, hudba tiež dobrá. Uvedomujú si, že dobre hrajú a práve to reflektuje ich správanie, že chcú mať veľkolepé podmienky. No urobíš im koncert, vypýtajú si stovky eur a príde tam len jeden človek...
Bývaš v Bratislave, no pochádzaš z Trenčína. Kedy vlastne všetko stíhaš popri práci, vrátane skúšok?
Teraz je to v takom štádiu, že ja pracujem v Bratislave, spevák tiež, druhý gitarista je z Nového Mesta nad Váhom a potom máme jedného Trenčana a jedného chalana z Trenčianskych Bohuslavíc. Stretávame sa teda cez víkend. Napríklad spevák už niekoľko rokov cestuje z Bratislavy do Trenčína a späť každý víkend len kvôli kapele. Keď sa nastavíš na tú muziku, tak ani diaľka nie je problém.
A ako často hrávate?
Ako kedy. Bolo obdobie, keď sme vystupovali každý víkend v mesiaci, niekedy je obdobie, keď hráme dvakrát do mesiaca.
Zvyknete niekedy hrávať aj cez pracovný týždeň?
Nejaké koncerty v minulosti boli aj cez pracovný týždeň, ale snažíme sa to ťahať hlavne na víkend. Tento rok bol však silnejší aj na festivaly.
Čo na tvoj životný štýl hovoria kolegovia alebo máš dokonca z ich radov aj zopár fanúšikov?
V pracovnom prostredí som to nikdy nevyťahoval, nemal som nutkanie. No potom sa na to akosi prišlo a pár kolegýň sa bolo pozrieť aj na koncerte. Dokonca som sa dozvedel, že môj šéf je pankáč a keď ma prijímal do zamestnania, už na pohovore o mne vedel, že sa venujem punku.
Aké máte s kapelou ďalšie plány do budúcnosti, plánujete fungovať dlhodobo?
Myslím si, že jadro našej kapely je nastavené tak, že tá muzika patrí do našich životov a tomu prispôsobujeme aj naše súkromné životy. To museli akceptovať aj naše priateľky. Mňa to skrátka veľmi baví, je to môj životný koníček, to, že jednoducho hráme. Dávame si záležať na textoch, chceme nimi niečo povedať a myslím, že vždy bude čo povedať.
Čo by si poradil ľuďom, ktorí chcú začať robiť hudbu?
Začiatky sú naozaj ťažké. Treba si nájsť tých správnych ľudí. Je totiž veľa kapiel, ktoré urobia demo nahrávku, odohrajú pár koncertov a rozpadnú sa. Buď je to spôsobené tým, že vznikne konflikt či nevedia sa dohodnúť, alebo im chýba „drive“. No hádky prídu, ale ide o to, či chcú pokračovať, alebo nie. Ak chcú pokračovať, tak to preskáču a idú ďalej.
Keďže sa pohybuješ v punkovej scéne, vnímaš roztržky medzi pankáčmi a neonacistmi?
K punku to patrí, no vnímame konflikty. No hoci máme tvrdý postoj či tvrdé názorové vyčlenenie, nie sme tí, ktorí by tie konflikty vyhľadávali, skôr naopak.
Chodia vám aj vyhrážky či dokonca vyhrážky smrťou?
Jasné, na Faceboku či esemesky, hlavne po tom, ako sme sa k niečomu vyjadrili na sociálnej sieti. Keď som bol pubertiak, tak prišlo aj k fyzickým útokom, v dospelosti to však neregistrujem. Útoky sú skôr na Faceboku, teraz je to skôr také internetové „hrdinstvo“.
