Ľudská myseľ je ešte aj dnes pre nás veľkou neznámou. Psychiatria si ako medicínsky odbor prešla mnohými zmenami a skutočne temnými časmi. Ako vyzerala kedysi a ako je na tom dnes?
Psychiatria ako medicínsky odbor zaoberajúci sa diagnostikou a liečbou psychických ochorení vznikla už v 5. storočí pred naším letopočtom. Vtedy ľudia verili, že duševné poruchy majú nadprirodzený pôvod a podľa toho ich aj liečili. Chorých liečili predovšetkým kňazi a z tela trpiacich vyháňali démonov a zlých duchov.
V stredoveku začali vznikať prvé zariadenia, kde mohli chorí prebývať a lekári sa pokúšali v nich vyvinúť sofistikovanejšie metódy uzdravovania. Avšak mnohé z nich skončili barbarskými zákrokmi a nehumánnym prístupom ku pacientom.
Najhoršiu reputáciu psychiatria získala v 19. storočí, kedy došlo k preplneniu takýchto zariadení a personál nemal čas ani prostriedky sa o svojich pacientov starať.
Najväčší prielom psychiatria zažila na začiatku 20. storočia. Do odboru, ktorý dovtedy v mnohom pripomínal skôr okultizmus, sa vrátila teória spájajúca ľudskú psychiku s biológiou človeka. Na poruchy sa začali predpisovať lieky ovplyvňujúce rôzne inhibítory v našom mozgu a k liečbe sa pridružila aj psychoterapia a psychoanalýza. Okrem toho vznikla aj prvá klasifikácia psychických porúch, ktorá im dala jasný základ, presné kritériá stanovujúce rôzne diagnózy, ich rozdelenie a univerzálne spôsoby liečby.
Hoci sme od vyháňačov démonov v psychiatrii prešli už dlhú cestu, stále je tu toho veľa, čo zostáva skryté. Ľudská psychika je jedna z najväčších záhad a hoci poznáme ľudské telo, nedokážeme prísť na presnú príčinu mnohých duševných ťažkostí, i keď ich je väčšinou viacero.
Okrem toho tiež nereagujú všetci na liečbu rovnako, niektorí sú voči chemickej liečbe antidepresívami či antipsychotikami rezistentní, iným zase nepomáha psychoterapia.
Ako vyzerala psychiatria v minulosti a ako sa duševné ochorenia liečia dnes?
Schizofrénia
Antika a stredovek
Ľudia rozpoznávali existenciu psychických porúch už od staroveku, no mnohé ešte vtedy nemali presné pomenovanie. Väčšina ľudí verila tomu, že ich pôvodcami sú démoni, zlí duchovia alebo sú trestom od boha.
Dôkazom toho je napríklad aj odstavec Starého zákona, v ktorom sa pojednáva o šialenom kráľovi Saulovi. Kráľ sa vraj zbláznil po tom, čo sa prestal modliť a zanedbával povinnosti voči bohu. Boh sa potom nahneval a Saula potrestal šialenstvom. Metóda jeho liečby však nebola až taká drastická, aby sa mu uľavilo, na harfe mu zvykol hrávať Dávid.
Väčšiu smolu mali však v týchto časoch niektorí bežnejší ľudia. Jednou z najhorších praktík bolo vybíjanie dier do lebky, potom sa malo chorému uľaviť. Na lebke robili diery až dovtedy, dokým to „nepomohlo".
Niektorí boli dokonca kvôli svojmu ochoreniu odsúdení na trest smrti popravou, podobne tomu bolo aj pri iných duševných poruchách.
V starovekom Grécku zase Hippokrates veril, že šialenstvo je zapríčinené disbalanciou štyroch základných telesných tekutín. Veril, že rovnováha môže byť obnovená dodržiavaním správnej diéty, očistami a vypúšťaním krvi. Hippokratove názory boli na tú dobu naozaj revolučné a ako prvý spojil zdravie duše so zdravím tela.
V stredoveku spájali kresťanstvo s Hippokratovou teóriou a diéty či očisty sa diali ruka v ruke s pravidelnými modlitbami, spoveďami a exorcizmom.
20. storočie
Pojem schizofrénia prvýkrát definoval v roku 1911 švajčiarsky profesor a riaditeľ liečebne Eugene Bleuler. Avšak získať takúto nálepku vo vtedajšej spoločnosti znamenalo, že jedinca vyhnali na jej okraj do zariadení pre choromyseľných, kde ho čakala liečba v podobe pokus/omyl.
Ľudia vtedy nevedeli, ako efektívne liečiť jedno z najčastejších, no žiaľ aj najzávažnejších psychiatrických ochorení. A tak skúšali množstvo absurdných a desivých metód, ktoré mali nespočet vedľajších efektov.
Medzi ne patrili napríklad injekcie síry a oleja, ktoré mali zdvihnúť telesnú teplotu pacienta, keďže verili, že horúčka dokáže vyliečiť psychické ochorenia.
Americký psychiater Henry Cotton zase veril, že duševné ochorenia spôsobujú zápaly v tele. Pacientom najprv trhal pokazené zuby, ak to nepomohlo, tak vyberal mandle a neskôr aj časti žalúdka, slepé črevo, časti čriev či štítnej žlazy, v ktorých sa zápal mohol nachádzať.
Inzulínové šokové terapie sa používali nielen na liečbu schizofrénie, ale aj iných duševných porúch. Pacientov privádzali do inzulínovej kómy a verili, že ich tak zbavia ich trápenia.
Laszlo von Meduna, maďarský doktor, prišiel s revolučnou metódou umelého vyvolávania epileptických záchvatov látkou metrazol. Dúfal, že šokmi dokáže z tela vyhnať psychickú chorobu.
Často sa používala aj hydroterapia v podobe zábalov vo vlhkých dekách či kúpeľoch v ľadovej vode.
V polovici 40. rokov začal Američan Walter Freeman experimentovať s metódou lobotómie. Psychiatri si vtedy mysleli, že ochorenie je spôsobené chybnými neurologickými spojeniami v mozgu, ak zničia tieto spojenia, chorý sa automaticky vylieči. Namiesto toho však lobotómia robila z ľudí chodiacich zombie.
Súčasnosť
Slávny zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud ovplyvnil smerovanie celej dnešnej psychológie aj psychiatrie. Ako prvý prišiel s teóriou, že schizofrénia je zapríčinená podvedomými vnútornými konfliktmi prameniacimi v detstve.
Odkedy existujú metódy ako napríklad magnetická rezonancia a my sa môžeme pozrieť do vnútra ľudskej lebky, vieme, že schizofrénia je z veľkej miery zapríčinená biologickými faktormi. Dôležitú úlohu samozrejme hrajú aj sociálne faktory a stres.
V dnešnej dobe sa schizofrénia lieči hlavne antipsychotikami v kombinácii s terapiou. Antipsychotiká sú liečivá, ktoré v tele ovplyvňujú hlavne vylučovanie dopamínu, noradrenalínu, acetylcholínu, serotonínu či histamínu.
Bipolárna porucha
Antika
Starí Gréci a Rimania u chorých rozlišovali príznaky mánie a takzvanej melanchólie. Zistili, že kúpele v lítiovej soli upokojujú manických pacientov a dvíhajú náladu depresívnym.
17. storočie
Robert Burton v 17. storočí publikoval knihu s názvom „Anatómia melanchólie" a pacientov s depresívnymi príznakmi liečil hudbou a tancom.
Theophilus Bonet potom neskôr prevádzal pitvu psychiatrických pacientov a ako prvý prišiel s pojmom „manico-melancolicus". Dovtedy boli mánia a depresia (melanchólia) liečené ako dve separátne choroby a mánia sa liečila veľmi podobne ako schizofrénia.
19. a 20. storočie
O dve storočia neskôr prišiel Francúz Jean-Pierre Falret s poruchou, ktorú nazval cirkulárne šialenstvo. Vo svojom psychiatrickom článku opisuje ľudí so striedavými štádiami hlbokej depresie a veľkej radosti a vzrušenia.
Nemecký psychiater Emil Kraepelin sa potom v 20. storočí venoval hlbšiemu skúmaniu bipolárnej poruchy a jej biologickej podstaty. Ako jeden z prvých psychiatrov sa tak vymanil z Freudovej predstavy toho, že psychické poruchy sú spôsobené spoločnosťou a potlačením základných pudov a túžob.
Do 80. rokov minulého storočia sa bipolárnej poruche hovorilo manicko-depresívna porucha.
Súčasnosť
Dnes sa bipolárna afektívna porucha lieči hlavne látkou známou ako lítium a to najmä na redukciu manických stavov. Niekedy sa používajú aj antipsychotiká a v rozumnej miere aj antidepresíva na liečbu depresívnych príznakov. K tomu všetkému by sa mala ideálne pridružiť aj psychoterapia.
Depresia
Antika
V staroveku sa všeobecne zaužíval pojem melanchólia na pomenovanie pretrvávajúcej smutnej a apatickej nálady. Gréci všetko pripisovali disbalancii telesných tekutín. Ľudia trpiaci melanchóliou podstupovali rôzne kúpele, vypúšťanie krvi, držali diétu a cvičili.
Rimania zase verili, že melanchóliu spôsobuje vnútorný strach, hnev či smútok. Ani z tejto diagnózy však úplne nevylúčili hnev bohov či posadnutie démonmi.
Stredovek
Podobne ako u iných ochorení sa chorí liečili exorcizmom, modlitbami a inými náboženskými praktikami, ktoré ale neboli veľmi úspešné.
17. storočie
Kniha „Anatómia melanchólie" posunula hranicu chápania nielen bipolárnej poruchy, ale aj depresie. Vďaka nej sme pochopili, že za depresiou alebo melanchóliou stoja okrem duševných a sociálnych faktorov ako chudoba, strach či choroba aj biologické.
Avšak aj samotný autor Robert Burton ešte stále používal metódy ako vypúštanie krvi a antické diéty, ktoré mali do tela prinavrátiť rovnováhu. Okrem toho ale predpisoval aj terapiu hudbou, cvičenie a cestovanie.
18. a 19. storočie
Táto časť dejín bola pre ľudí s depresiou asi najsmutnejšia. Vnímala sa ako porucha temperamentu, ktorá sa nedá vyliečiť a trpiacich zatvárila do ústavov, odkiaľ sa už nemohli dostať späť do spoločnosti.
Neskôr si mysleli, že depresia je spôsobená nahromadeným hnevom. Pacientov liečili cvičením, diétou, hudbou a rozhovormi. Chorí sa mali o svojich problémoch rozprávať s doktorom alebo s blízkymi priateľmi.
20. storočie
Podľa Sigmudna Freuda bola príčinou depresie strata, tá mohla byť skutočná (smrť blízkeho) alebo aj iba subjektívne vnímaná (neúspech, zlyhanie v živote). Veril, že kvôli takejto strate cíti jedinec hnev, ktorý potom viedol k sebanenávisti a sebadeštruktívnemu správaniu. Jeho psychoanalýza mala chorým pomôcť uvedomiť si tento vnútorný hnev a podvedomé konflikty vedúce k depresívnej nálade.
Na začiatku 20. rokov v tom bol ale Freud sám. Ostatní doktori mali za to, že depresia je ochorením mozgu.
Keďže v prvej polovici 20. storočia neexistovala efektívna liečba hlavne na ťažké typy depresie, mnoho zúfalých pacientov sa uchyľovalo k lobotómii ako ku jedinej záruke úľavy. Vo vážnych prípadoch sa tiež používali elektrošoky.
V 50. a 60. rokoch lekári rozlišovali 2 typy depresie. Jeden bol vyvolaný genetickými faktormi a druhý externými stresormi. Práve v tomto období došlo k veľmi dôležitému objavu farmaceutickej liečby depresie. Doktori totiž zistili, že niektorým chorým pomáhal liek izoniazid predpisovaný na liečbu tuberkolózy.
Súčasnosť
Dnes sa depresia lieči antidepresívami, teda serotonínovými inhibítormi. Serotonín je neurotransmiter, ktorý okrem iného reguluje aj našu náladu a je zodpovedný za pocity šťastia. Podľa psychiatrov je depresia spôsobená nedostatočnou produkciou tohto neurotransmiteru v tele. Okrem toho sa samozrejme predpisuje aj psychoterapia.
Poruchy osobnosti
19. storočie
Až do 19. storočia psychiatria rozoznávala iba mániu, melanchóliu, psychózu a blúdne myslenie. Avšak francúzsky psychiater Pinel prišiel s definíciou šialenstva bez psychózy či bludov. Opísal ľudí, ktorým chýbala sebakontrola, boli impulzívni, ľahko vybuchli a mali sklony k násiliu a agresivite.
Brit J. C. Pritchard neskôr takéto šialenstvo nazval morálnym bláznovstvom. Prejavovalo sa perverziou prirodzených pocitov, afektov, temperamentu, túžob a morálnych pravidiel bez známok iného defektu či slabého intelektu.
Títo jedinci netrpeli halucináciami, dokázali rozoznať realitu od ilúzií a vo svojej podstate sa mohli javiť ako zdraví, no i tak vykazovali známky zhoršeného fungovania v rámci spoločnosti a mali ťažkosti s reguláciou správania v bežných situáciách.
Keďže poruchy osobnosti boli rozpoznané pomerne nedávno, ich história je celkom skromná. Pacienti sa často označovali za nevyliečiteľných a na celý život ich zatvárali do psychiatrických zariadení.
Ak sa aj našiel doktor, ktorý veril, že dokáže poruchu osobnosti vyliečiť, často používal drastické metódy podobné liečbe schizofrénie ako šoková terapia a v extrémnych prípadoch aj lobotómia.
Niektoré poruchy ako napríklad hraničná porucha osobnosti sa vtedy považovali za prípady hystérie. Tá sa týkala najmä žien, ktoré sa javili emocionálne labilné, impulzívne so sklonom k citovým výbuchom či agresívnemu správaniu.
Ich liečba bola viac ako absurdná. Verilo sa, že účinným liekom na hystériu je masturbácia pacientok k orgazmu. Niektorí odborníci dokonca veria aj tomu, že práve v tomto období vznikli vibrátory.
Súčasnosť
Dnes sa za najúčinnejšiu liečbu porúch osobnosti považuje psychoterapia, ktorá však musí byť dlhodobá a v niektorých prípadoch trvá aj roky. Psychiatri často predpisujú aj antidepresíva, keďže v mnohých prípadoch problémy spojené s poruchami osobnosti vyvolávajú u pacientov komorbídnu depresiu či úzkosti.
