Britský zvierací masaker sa odohral na začiatku vojny v roku 1939 zo strachu z bombardovania a nedostatku jedla na prežitie
Existuje mnoho hororových príbehov počas vojnového obdobia, ktoré sa len tak stratili v dave. Jedným z nich je aj tragický príbeh tisícok domácich zvierat, ktoré boli na začiatku druhej svetovej vojny v Spojenom kráľovstve utratené z dôvodu davovej hystérie.
Keď sa správy o ďalšej vojne dostali na verejnosť, britská vláda vytvorila výbor, ktorý mal rozhodnúť o tom, čo spraviť so zvieratami.
Najväčším znepokojením tohto výboru bolo, že ľudia nebudú mať dostatok jedla, keďže sa budú musieť deliť so svojimi miláčikmi. Rozoslali preto letáky s názvom „rada pre majiteľov domácich zvierat,“ v ktorom sa nachádzala reklama na špecifický typ zbrane.
V letáku sa písalo, že keď ľudia nebudú môcť poslať svoje zvieratá niekam na vidiek, tak „najlepším riešením by bolo ich odstrániť“.
Briti na túto výzvu reagovali tým, že počas najbližšieho týždňa bolo 750-tisíc domácich zvierat usmrtených. Dlhé rady sa sformovali pred ambulanciami všetkých veterinárov, kde majitelia prinášali svojich miláčikov na popravu.
Niektorí majitelia zabili svoje zvieratá sami a s pocitom, že vykonávajú „štátnu povinnosť“. Iní si zas mysleli, že týmto spôsobom bude zvieratám lepšie, keďže sa vyhnú stresu z prípadného bombardovania.
Zvierací masaker bol tak nečakaný a rozšírený, že národná liga psej obrany, ktorá zásobovala veterinárov, vyčerpala všetky zásoby chloroformu. Po usmrtení telá zvierat ležali na kope pred veterinárnou ambulanciou, čakajúc na odvoz.
Spaľovne určené pre choré zvieratá prestali fungovať, lebo sa nevedeli popasovať s obrovským množstvom mŕtvych zvierat. Jedna charitatívna organizácia neskôr poskytla prístup na lúku na svojom pozemku v Ilforde, aby sa z nej mohol stať cintorín. Pochovaných tam bolo viac ako 500-tisíc zvierat.
Autor ES Turner spomína vo svojej knihe na holokaust domácich zvierat a tvrdí, že bol „z akéhokoľvek uhla pohľadu úplne zbytočný“. Masové zabíjanie zvierat bolo spôsobené hystériou. Vzniklo zo strachu z ďalšej vojny, keďže len predošlá generácia zažila hrozby a zverstvá prvej svetovej vojny.
Nie všetci jej však podľahli. Mnohí veterinári odmietli bez dôvodu usmrcovať zdravé zvieratá. Niektoré útulky, ako napríklad Battersea útulok, zaplnili svoje kapacity, aby poskytli útočisko pre nechcených maznáčikov. Tomuto útulku sa podarilo zachrániť 140-tisíc zvierat.
Ďaľšie charitatívne organizácie ako Wood Green poskytli domov niekoľkým tisícom psov a mačiek, zatiaľ čo iní milosrdní ľudia si vzali domáce zvieratá cudzích ľudí napriek svojmu vlastnému strachu z prichádzajúcej vojny.
Udalosť sa odohrala v lete 1939 predtým, než Nemecko napadlo Poľsko. Je to tragická epizóda v britskej histórii, ktorá je už dnes sčasti zabudnutá. Zdá sa, že kolektívna hanba vytlačila túto tragédiu z myšlienok ľudí.
