Zavraždil muža a jeho partnerku. Z akého dôvodu takto konal a prečo si za vraždu ženy pýtal od sudcu doživotie?
43-ročný Marián Šturdík je dvojnásobným vrahom, ktorého v minulosti odsúdili na 15 rokov väzenia. Známy pre verejnosť je okrem iného aj tým, že pod prezývkou L.U.G.E.R vydal rapovú skladbu Oko vraha, kde opisoval vraždu svojich obetí Antona a Patrície.
Nič ma nezlomilo až do chvíle, kedy som na stole zbadal fotografie ich dvoch mŕtvych tiel. A uvedomil som si, že tie jej oči sa na mňa neustále pozerajú.
- Ako reagujú ľudia, keď zistia, že komunikujú s vrahom
- O Mariánovom vzťahu s rodinami obetí
- Ako vníma jeho súčasné svedomie skutočnosť, že zabil dvoch ľudí
- Z akého dôvodu sa odhodlal k vražde a kto uniesol a znásilnil jeho ženu
- Aké pocity v sebe zažíval pri vražde, a či by dnes konal rovnako
- O jeho vzťahu k mafiánovi Mikulášovi Černákovi a k nájomnému vrahovi Jozefovi Roháčovi
- Prečo ho kontaktujú mladé dievčatá a chlapci, ktorí sa vyžívajú v násilí
Ako ľudia reagujú, keď zistia, že ťa odsúdili za dvojnásobnú vraždu – majú z teba prirodzený strach?
Áno, majú. Myslím si, že to je pochopiteľné. Je to taký pud sebazáchovy každého človeka, respektíve nepríjemný stret s niečím, čo nie je úplne prirodzené – a teda s násilím hrubého zrna. Môžem pôsobiť akýmkoľvek milým dojmom, ale keď sa niekto dozvie, že mám za sebou takúto minulosť, začne cítiť strach. Stretávam sa s tým od doby, kedy ma odsúdili.
Zvykol si si na to, že sa ťa ľudia spočiatku boja?
Tvárim sa, že si to nevšímam. To je moja ochranná reakcia. Je to už tak bežné, že sa to jednoducho snažím ignorovať.
Muž, ktorého som zabil, mal zločineckú skupinu špecializujúcu sa na únosy, predaj a obchod so ženami.
Aký máš vzťah s príbuznými zavraždených? Prosil si ich o odpustenie?
Zo strany Patrície mi to neprepáčili. Bol som príliš zbabelý na to, aby som išiel za nimi po odchode z výkonu trestu. Neskôr som sa však chcel s nimi stretnúť na ranči. Prišla jej mama, brat so ženou a s dieťaťom. Nakoniec ale odišli preč, nechceli sa so mnou ani baviť.
Ako si na ich odchod reagoval?
Chápal som to, nemal som im to za zlé. Skôr mi je ich ľúto, pretože keď nedokážu odpustiť, nebudú nikdy v pokoji spať. Ťažko však takto mudrovať, keď sa mi to nestalo a ktovie, ako by som konal ja. Ale keď človek neodpustí, je vo väzení úplnej zloby. A to je to hlavné nešťastie. Tým ubližujú sebe, nie mne. Ale ako vravím, je to pochopiteľné.
Po vražde Patrície si bol plný výčitiek, ako jej smrť vníma tvoje svedomie v roku 2019?
Neviem si to odpustiť, je to menej intenzívne ako predtým, ale niekoľkokrát mesačne tomu prepadnem. A nie je to príjemný pocit. V živote som zažil mnoho vrahov, ale skôr či neskôr sa človeku otvorí svedomie a každý jeden časom spadne na hubu.
Poďme teda priamo k veci. Prečo si zabil dvoch ľudí?
Toto je veľmi zložitá otázka. Ak by som začal od začiatku, žil som v pomerne hektickej a divokej dobe 90. rokov. Muž, ktorého som zabil, mal zločineckú skupinu špecializujúcu sa na únosy, predaj a obchod so ženami. V tejto organizácii bol v podstate hlava na Slovensku a išlo o silné prepojenie medzi Českom, Nemeckom, Belgickom a podobne. No a moja bývala manželka sa s týmto človekom kamarátila. On už mal ale dopredu pripravený plán, že unesú aj ju.
Bolo viacero spôsobov, ako sa k dievčatám dostať. A jeden spôsob bol aj cez kamarátske vzťahy. Takže sa najprv s dievčatami snažil spoznať, a potom ich pozval nakupovať do Nemecka. Jeho skupina už mala pripraveného colníka na oboch stranách, a tak dokázali previezť dievčatá, ktoré boli uspané rohypnolmi. V Mníchove následne dievčatá predávali Albáncom, Turkom a iným. A moja bývalá manželka bola jedna z tých obetí.
Konkrétne v danom konvoji išlo 11 dievčat, z toho som poznal 7. Bývalú manželku predali Albáncom. Hneď po prebudení ju znásilnili a zbili. A keďže nebola panna, tak nebola pre nich až tak zaujímavá, preto skončila na ulici iba v spodnom prádle. Jeden bezdomovec jej pomohol dostať sa na kriminálku a neskôr sa dostala naspäť do Levíc. Najväčšia ujma však bola to, že ešte predtým musela týždeň šľapať, aby mala na cestu domov.
Povedal mi, že tam sa neberie ohľad na osobu a pokojne ublížia našej rodine a dieťaťu.
Toto je iba tvoja verzia únosu a znásilnenia bývalej manželky alebo daný prípad bol aj riadne prešetrený?
Áno, ten muž a jeho komplici za to aj dokonca sedeli. Ale iba krátko. Bola totiž iná doba. Najhoršie, čo mohla moja žena spraviť bolo, že vypovedala na polícii. Ale keď som jej vravel, nech to nerobí, tak ma nepočúvala, bola zranená, mala zničené ego. Naivne si myslela, že jej polícia a súdy pomôžu. Po troch týždňoch ich prepustili a on sa všetkým smial a prehlásil, že ho to stálo 900-tisíc korún.
Ako spomínaní muži reagovali na ženy, ktoré proti nim svedčili na polícii?
Samozrejme, vedeli mená svedkýň a moja bývalá žena bola tretia najhlavnejšia svedkyňa. Najhoršie bolo, že okrem Slovákov vypovedali aj proti Albáncom. Žena však už nechcela vypovedať, a preto neskôr tvrdila, že si nič nepamätá. Vyšetrovatelia ju naďalej nútili a po psychickom nátlaku povedala veci, ktoré povedať nemala. Začali nám chodiť listy, anonymné telefonáty cez pevnú linku a začali sa vyhrážať, že nám zabijú dieťa.
Ona to nezvládla, vrátila sa na kriminálku a rozoberala to ešte viac než doposiaľ. Potom už pred našim panelákom stávali autá a vtedy som vedel, že je zle. Dohodol som sa teda na stretnutí s týmto Slovákom ako hlavou danej organizovanej skupiny. Chcel som sa s ním dohodnúť, že vymyslíme verziu, podľa ktorej si to bývalá celé vymyslela. Vtedy by ale taktiež partnerka skončila vo väzení.
V aute sa začal vysmievať nielen mojej bývalej manželke, ale aj ostatným dievčatám, ktoré som poznal. V tej chvíli som ho chcel skrátka iba umlčať.
Súhlasila tvoja bývalá manželka s tým, že sa prizná ku krivej výpovedi?
Chvíľu áno, ale potom začala vravieť, že prečo by mala ísť do väzenia, keď práve ona je obeť. Ešte pred súdom som sa s tým mužom znova stretol. Obaja sme hrávali ruletu, tak som mu navrhol, že si spravíme výlet a niečo vymyslíme. Nechcel som však, aby s nami išla jeho vtedajšia priateľka Patrícia. Nakoniec si to vynútila, lebo mala pocit, že pôjdeme za ženami. Tak som si povedal, že ona bude v aute a my sa porozprávame v herni. Cestou v aute mi povedal, že sa ten prípad netýka už iba jeho, ale aj Albáncov a Turkov. Povedal mi, že tam sa neberie ohľad na osobu a pokojne ublížia našej rodine a dieťaťu. V tom momente som mal pri sebe aj nelegálne držanú zbraň.
Načo si vôbec potreboval zbraň?
Bol som totiž zlatník a často som so sebou nosil množstvo zlata. Vedeli to aj niektorí ľudia, preto som ju nosil pri sebe. Zobral som si ju so sebou, pretože tento muž sa nebál nikoho, ale mal veľký strach zo zbraní. V aute sa začal vysmievať nielen mojej bývalej manželke, ale aj ostatným dievčatám, ktoré som poznal. V tej chvíli som ho chcel skrátka iba umlčať. Vytiahol som zbraň a najprv som poprosil jeho priateľku, aby zastavila auto, že chcem ísť močiť.
Ona ale nezastavovala a vtedy Anton povedal, že múdrym patrí svet a sprostým ako ty a tvoja žena patrí lopata. Ja som mu povedal, že to máš síce pravdu, ale sprostý zostáva a múdry odchádza. A to boli posledné slová predtým, ako som ho strelil do hlavy.
Čo sa dialo po tom, ako si ho strelil?
Keďže zbraň nebola určená na zabitie, výstrel prežil. Aj odborníci povedali, že to nie je zbraň na zabitie človeka. Ona si myslela, že niečo buchlo, a že išlo o defekt. Vtedy som už ale uvažoval ako kriminálnik a videl som v Patrícii nežiaduceho svedka. Strelil som do nej prvýkrát a nasledovala rana istoty.
Zabil si Patríciu a následne Antona. Mal si už vtedy výčitky svedomia?
Čo v danom momente cíti vrah? Motívov na vraždu je skutočne veľa a na margo toho, čo sa vo mne pestovalo dlhú dobu, som cítil hnev a neuveriteľnú nespravodlivosť zo strany súdov, polície. Neexistovala ochrana svedkov a ten, kto sa snažil vypovedať, dopadol najhoršie. Mal som v sebe akýsi falošný pocit pokoja a vedel som, že si s ním môžem robiť čokoľvek si zmyslím. Bolo to prekombinované aj tými únosmi žien z Česka a zo Slovenska.
Vytiahol som ho na zem a začal som po ňom prechádzať autom od členkov až po hlavu. Stále žil a počas toho som sa ho pýtal, že kde je Marcela, kde je Patrícia – to bola ďalšia z unesených. Prešiel som ho dokopy 26-krát. A cítil som len chlad, ktorý ma napĺňal. Cítil som sa byť sudcom, ktorý koná správne.
Bohužiaľ, musím povedať, že som bol vtedy uspokojený tým, že som vyriešil hneď niekoľko prípadov naraz.
Konal by si dnes rovnako?
Keď sa ma pýtali na súde, či by som to spravil znova, tak môžem povedať, že dnes už nie, ale vtedy určite áno. Na druhý deň ho našiel v jednej studni bezdomovec. Bola to náhoda, lebo vzhľadom na to, ako bolo na Slovensku málo bezdomovcov, tak práve tam si jeden z nich chladil pivo. Keď ho nevedel vytiahnuť, našiel tam ľudské telo. Do tej doby bol zo zavraždenia jeho Patrície vinný Anton ako jej partner. A ja som bol tak bezcitný, že som dokonca išiel na ich pohreb.
Stál som však vzadu, lebo sa vtedy Levice veľmi monitorovali. A tí muži, ktorí stáli predomnou, mi povedali, nech sa mu zložíme na veľký veniec. Všetci začali pozerať na mňa, že daj mu ten veniec ty, veď vy ste boli v poslednej dobe tak často spolu. Tak som mu nakoniec odovzdal na hrob veniec. Urobil som to však preto, aby som nebol podozrivý. Zohol som sa k hrobu a niečo som mu povedal. Prokurátorka vždy tvrdila, že som mu povedal niečo v štýle tak ti treba. V skutočnosti som mu ale povedal prepáč, že sa to stalo, nebola iná cesta.
Žiadne násilie človeka ti nedáva právo vraždiť. To je to, čo som sa naučil.
Ako hodnotíš svoj život vo väzení?
Strávil som v kriminále skoro 12 rokov a priznám sa, že neľutujem ani jeden deň vo výkone trestu, pretože mi to dalo veľa. Keby som v ňom neskončil, môj život by bol obyčajná strata, tým som si istý. Týmto som však od Boha dostal jedinečnú šancu. Za tých 12 rokov som začal študovať Sväté písmo a riešil som v sebe skutočne veľa vecí. Mňa nezmenilo väzenie, to nezmení nikoho. Jediné, čo dokáže trestanca zmeniť, je Boh. Táto zmena nastala asi po roku vo väzení.
Siahnuť na život inému človeku je predsa len za hranicou všetkých hodnôt. Nedala sa daná situácia z tvojho dnešného uhla pohľadu riešiť inak?
Určite sa dala riešiť inak. Obhajoval som si to tým, že som zabil násilníka, ktorý ničil životy žien. Mne však Boh povedal, že to je síce pravda, ale ten muž v ľudskom ponímaní nikoho nezabil, ale ty áno – a dokonca dvoch ľudí. Nikdy sa nedá zlo trestať zlom, pretože jedno zlo zanikne a zostane druhé. Chcel som si to ospravedlniť, to áno.
Napríklad som videl film s Liamom Neesonom 96 hodín, kde tiež bola ohrozená rodina hlavnej postavy. Pre ľudí bol Neeson hrdina, pre mňa bol však horší a tvrdší ako jeho nepriatelia. Bol chladnokrvný vrah. A keď si ten film videl, určite si mal pocit, že koná správne. Že to vyriešil spravodlivo. Ale to nemalo so spravodlivosťou nič spoločné. Žiadne násilie človeka ti nedáva právo vraždiť. To je to, čo som sa naučil. Svojím jedným trestným činom som ako rakovina zatienil všetky jeho trestné činy. Keby som dokázal vrátiť čas, tak v dnešnej dobe by som radšej nechal potopiť moju ženu a odišiel by som preč so svojím synom.
Myslíš, že sa jej nedalo pomôcť?
Nie, to boli ľudia, s ktorými sa nedal spraviť kompromis. V týchto skupinách neexistoval a neexistuje kompromis. Tam sa to nedalo iným spôsobom. Tým, že ich udala, podpílila konár pod sebou aj pod nami.
Nakoniec si ale zvolil vraždu. Krv na rukách si ponesieš celý život, bez ohľadu na to, že už si si trest odsedel. Príbuzní obete ti zrejme nikdy neodpustia. Dokážeš si ale odpustiť ty sám?
Toto je veľká dilema. Boh káže, aby sme odpúšťali, a teda aby sme odpustili aj sebe. Ale kvôli nej som to stále nedokázal. Niekoľkokrát do mesiaca ma stále prepadne ten pocit. Čo sa týka jeho, to je iné. Ale s vraždou Patrície nie som vyrovnaný a neviem si to odpustiť. Neviem si odpustiť ani to, že som sa zachoval zle voči svojmu synovi, a že som s ním neodišiel.
Na súde som preto sudcovi povedal, že za jeho vraždu si žiadam cenu uznania a za ňu si žiadam doživotie. Vravel som to pred jej rodinou, pred mojou rodinou, pred novinármi, pred súdom. A keď mi uložili 15 rokov, tak som sa im vysmial, že toto je cirkus. Život človeka určili na obyčajných 7,5 roka.
Sudcu išiel trafiť šľak, lebo sa pridržiaval psychologického posudku a nemal inú možnosť. A podľa psychologického posudku povedali, že moja resocializácia bude sto percentná za predpokladu, že mi budú vo väzení vytvorené čo najlepšie podmienky. Sudca mal teda spútané ruky. Musel mi dať iba základnú najvyššiu sadzbu 15 rokov.
Ťažko sa mi však rozprávalo, pretože som bol v tej chvíli tak dobitý, že som mal napuchnuté ústa a vybité zuby.
Z akého dôvodu si žiadal doživotie?
Celé to začalo pri tom, ako ma blízki zavraždeného vypočúvali, počas čoho ma zmlátili. Najprv prišli za mnou, že chcú odo mňa ako zlatníka kúpiť zlato. Vedel som už síce, ktorá bije, ale nastúpil som do auta a hneď som sa spýtal na rovinu, čo chcú. Jeden z nich mi hneď vrazil päsťou do tváre. V jednom byte ma zbili do krvi a nakoniec zavolali ľudí z kriminálky, aby si ma prebrali. Celé to bolo samozrejme o tom, aby som povedal všetko, čo viem.
Nič ma nezlomilo až do chvíle, kedy som na stole zbadal fotografie ich dvoch mŕtvych tiel. A uvedomil som si, že tie jej oči sa na mňa neustále pozerajú. A možno to znie neuveriteľne, ale vtedy som prvýkrát počul boží hlas. Ten mi povedal, že pred kriminálkou utiecť môžeš. Pred súdom môžeš utiecť tiež. Ale pred týmto pohľadom nikdy neutečieš. Vtedy som precitol a rozhodol sa, že sa ku všetkému priznám a budem žiadať doživotie. Ťažko sa mi však rozprávalo, pretože som bol v tej chvíli tak dobitý, že som mal napuchnuté ústa a vybité zuby. Vtedy na mňa jeden z nich ešte zaútočil a povedal, že si vymýšľam. Síce mi neverili, ale zavážilo najmä to, že nemali nikoho iného.
A sudkyňa sa so mnou navyše chcela porozprávať. Povedala mi, pán Šturdík, žite tak, aby som nikdy neľutovala, že som vás prepustila.
Keď ťa nakoniec podmienečne prepúšťali po tom, ako si si odsedel 11 rokov, sudkyňa sa ťa mala spýtať, či by si dokázal znovu vraždiť, a údajne si mal odpovedať, že za určitých okolností áno. Ako si to myslel?
Sudkyňa, ktorá ma súdila, mala veľmi negatívne skúsenosti z minulosti, o ktorých som nevedel. Šesťkrát mi zamietla podmienečné prepustenie. Pri siedmom pokuse na súde sa ma pýtala, či by som v dnešnej dobe vedel zabiť človeka. Keď som sa pozrel na svojho právnika, tak normálne zmrzol, lebo vedel, čo poviem. A bolo to áno. Povedal som, že som schopný zabiť človeka aj v dnešnej dobe, ale bolo tam veľké ale. Povedal som im, že keď už mi podmienečné prepustenie znova neschvália, nech mi dovolia dokončiť myšlienku.
Vyjadril som sa, že v Leviciach máme park, cez ktorý chodia dievčatá z miestnej Obchodnej akadémie, no a tento park je veľmi zle osvetlený. V roku 1995 tam bol muž, ktorý sa obnažoval a boli tam aj pokusy o znásilnenie. Tak som si predstavil, že keby som išiel po tom parku a vidím, ako niekto znásilňuje dievča, čo asi tak spravím. Podľa zákonov ho mám vyzvať, aby upustil od trestného činu. Ak neprestane, podľa zákona mám zavolať políciu. Takže by som mal vykecávať a čakať, kým prídu policajti. Ale povedal som im, že v takejto chvíli by som nerozmýšľal nad tým, čo spravím danému človeku, ale rozmýšľal by som nad tým dievčaťom. A v tej chvíli by som sa snažil daného muža spacifikovať bez ohľadu na to, čo by sa mu stalo. Nemuselo by ísť o účelovú vraždu, ale keby sa to stalo, tak za takýchto okolností by som bol toho schopný.
Ako reagovala sudkyňa?
Zostala prekvapená a bolo ticho. Môj právnik sa so mnou nechcel radšej ani rozprávať. Odišli sme von na chodbu, aby sa súd poradil o rozhodnutí. Prokurátorka mi vtedy povedala, že ma dnes prepustia. Samozrejme som jej neveril. Spýtala sa ma, či som počul o osude sudkyne, respektíve jej vnučky. Povedal som, že netuším, o čom hovorí. Objasnila mi, že táto sudkyňa približne 9 rokov dozadu prvýkrát v živote prepustila človeka, ktorý spáchal násilnú trestnú činnosť. Vo väzení to hral na dobráka a na tretí pokus mu podmienečné prepustenie povolila.
Samozrejme, že je to narušený človek, ale aj on mal svoje obrátené dobré ja. A ja som mal možnosť spoznať práve túto jeho stránku. – o Mikulášovi Černákovi
Ten istý človek jej na vlakovej stanici znásilnil vnučku. V tej chvíli som zostal úplne hotový. Prokurátorka povedala, že na nej videla, že sa vrátila do minulosti, a keby mala takú možnosť, násilníka by spacifikovala tak ako ja, aj keby ho to malo stáť život. Keď sme vošli do súdnej siene, čakala ma sloboda. Nedokázal som tomu uveriť. A sudkyňa sa so mnou navyše chcela porozprávať. Povedala mi, pán Šturdík, žite tak, aby som nikdy neľutovala, že som vás prepustila. A ďalej prehlásila, že mi do života praje toľko, aby som nikdy v živote nemusel riešiť takú situáciu, akú som jej opísal. Nakoniec sme si podali ruky a odišiel som preč.
Vo väzení si bol taktiež s bossom podsvetia a niekoľkonásobným vrahom Mikulášom Černákom, ktorý ti vraj zaplatil advokáta. Môžeš nám to objasniť?
Mám s ním kamarátsky vzťah, poznali sme sa už z civilného života, stretávali sme sa spolu, chodili sme spolu na akcie a mali sme spoločných priateľov, ale nikdy som s ním nepáchal trestné činy. Miťo svojmu právnikovi zaplatil 250-tisíc korún, aby mi pomohol. Povedal mi, že keď sa už nemôže dostať von on, nech sa dostanem aspoň ja a nerobím vonku hanbu. On ako jediný veril, že budem tvoriť rapovú hudbu, ako som mal v pláne.
Povedal, že som dostatočne tvrdohlavý, aby som to dosiahol. Veľa som mu rozprával o tom, že by som sa chcel hudbou prezentovať ako odstrašujúci príklad. Posledné roky som však zmizol zo života, a preto mu chcem ešte napísať list, že prečo som ho nenavštívil a dlhšiu dobu som sa mu neozval a dúfam, že budeme mať aspoň písomný kontakt. Nehanbím sa za to, že je môj priateľ. Samozrejme, že je to narušený človek, ale aj on mal svoje obrátené dobré ja. A ja som mal možnosť spoznať práve túto jeho stránku.
Keď po páde komunizmu dostal milosť od Havla, z basy odišiel ako obrúsený kameň. Už nebol človekom, ktorý občas niečo ukradol. Už sa z neho stal chladnokrvný vrah. Zmizlo z neho všetko dobré. – o Jozefovi Roháčovi
Bol si si aj na slobode vedomý toho, že Černák pácha trestnú činnosť?
Áno, jasné. Vtedy som síce nepáchal takú trestnú činnosť ako on, ale určite som nebol úplne najčistejší a poznal som rôznych ľudí.
Aká bola tvoja zločinecká minulosť pred touto vraždou?
Neviem, či by som o tom mohol hovoriť, boli to isté trestné činy. Žil som v divokej dobe a trocha to chytilo aj mňa. Navyše Levice boli vychýrené a mal pred nimi rešpekt aj dnes už zosnulý mafiánsky boss Miroslav Sýkora. No a preto ma neskôr dávali do spojitosti aj s Jožkom Roháčom. V knihe o Roháčovi sa dvakrát spomína aj moje meno.
Aký si mal vzťah s Jozefom Roháčom, ktorý si odpykáva doživotný trest za niekoľko nájomných vrážd?
Veľmi dobrý. Je to bratranec mojej mamy. Najbližšie ho idem navštíviť aj do väzenia v Maďarsku. On je schizofrenik, pre neho bola práca jedna vec a rodina druhá vec. My sme jeho pracovné veci neriešili. Práve on bol ale osoba, o ktorej bola polícia presvedčená, že zabil Antona. Preto ma uniesli, lebo chceli počuť, že to spravil Jozef Roháč. Vedeli, že sme mali najbližší vzťah. Keby Jozefa prepustili, prvý, ku komu by išiel, som ja.
Určite ho nechcem ospravedlňovať a ani nebudem, ale Jozef je obeť systému. Najprv ho zavreli preto, že chcel odísť preč z komunizmu do Rakúska. Bol to podvodník a zlodej, ale ako politického väzňa ho od rána do večera vo väzení mučili. Odpadol do bezvedomia a mučili ho znova. Keď po páde komunizmu dostal milosť od Havla, z basy odišiel ako obrúsený kameň. Už nebol človekom, ktorý občas niečo ukradol. Už sa z neho stal chladnokrvný vrah. Zmizlo z neho všetko dobré.
Čiže keby sa mu pôvodne za komunizmu podarilo utiecť do Rakúska, nikdy sa z neho podľa tvojho názoru nestane nájomný vrah?
Určite, to viem na sto percent. Systém z neho spravil to, čím sa stal. Komunisti to začali. Po 90. rokoch to už pokračovalo tak, ako je známe. Som s Jozefom rodina, nebudem ho preto určite zapierať a nezabudnem na to dobré, čo v ňom bolo. Samozrejme, opäť dodávam, že jeho činy nemožno nijak ospravedlňovať.
Ako sa po tvojom odsúdení zmenil vzťah s blízkymi a rodinou?
Mnohí ma odsúdili. Môžem povedať že asi 4/5 rodiny sa mi otočilo chrbtom. Buď zo strachu kvôli pozostalým, či nepríde odplata alebo z dôvodu všeobecných predsudkov a pocitu, že som im spravil hanbu. Ale som rád, pretože sa ukázali, že nestáli ako rodina pri človeku v dobrom aj v zlom. A tí, ktorí zotrvali a nebrali ma len ako hnusného vraha, ale vnímali taktiež to, že je vo mne aj kus dobra, tak s nimi komunikujem doposiaľ.
Spomenieš si aj na svoje detstvo? Označil by si ho za problematické?
Vyrastal som v rodine, kde panovalo násilie. Už tam sa moje vnútro začalo obraňovať proti fyzickým útokom, ktoré boli páchané na mne a mojej sestre. Tá mala až do 14 rokov problém udržať moč. Našťastie sa dokázala obrniť dobrom a odpustením. Ja som sa obrnil krivdou. A to mám písané aj v psychologickom posudku. Som človek, ktorý nenávidí krivdy. A tak som sa snažil bojovať proti krivde, ktorá sa stala mne a mojej bývalej manželke. A vznikla z toho dvojnásobná vražda. Preto som mal dobrý pocit, že som túto krivdu vymazal z tohto sveta. Každý chlapec a dievča, ktorí v rodine zažívajú násilie, sú potenciálni násilníci.
V skladbe, ktorá opisuje vražedný akt, rapuješ aj o tom, že ti dávajú dobrú noc dva hlasy, jeden ťa vraždí a druhý tvrdí, že ťa spasí. Čo si máme pod touto vetou predstaviť?
To bola chvíľa, kedy som v sebe rozoberal dvojnásobnú vraždu. A ona bola pre mňa prekliatím, on bol pre mňa vykúpením. Je to hnusne povedané, ale snažil som sám seba presvedčiť, že to, čo som spravil v jeho prípade, bolo správne. Ale to, čo som spravil Patrícii, bolo pre mňa prekliatie. A jeden hlas mi vravel, že to bolo správne, aj keď všetci vieme, že to správne nebolo. Druhý hlas ma karhal a vravel, že budem odsúdený na veky.
Píšu si so mnou mladí chalani či baby, ktorých vzrušuje násilie. A normálnym chalanom sa také dievčatá smejú.
Ako vnímaš súčasnú rapovú scénu?
Keď sa stretávam s ľuďmi z rapovej scény, vždy im vravím, načo na seba kydáte. Aj teraz som bol pár dní dozadu s Molochom a vravel som mu, že načo sú všetky tieto dissovačky. Život totiž nie je o tom, že si máme ubližovať, ale pomáhať. Povedal som mu, že je rozumný chlap, nemá v hlave nasraté. A hovorím mu – prečo potom dávaš takéto veci do rapu? Mojím cieľom je to, aby som túto retardovanú mládež naučil niečo poučné. Tú retardáciu totiž preberajú od nás. My ju do nich dávame.
Pre mňa nie sú dôležité čísla na internete a úspech albumov. Prišli miliónové zhliadnutia a ja som sa toho zľakol. Toto pre mňa nie je cesta. Vtedy začne pýcha a arogancia. Vidím to všade, vidím to u Kaliho, u Separa, každého to trochu chytí. Pre toto sa ale rap nemá robiť. Z dnešného rapu je mi na grcanie. Toto je cesta, ktorou chcú viesť mládež? Autá, zlato a podobné veci?
Veď to je choré. Motivujú mladých, aby boli bezcharakterní. A ukazujú, akým spôsobom sa im akože môže dariť v živote. Ja to ani nemôžem pozerať. A to som kriminálnik. Ja sa ale odmietam hrať na gangstra, aj keby som si to mohol dovoliť. Je to ukážka toho, ako zdegenerovať mládež. Píšu si so mnou mladí chalani či baby, ktorých vzrušuje násilie. A normálnym chalanom sa také dievčatá smejú.
Mojím cieľom je to, aby tento rozhovor poučil aspoň jedného človeka o tom, že vražda nie je riešenie.
Tieto mladé dievčatá a chlapci ťa kontaktovali, pretože ťa brali kvôli dvojnásobnej vražde ako vzor?
Presne kvôli tomu.
Ako na to reaguješ?
Idem na to taktne. Najprv hrám frajera, aby som s nimi nadviazal kontakt. Keby som im hneď povedal niečo seriózne, tak ma odpíšu, že som starý debil. Ale neskôr im vysvetlím, že to bolo celé hlúposť. Že som získal rešpekt? Aký rešpekt? A čo z neho mám? Som zdravší, mladší? Čo mám z toho pre život? Mladí chlapci hovoria, že by to spravili tiež. Keď im to začnem vysvetľovať, zrazu konverzácia stíchne a potom zistím, že už nie som v ich priateľoch. Ja im ale chcem ukázať druhú stranu mince.
Ako to vyzerá s tvojím albumom a ako sa plánuješ najbližšie roky angažovať v rape?
Nad touto otázkou som veľmi premýšľal. A to dokonca viac, než nad tým, že sme sa mali spolu rozprávať o vražde. Rozmýšľal som nad tým preto, lebo nechcem, aby bol tento rozhovor promom na veci, ktoré pripravujem. Nikdy som totiž nepostavil svoju hudbu na základe toho, že som zabil dvoch ľudí. Médiá ma tak síce opísali, ale nie je to pravda. Ja chcem byť odstrašujúcim príkladom. Preto sa nechcem rozprávať o svojej tvorbe. Mojím cieľom je to, aby tento rozhovor poučil aspoň jedného človeka o tom, že vražda nie je riešenie.
Myslíš, že už tvoja tvorba dokázala niekoho odvrátiť od trestného činu vraždy?
Áno, viem minimálne o jednej osobe. Istý muž mi napísal mail a odkazoval sa na moju skladbu Oko vraha. Išlo o kamionistu, ktorý pristihol svojho brata s manželkou v posteli. Cítil sa ponížený a do rodičovského domu si išiel zobrať nožík. Premýšľal, akým spôsobom im dokáže ublížiť. Cestou mu na mp3 hrala pieseň Oko vraha. Keď otvoril bránu domu, zrazu precitol a uvedomil si, že nechcel skončiť tak ako Luger v tejto skladbe.
Prišiel domov a rodičom povedal, čo sa stalo. Brat sa ku všetkému priznal a povedal, že to trvá dlhšiu dobu, a že sa ľúbia. Jeho brat a bývalá manželka sa nakoniec zobrali a muž, ktorý mi písal e-mail, má aktuálne novú priateľku a je šťastný. A presne pre toto robím hudbu. Napísal mi to iba jeden človek, ale keď sa mi takto podarilo pomôcť aspoň jednému, tak som šťastný. To je pre mňa ten najväčší honorár.
