Riaditeľka ZOO: Keď nastupovala, museli zastreliť tigricu. Aké je pracovať medzi zvieratami a prečo je medveď Felix sám (Rozhovor)

Miloslava Šavelová je už 28 rokov riaditeľkou zoologickej záhrady v Bratislave. Na túto pozíciu nastúpila v nepriaznivom čase, keď bola veľká časť záhrady zbúraná kvôli výstavbe diaľnice a tunela Sitina. Napriek tomu, že nemala skúsenosti v oblasti zoológie, so situáciou sa popasovala a bratislavskú zoo postavila opäť na nohy. 

Počas svojej dlhoročnej kariéry sa stretla s rôznymi situáciami, vrátane tej, keď v deň jej menovania na pozíciu riaditeľky museli zastreliť tigricu. Dnes sa však môže pochváliť mnohými úspechmi v rámci záchrany ohrozených druhov živočíchov.

Osobne sa napríklad podieľala na navrátení antilopy priamorožca šablorohého do africkej prírody a svoju prácu si ani po toľkých rokoch nevie vynachváliť. „Ja mám svoju prácu veľmi rada. Nikdy som si nevedela predstaviť, že mi nebude prekážať, ak zostanem pracovať do neskorých večerov, no keď sa to stane, nevadí mi to. Tejto práci som podriadila celý svoj život. Znie to možno neuveriteľne, ale je to tak.“

Kým ste v zoo v Bratislave začali pracovať, aký ste mali názor na zoologické záhrady? 

Určite som si aj ja myslela, že v zoo sú zvieratá zavreté v chovných zariadeniach najmä preto, aby sa na nich chodili ľudia pozerať. Tak to však nie je. Zoologické záhrady sa v prvom rade podieľajú na záchrane ohrozených druhov, čo je ich najdôležitejšou úlohou. Podieľajú sa aj na vedecko výskumnej činnosti, čo robíme v spolupráci s vedecko výskumnými ústavmi a s vysokými školami. Samozrejme, plnia aj tú rekreačnú funkciu, ale ich úloha v oblasti výchovy a vzdelávania je nevyčísliteľná. A ja môžem s čistým svedomím povedať, že zoologická záhrada v Bratislave všetky tieto štyri úlohy dôsledne plní. 

Najväčšia kritika mierená na zoologické záhrady je práve tá, že zviera patrí do prírody a nie do klietky. Ako na takéto argumenty reagujete vy?

Tieto otázky veľmi často dostávam na besedách a musím povedať, že väčšina zvierat už v klietkach zavretá nie je. Ja sa ich vždy opýtam, ako by chceli robiť záchranu ohrozených druhov, keby tu neboli zoologické záhrady. Neexistuje totiž iná inštitúcia, ktorá má chovné zariadenia, v nich tie zvieratá združuje, rozmnožuje, pripravuje na život v prírode a vracia ich naspäť do prírody.

To nemôže robiť vedecko výskumný ústav, lebo nemá chovné zariadenia. Nemôže to robiť ani škola, či jednotlivec doma. Zoologické záhrady preto majú svoje opodstatnenie a dnes už sa zvieratá v klietkach nechovajú. Kedysi sme mali mačkovité šelmy v klietkach, ale dnes majú chovné zariadenia, kde sa staráme o ich blahobyt a simulujeme prirodzené podmienky.

Akým spôsobom?

Napríklad jaguár dostáva mäso na lane, ktoré sa hýbe. Keď ho vypustíme, svoju potravu musí loviť. To zviera nie je celý deň zavreté v klietke a klietok je tu už naozaj len minimum. Tie sú tam, kde je nebezpečné zviera, ktoré by mohlo uniknúť. Keď sa však pozriete na chovné zariadenie pre vlky, tak oni tam sú akoby boli vo voľnej prírode. Majú k dispozícii kus lesa, robia si svoje nory a majú sa výborne, vidno to na ich kondícii. Dokonca sme v tomto roku dostali cenu Stavby roka, pretože naše chovné zariadenie spĺňa všetky podmienky správneho chovu živočíchov v zajatí a to hovorí za všetko. 

Ako ste sa dostali na pozíciu riaditeľky zoologickej záhrady? 

Mojou ambíciou nikdy nebolo byť riaditeľkou zoologickej záhrady. Skončila som Vysokú školu ekonomickú a robila som najmä v ekonomických funkciách, až kým som sa dostala na pozíciu ekonomicko - investičnej námestníčky do zoologickej záhrady v Bratislave.

Riaditeľ zoologickej záhrady bol však odvolaný a mňa poverili vedením. Myslela som si, že ide len o dočasnú funkciu v domnení, že čoskoro zvolia iného riaditeľa a ja sa vrátim naspäť ku svojej práci. Po roku ma však vtedajší primátor zavolal, že dáva návrh na moje menovanie za riaditeľku zoologickej záhrady. Snažila som sa argumentovať, že nemám zoologické vzdelanie a o zvieratách viem veľmi málo.

Pán primátor mi ale povedal, že za rok mojej práce v zoo vidno mnoho pozitívnych zmien a aj pracovníci a predseda nášho odborového hnutia vyjadrili požiadavku, aby som riaditeľkou bola práve ja. Prijala som to teda a od roku 1991 som vo funkcii riaditeľky zoo v Bratislave.

Doplnili ste niekedy aj vaše vedomosti v oblasti zoológie?

Samozrejme. S mojimi zoologickými vedomosťami som sa neuspokojila, tak som diaľkovo začala navštevovať školu chov exotických zvierat v Prahe. 

Na začiatku som sa bála ako ma príjmu moji kolegovia v Únii českých a slovenských zoologických záhrad, keďže som vtedy medzi nimi bola jediná žena.

Keď ste nastúpili na pozíciu riaditeľky v roku 1991, zo zoologickej záhrady ušla tigrica, ktorú museli zastreliť. Keby sa dnes situácia opakovala znovu, reagovalo by sa inak?

Vtedy k tomu bohužiaľ muselo dôjsť, ale dnes sa to už nemôže stať, pretože máme nové chovné zariadenie. Tigrica Amanda sa dostala v noci von presne v ten deň, keď ma na zastupiteľstve menovali za riaditeľku. Bolo mi to veľmi ľúto, lebo keď som ráno prišla do práce, ona už bola zastrelená. Neexistovalo však iné riešenie, lebo nemôžeme dopustiť, aby sa takéto nebezpečné zviera dostalo do mesta a ohrozilo životy ľudí. Bolo to presne v období, keď v celej spodnej časti zoo chýbal plot a obytné domy sa nachádzajú v tesnej blízkosti zoo.

Najprv sme Amandu len nastrelili uspávacou látkou, no keďže zviera bolo vo veľkom strese, látka nespôsobila uspatie zvieraťa. Chvíľu to vyzeralo, že sa ukľudňuje, spomalila chôdzu a ľahla si na zem. Keď ju však zodpovední pracovníci chceli odviezť do chovného zariadenia, opäť vyskočila na nohy. Nemohli už ďalej riskovať, že by ich zabila a následne sa dostala do mesta. Toto sú tie najťažšie a najsmutnejšie rozhodnutia pre našich ľudí.

Zebra Chapmanova

Aké najväčšie zmeny pociťujete po 28 rokoch v tejto funkcii?

Na začiatku môjho pôsobenia tá finančná situácia naozaj nebola ružová a tak som povedala pracovníkom, že spracujeme krátkodobú koncepciu rozvoja na dva roky, aby sme na ňu mohli nadviazať v ekonomicky lepšom období. To sa ukázalo ako dobré rozhodnutie, keďže sme odstránili najzávažnejšie nedostatky. 

Bolo to skutočne ťažké obdobie, lebo v roku 1987 boli dve tretiny expozičnej časti zbúrané bez akejkoľvek náhrady. Neboli tu ani poriadne chodníky, počet chovaných jedincov zvierat bol minimálny. Tak sme mali za úlohu postaviť zoo opäť na nohy, aby k nám ľudia radi chodili. 

Popasovali sme sa s tým a momentálne sme tam, kde sme. Máme nové pavilóny, aj výbehy pre zvieratá. Taktiež máme k dispozícii aj veľký priestor a máme sa kam posúvať, no stojí to veľa finančných prostriedkov. 

Keď ste do tejto pozície nastúpili v roku 1991, bolo správanie vašich kolegov voči vám ovplyvnené tým, že ste žena? 

Na začiatku som sa bála ako ma príjmu moji kolegovia v Únii českých a slovenských zoologických záhrad, keďže som vtedy medzi nimi bola jediná žena. Musím však povedať, že mi kolegovia veľmi pomohli a dodnes máme veľmi dobré vzťahy, s mnohými z nich sme priatelia nielen na profesionálnej úrovni, ale aj v súkromí. Vždy boli ústretoví, veľa som sa od nich naučila. 

Ako momentálne vyzerá náplň vašej práce?

Som zodpovedná za celú zoologickú záhradu a tým pádom by som mala mať určitý stupeň vedomostí z každej oblasti činnosti, ktorá sa v ZOO vykonáva. Vo veľkej miere ide o vedomosti zo zoológie, ale určite mi pomáha aj ekonomické vzdelanie a aj znalosti z oblasti marketingu. Podstatné je však vedieť, že práca v zoologickej záhrade je tímová a sám tu človek nič nezmôže.

Preto od začiatku dbám na dôležitosť zohraného kolektívu ľudí. Podmienkou správneho riadenia sú spokojní jednotlivci, ktorí dokážu spolupracovať, vzájomne sa dopĺňať a dosahovať stanovené ciele. Iba všetci spolu dokážeme plniť naše hlavné úlohy, či už ide o zoológov, ošetrovateľov, záhradníkov, administratívnych pracovníkov, alebo ľudí, ktorí predávajú vstupné lístky.

Musím povedať, že keď som v Národnom parku Sidi Toui videla naše antilopy Nicole a Rachel s mláďatami, uvedomila som si obrovský význam našej práce.

Ako vás táto práca ovplyvnila?

Ja mám svoju prácu veľmi rada. Nikdy som si nevedela predstaviť, že mi nebude prekážať, ak zostanem pracovať do neskorých večerov, no keď sa to stane, nevadí mi to. Tejto práci som podriadila celý svoj život. Znie to možno neuveriteľne, ale je to tak.

Keď som začínala vo funkcii riaditeľky, moje deti boli v pubertálnom veku. Mňa si však práca vyžadovala tu. Mali sme preto taký režim, že moje deti prišli zo školy sem, tu si písali úlohy a potom som ich nevidela, pretože trávili čas v jednotlivých chovných zariadeniach. Skamarátili sa s chovateľmi a pomáhali im pri práci. 

Okrem pozície riaditeľky som sa v roku 1994 stala aj zástupkyňou Slovenska v rade Európskej asociácie zoologických záhrad a akvárií, bola som členkou rady Únie českých a slovenských zoologických záhrad a taktiež som pomáhala pri praktickej výučbe predmetu Chovateľstvo exotických zvierat na strednej veterinárnej škole v Bratislave. Čiže som skutočne tejto práci podriadila život, ale ak niečo vykonávate s láskou, tak vám to nevadí. 

V bratislavskej zoo ste sa podieľali aj na záchrane ohrozeného druhu antilopy.

Áno. Išlo konkrétne o priamorožca šablorohého (Oryx dammah) a pripravovali sme jeho vrátenie naspäť do prírody. Pre bratislavskú ZOO bol tento reintrodukčný projekt nesmierne významným medzinárodným úspechom. Projekt sme pripravovali s Marwell Zoological Park. Príprava trvala viac ako rok.

priamorožec šablorohý (oryx dammah)

Ako takáto záchrana vyzerá?

V prvom rade sme sa museli oboznámiť s prostredím, do ktorého antilopy pôjdu. Bolo rozhodnuté, že to bude Národný park Sidi Toui v Tunisku, do ktorého vycestovala naša zoologička. Na základe poznatkov, získaných v Národnom parku Sidi Toui sa v ZOO Bratislava začal spracovávať projekt reintrodukcie a jeho časový harmonogram. Nemenej dôležitou skutočnosťou bolo tiež vytvorenie sociálne stabilnej skupiny antilop, pre ktoré boli v parku pripravené aklimatizačné a predvypúšťacie výbehy. V nich sa pripravovali na konečné vypustenie do parku.

Dôkazom úspešnosti projektu bola skutočnosť, že celá vypustená skupina sa za dva roky rozrástla z pôvodných desať vypustených jedincov na dvadsaťštyri. Po roku od vypustenia antilop do parku bol zostavený medzinárodný tím odborníkov, ktorého som tiež bola členkou a ktorý monitoroval kondíciu zvierat a ich život v pôvodnom biotope. Musím povedať, že keď som v Národnom parku Sidi Toui videla naše antilopy Nicole a Rachel s mláďatami, uvedomila som si obrovský význam našej práce.

Moniturujete vaše antilopy aj dnes? 

Monitorovanie stáda v národnom parku bolo zabezpečené vysielačkami, umiestnenými v špeciálnych obojkoch, ktoré boli pripevnené dvom samiciam. Týmto spôsobom je možné lokalizovať a vizuálne nájsť stádo v 6000 hektárovom parku v priebehu hodiny. Obojky boli upravené tak, aby zvieratám neprekážali a z materiálu, ktorý po 2-3 rokoch odpadne. Po tomto čase tiež skončil náš monitoring. Verím, že priamorožce našli v Tunisku svoj dlhodobý domov a odchovávajú tam niekoľko generácií svojich potomkov.

Sú aj iné druhy, ktoré sa vám podarilo vrátiť naspäť do prírody?

Toto nebola jediná reintrodukcia, ktorej sme boli súčasťou. Taktiež sme na Poloniny vracali zubre, ktoré tam dnes už odchovávajú mláďatá. Vracali sme do prírody korytnačku močiarnu aj mačku divú. Toto je to, čím môžeme prírode a zvieratám na tejto planéte skutočne pomôcť, záchrana ohrozených druhov.

Učíme to aj deti, ktoré sem chodia. Radi navštevujú napríklad dinopark, kde im už od útleho detstva vysvetľujeme, že prírodu treba chrániť a a učíme ich ako. Ako príklad uvádzame niekedy aj možnosť, že sa nám môže stať, že vyhynieme ako napríklad dinosaury. Je to trošku pritiahnuté za vlasy, ale podstatu to vystihne.

Ako zhodnotíte, ktoré zviera vypustíte naspäť do prírody?

O tom nerozhodujeme my, ale medzinárodné organizácie pripravujúce projekty in situ. Napríklad antilopy, ktoré sme zachránili, zastrešuje Bonnský dohovor. My sa prostredníctvom Európskej asociácie dozvedáme o vypísaných projektoch, o ktoré sa môžeme uchádzať. Tá zoologická záhrada, ktorá predloží najlepší návrh, potom projekt realizuje. Je to však aj plánovaný proces, ktorý podlieha schvaľovaniu medzinárodných orgánov a organizácií.

Existujú miesta, ktoré sa nazvú zoologickou záhradou, majú tam pár zvierat, vyberajú vstupné, no nespĺňajú podmienky zoologickej záhrady, ktoré boli stanovené Zákonom o ochrane prírody a krajiny. A presne tieto miesta môžu kaziť reputáciu skutočným zoologickým záhradám.

Je zoo v Bratislave momentálne zapojená v nejakom ďalšom projekte na záchranu zvieraťa?

Naša zoologická záhrada vyhlásila akciu Nový domov v tieni stromov, čo je kampaň, aby sme získali finančné prostriedky, z ktorých budeme financovať výstavbu nového chovného zariadenia pre medvede hnedé. To naše je z roku 1960 a už nezodpovedá súčasným štandardom. Snažíme sa to momentálne zmeniť a keby boli finančné prostriedky, už dávno je náš medveď Felix v lese a v iných podmienkach. Práve z tohoto dôvodu máme momentálne len jedného medveďa a nezvyšujeme ich počet.

Najprv sme Amandu len nastrelili uspávacou látkou, no keďže zviera bolo vo veľkom strese, látka nespôsobila uspatie zvieraťa. Chvíľu to vyzeralo, že sa ukľudňuje, spomalila chôdzu a ľahla si na zem. Keď ju však zodpovední pracovníci chceli odviezť do chovného zariadenia, opäť vyskočila na nohy.

Keď ste spomínali, že musíte spĺňať určité podmienky, aby ste sa mohli nazývať zoologickou záhradou, dodržujú tieto pravidlá aj ostatné zoologické inštitúcie na Slovensku?

Na Slovensku máme len štyri záhrady, ktoré môžu mať v názve zoologická záhrada a ktoré majú na to patričnú licenciu. Avšak existujú miesta, ktoré sa nazvú zoologickou záhradou, majú tam pár zvierat, vyberajú vstupné, no nespĺňajú podmienky zoologickej záhrady, ktoré boli stanovené Zákonom o ochrane prírody a krajiny. A presne tieto miesta môžu kaziť reputáciu skutočným zoologickým záhradám. 

Ako simulujete podmienky pre zvieratá, ktoré boli zvyknuté na úplne iné klimatické prostredie?

Ak chceme zviera chovať, musíme poznať jeho správanie, potreby, biotop, v ktorom sa nachádza vo voľnej prírode a predchádzajúce podmienky, v ktorých zviera reálne žilo. Podľa týchto vedomostí pripravíme chovné zariadenie. To je aj jeden z dôvodov, prečo zoo v Bratislave tak rýchlo nezvyšuje počet chovaných druhov. Nové zviera chceme priviezť len do vhodných podmienok, ale keďže finančné podmienky sú obmedzené a výstavba nejde tak rýchlo, nie je to vždy možné.

Chováme napríklad žirafy a nosorožce, ktoré zimu nepoznajú. My im pripravíme také podmienky, že ak by vonku bolo aj -20 stupňov, stále majú možnosť byť v teple. Máme samozrejme k dispozícii aj veterinára, ktorý sa neustále preventívne kontroluje zdravotný stav zvierat, a vždy zabezpečujeme, aby boli všetky zvieratá na zmeny pripravené. Keď poznáme všetky detaily o chove, tak sa podmienky dajú výborne napodobniť.

Dikdik Kirkov

Myslím si, že nie. Ak sú peniaze, vždy sa ten biotop dá napodobniť. Je to len otázka toho, o ktorý druh ide. Pri niektorých to stojí menej a u ďalších sú to obrovské peniaze. 

K akému zvieraťu v tejto zoologickej záhrade máte najbližší vzťah? 

Ku všetkým, naozaj. Ale keby som už musela povedať, tak najviac inklinujem práve k mačkovitým šelmám a nosorožcom. 

A je nejaké zviera, ku ktorému sa nepriblížite alebo sa ho bojíte?

Ťažko povedať, či sa bojím, ale aj ja, aj všetci pracovníci v zoo pristupujeme ku zvieratám s rešpektom. My tu tie zvieratá chováme, nechodíme k nim, aby sme ich hladkali, alebo ich drezúrovali. Chceme, aby bol každý chov čo najviac podobný tomu v prírode. Takže nie, nemám potrebu ísť a hladkať mačkovitú šelmu.

Samozrejme, keď bolo mláďa odmietnuté matkou, tak aj ja som sa podieľala na umelom chove a stalo sa, že nosorožca som kŕmila priamo z ruky. Avšak na základe poznania viem, čo si môžem a čo si nemôžem dovoliť. V zásade však trvám na tom, aby bol kontakt so zvieraťom minimálny, vyžadujem to od všetkých pracovníkov a rovnako k tomu pristupujem aj ja. My chceme zvieratá hlavne chovať a nezasahovať im zbytočne do priestoru. Tešíme sa, že sú zdravé, pozorujeme ich či majú správne inštinkty a sú v poriadku. To je našou hlavnou úlohou.

Jaguár americký

Keďže celý deň trávite v obklopení zvierat, čaká vás nejaké aj keď prídete domov?

Teraz už nie, keďže veľmi veľa času trávim práve tu v práci a nemala by som na domáce zvieratko čas. Keď však boli moje deti malé, mali sme psa, korytnačky, korely, morčatá a škrečky. Moje deti mi tiež vždy z ulice doniesli nejaké poranené zviera a nie len tie bežné. Dcéra mi napríklad zo Štrkoveckého jazera priniesla poraneného kormorána, ktorého liečila na balkóne. Vtedy sa aj radila s veterinármi, ako ho čo najrýchlejšie uzdraviť (smiech).

Keď som sem prišla, na otvorenie brán zoologickej už čakal húf školákov a malých detí. Keď to porovnáte s minulosťou, vidíte dnes rovnaký záujem zo strany detí, aby chodili do zoologickej záhrady?

Deti sem stále chodia veľmi radi. Ja ich aj veľmi rada sprevádzam, keď na to mám čas. Veľmi ma teší, keď vidím, aký veľký majú záujem a najmä koľko toho vedia o zvieratách. Máme aj prírodovedný a zoologický krúžok a ten navštevuje aj jeden 10-ročný chlapec. Vie toho neskutočne veľa o zvieratách. Niekedy nám kladie také otázky, že aj naši zoológovia, ktorí toho vedia naozaj veľa, majú čo robiť, aby mu vedeli správne odpovedať (smiech).

Primátor mesta Matúš Vallo vyhlásil, že plánuje vymeniť riaditeľov mestských organizácií, čo sa týka aj zoologickej záhrady. Ako vás toto rozhodnutie ovplyvní?

Uvidíme. O tejto skutočnosti nás pán primátor informoval predtým, ako to vyšlo v tlači, takže o tom vieme. Povedal, že by bol rád, keby sme sa opätovne prihlásili do výberového konania a záleží na tom, či svoj post obhájime alebo nie. Ja už som v minulosti toto výberové konanie absolvovala a pozíciu som si obhájila. Ak sa však tentoraz nájde niekto lepší, bude ten najvhodnejší kandidát, budem to rešpektovať a držať mu palce.

Aké máte teda plány do budúcnosti?

Moje plány sa samozrejme týkajú aj toho, ako dopadne výberové konanie. Veľmi rada cestujem, pozorujem zvieratá v prírode a dúfam, že sa mi to bude dariť aj naďalej. Tiež mám v hlave ešte množstvo plánov, vecí, ktoré by som rada v ZOO Bratislava vylepšila, ako napríklad vybudovanie parkovacieho domu, expozičné prepojenie areálu ZOO, nové chovné zariadenie pre medvede hnedé, ale tiež nové projekty in situ.

Ale samozrejme sú moje plány do budúcna spojené aj s mojou rodinou, koníčkami a ešte raz by som spomenula cestovanie, ktoré je naozaj jednou z mojich najväčších záľub v živote, hneď po mojom zamestnaní.