„Nám zaplavilo celé prízemie, pivnice už ani nepočítam, tie tu zaplavilo asi všetkým,“ hovoria ľudia zo zaplavenej obce Pichne

„Starosta išiel do Sniny. Do banky. Už ho tu zasa všetci naháňajú. Aj vojsko prišlo. Vylialo sa to tu trikrát. Piatok, sobota, nedeľa. Najhoršie to bolo v piatok,“ reaguje na moju otázku Viera Šubová, zamestnankyňa obce.

Stojím pred obecným úradom v Pichnom na Hornom Zemplíne. Je pondelok 22. júna, 10:00, niekoľko hodín po tretej povodňovej vlne v obci, tri dni po najničivejšom prívale vody v histórii obce.

Pred úradom je kopa ľudí. Naľavo aj napravo po oboch stranách ulice sa upratuje a opravuje. Každý kto môže pomáha a odstraňuje škody po piatkovej katastrofálnej povodni (19.6.2020).

Voda sa do záhrad, pivníc a domov vyliala z malého potoka Pichoňka, prameniaceho na svahu hory Gurguľata priamo nad dedinou, aj z jeho ďalších okolitých malých prítokov.

Pozdĺž plotov sú naukladané jutové a polypropylénové vrecia z pieskom. Niektoré sú už po druhom a treťom návale vody špinavé. Novšie biele čakajú, čo sa bude diať ďalej. Podľa predpovede má pršať ešte dva dni.

Prečo zmizli lesy

Od okresného, najvýchodnejšieho mesta na Slovensku - Sniny je Pichne, ležiace medzi dvoma výbežkami Laboreckej vrchoviny, vzdialené iba šesť kilometrov. 

„Dedinu obklopuje poľnohospodársky skultivovaná krajina, ktorá je výsledkom intenzívneho pôsobenia dávnych osídlencov a ich potomkov na prostredie, ktoré ich obklopovalo. Charakter ľudskej činnosti v krajine je taký hlboký, že nepretržitými zásahmi zatláča vplyvy prírodných pomerov. Pichnianska prírodná krajina prekonala stredoveké rúbanie a vypaľovanie lesov v záujme získania poľnohospodárskej pôdy,“ píše sa v histórii obce.

Nielen to. Okrem stredovekého rúbania a vypaľovania, prekonala obec od 60. rokov minulého storočia aj centrálne plánovanú socialistickú a ponovembrovú (1989), divoko kapitalistickú ťažbu dreva. Ako aj masívne euro-hospodárenie miestnych agrobarónov.

Dnes v jej okolí nie sú prakticky žiadne lesy, ktoré by mohli vodu z prívalových, alebo dlhotrvajúcich jarných a letných dažďov zachytiť.

Dedina vtedy funguje ako zberný žľab, ktorým sa v čase výdatných dažďov valí veľká voda z okolitých polí, pasienkov a lúk.

Pichniansky lievik

„Nám zaplavilo celé prízemie, pivnice už ani nepočítam, tie tu zaplavilo asi všetkým. Ten hydrológ čo tu bol, sa nás pýtal odkiaľ to tieklo. No odkiaľ, hovorím mu. Zovšadiaľ, z každej strany. Sprava, zľava, zhora zdola, ešte aj spod zeme,“ hovorí o piatkovej najsilnejšej vlne Viera Šubová.

„Zem je už úplne premočená, nevsiakne do nej vôbec nič,“ prichádza k úradu jej muž, včelár. „Mraznička kaput,“ stroho ju informuje. „Mám tam peľ, neviem kde ho mám dať, splesniveje,“ zúfalo pozerá na ženu.

„Prines ho sem. Máme tu zapnutý mrazák,“ radí pani Viera.

„Prečo, prečo, lebo sme tu ako v lieviku,“ reaguje na moju ďalšiu otázku o príčine povodní v Pichnom.

„Neostali tu žiadne lesy, všetko sa vyrúbalo v 60-tych rokoch, to je ten problém,“ dodáva muž a odchádza pre peľ.

Zaplavilo nám aj tamten traktor, mali sme tu aj sliepky. Kurník zobrala voda, sliepky podochli. Už sme si povedali, že kvôli tým povodniam je asi aj zbytočné robiť na dome niečo ďalšie.

Ako sa kradne drevo

Prechádzam na opačnú stranu cesty, k domu hneď oproti. Rozbitý plot je vyvalený v záhrade. Namiesto neho sú na hrane potoka a záhrady naukladané vrecia s pieskom. Po dvore pobehuje mladý muž vo vysokých gumákoch.

„Dom nám celý kompletne podmylo, podlahy vydulo, steny sú mokré. Mame to tu v jednom kuse. Trošku poprší a voda je hneď v záhrade, v pivnici,“ ukazuje mi Patrik Zvalčák odkiaľ prišla a kde sa vyliala veľká voda .

„Presťahovali sme sa sem z bytovky a dom pomaly opravujeme. Ale už sme si povedali, že kvôli tým povodniam je asi aj zbytočné robiť niečo ďalšie. Dom nám ani nepoistia,“ sťažuje sa Patrik.

„Prečo sú povodne? Viete ako sa tu robí biznis s drevom? Ako sa tu všade kradne?“ pýta sa ma majiteľ zaplaveného domu. Viem.

„Zaplavilo nám aj tamten traktor, mali sme tu aj sliepky. Kurník zobrala voda, sliepky podochli. V piatok poobede to bolo najhoršie,“ dodáva mladík. „O dva týždne odchádzame s frajerkou robiť do Holandska. Dovtedy to musíme nejako stihnúť dať do poriadku.“

Plávajúce autá

Proti stále rozbahnenému prúdu potoka prechádzam na horný koniec Pichného. Všade naokolo je vodou dotrhaný, popraskaný asfalt, po zemi sa váľajú kusy zámkovej dlažby, dlaždíc a panelov, vyvrátené ploty, nánosy bahna, koreňov a rastlín.

Na plotoch sa sušia vyvesené tkané koberce a šaty. Vo dvoroch medzi poznášaným nábytkom ľudia odvetrávajú pootvárané autá. Na zemi sú kilometre hadíc, čerpadlá idú nonstop. Medzi rozkvitnutými kríkmi, stromami a vrecami s pieskom pobehujú vyplašené mokré sliepky.

V záhradách, pred aj za domami je spadnutá, pováľaná tráva. Ukazuje ako a kadiaľ sa valila voda. Na hlavnej ceste tesne pri potoku pracujú tatrovky, bagre a traktory. Po dedine sa presúvajú vojaci v maskáčoch a reflexných vestách.

Na malom mostíku, pred ďalším podmočeným domom stoja pri aute dvaja Rómovia. Pýtam sa, či vyplavilo aj ich.

„Vo všetkých izbách sme mali vodu, 40 centimetrov. Museli sme vytrhať a vyhodiť podlahy, ostali len betóny. Zaplavilo nám dve autá zaparkované vo dvore. Jedno z nich voda zdvihla a odniesla trochu ďalej. Valilo sa to odvšade, zozadu z poľa, aj spredu od potoka,“ hovorí mladší z nich, Peter Grundza. V dome býva so ženou, deťmi a so svokrom Jánom Oláhom.

V Pichnom je jeden unikát. Celou obcou v dĺžke asi dva kilometre je potok vedený pod cestou a je zakrytý. Takže logicky horné tobogániky (vyregulované časti potoka) prinášali počas piatkovej povodne do vpustí potoka biomasu, kameň, bahno a dlaždice. Tie upchali vpuste a povodňová vlna sa potom hnala povrchom.

Chcete rozhovor?

Odchytiť starostu Júliusa Baníka, ktorý po dvoch rokoch v úrade zažíva pravdepodobne najhoršie záplavy v histórii obce, je takmer nemožné. Nájdem ho na hornom konci. Práve sa radí s pracovnou čatou vojakov a veliteľom zásahu.

Všetci muži temperamentne gestikulujú. Každých päť sekúnd niektorí z nich ukáže rukou na cestu pod nimi alebo na blízky most. Zrazu sa rozídu a nasadnú do dvoch osobných áut. Utekám za starostom.

„Veľmi teraz nemôžem, chcete rozhovor alebo nie?“ pohotovo zareaguje starosta, hneď ako naňho zakričím. Pýtam sa, čo tu riešia vojaci.

„Vojaci riešia strhnutý most tu neďaleko v Zubnom, treba tam položiť nový. Sem prišli, aby nám pomohli vyčistiť potok od nánosov a prekážok. A pozdvíhať panely, ktoré povytrhávala voda. Majú na to špeciálnu techniku,“ odpovie Baník. Na ďalšiu otázku nečaká. Nasadne do auta a odfrčí za vojakmi.

Keď znova prechádzam dedinou, vidím ako starosta vojakom na poškodenom úseku cesty ukazuje čo a ako je potrebné odpratať a vyčistiť.

Do Zubného nakoniec, aby sa vytvorilo náhradné premostenie, pošle armáda 70-tonový mostný tank až zo Serede na opačnom konci republiky.

Prešovský samosprávny kraj vyčlení na mimoriadnom zasadnutí župných poslancov obci na pomoc 600-tisíc eur.

V Pichnom je ešte niekoľko dní po piatkovej povodni stále vyhlásený tretí protipovodňový stupeň a mimoriadna situácia.

„Čím dlhšia je cesta dažďovej kvapky k prameňu, potoku a rieke, tým lepšie. Avšak na pooranom poli a obnaženej pastvine bez lesov je to práve naopak. Voda spadne na zem okamžite. V momente sa zleje do záplavy a rúti sa povrchom. Vode sa musí do cesty postaviť les.“  Vladimír Úlehla, český profesor, ekológ, a filozof (1888-1947)