Michal Pavlov

Mám sen, že sa jedného dňa budeme všetci k sebe správať tak, akoby sme chceli, aby sa druhí správali k nám. Že slová ako ďakujem alebo dobrý deň, budú samozrejmosťou a nie niečím, čo nás zarazí.

Žiadne úvody, nič. Rovno k veci. Nechcem klamať. Som smutný. Necítim sa slobodný. Hnevám sa. Jednoducho preto, čo sa deje.

Toto malo a chcelo byť napísané už minulý rok. No zrazu bolo po Vianociach a nedávalo to zmysel. Smiešne je, že prešiel rok a ja môžem, len s pár zmenami napísať to isté, čo by som napísal pred rokom.

Stála si v balkónových dverách, hľadela do prázdna, čerstvo prebudená. Nechala si sa ovievať ranným vetrom, pokým slnko ešte nestihlo vystúpiť nad benátsky kanál, zatiaľ čo ja som nám robil kávu.

V pondelok prišla pošta. V obálke stálo miesto, o ktorom som nikdy nepočul. Idem.

Vyb(l)ásnenie v písaní. Zo známych textov piesní k vyliatiu vlastných citov. Jemná úprava originálov - vnútorné uvoľnenie a úprimná spoveď v jednom. Celok, ja, ty, my!