Britský premiér Boris Johnson parafrázoval Gretu Thunbergovú, potom odletel súkromným lietadlom a nechal diplomatov robiť si svoju prácu. Pozrite sa s Refresherom na stručnú a zdanlivo nudnú históriu klimatických samitov.
Britský premiér Boris Johnson sa pri vystúpení na glasgowskom samite COP26 rozhodol parafrázovať Gretu Thunbergovú. Trefné, poviete si. Osemnásťročná švédska aktivistka odštartovala medzinárodné hnutie Fridays for Future a už tretí rok vášnivo kritizuje dlhodobú nečinnosť politických lídrov v otázke vyrovnania sa s klimatickou zmenou. Stala sa jednou z najvplyvnejších verejne pôsobiacich osobností sveta aktivizmu.
Z často emocionálnych a inšpiratívnych vystúpení mladej Švédky si však Johnson, verný svojmu štýlu, vybral citoslovce „bla-bla-bla“, ktoré Thunbergová vo viacerých variáciách použila začiatkom októbra na milánskej konferencii Youth4Climate.
Dva zdanlivé protipóly v podobe vrcholného predstaviteľa politického života a autentickej ikony nahnevanej generácie Z zaujali verejnosť výrokom, ktorý v skutočnosti o ničom nevypovedá.
Počas stretnutí štátnych predstaviteľov s cieľom zosúladiť národné politiky sme pod označením COP (Conference of the Parties) každoročne svedkami stretu dvoch paralelných svetov.
Zdĺhavá administratívna časť, pri ktorej rokujú delegáti, prebieha za zatvorenými dverami a je často zrkadlovým obrazom sprievodných podujatí a manifestácií, pri ktorých bijú na poplach neziskové organizácie a aktivisti. Tí vlastnými a často odvážnymi návrhmi riešení vytvárajú tlak na politikov.
25 zastávok na ceste do Škótska
Číslo 26 v názve klimatickej konferencie v Glasgowe označuje jej poradie. Ak máš chaos v histórii klimatických konferencií, nezúfaj. Môže to byť aj tým, že mnohé z nich prebiehajú v relatívnej tichosti a netešia sa mediálnej pozornosti.
Ich cieľom totiž väčšinou nie je ponúkať záväzné rámcové dokumenty. Zaoberajú sa predovšetkým technickými podrobnosťami a často len pripravujú pôdu na jednu z veľkých konferencií. A práve za takú mnohí pozorovatelia označujú aj tú v Glasgowe.
Za dôležitý míľnik medzinárodnej spolupráce v otázkach dosahov zmeny klímy považujeme Montrealský protokol z roku 1987. Zaoberal sa ochranou ozónovej vrstvy a do praxe zaviedol princíp predbežnej opatrnosti. Ten v skratke znamená, že proti klimatickej zmene je nutné zasahovať v každom prípade. A teda aj v prípadoch vedeckej nejednoznačnosti.
Prvá COP
COP začali svoju históriu písať v Berlíne, a to v roku 1995. Prvé ročníky konferencií COP môžeme označiť za fázu hľadania spoločnej cesty a hlbšieho zoznamovania sa s komplexnosťou riešení. Na COP 2, ktorá sa odohrala v Ženeve v roku 1996, sa diplomati a politici zaviazali rešpektovať zistenia vedeckej autority, Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC).
Tretia a mimoriadne významná konferencia s názvom COP sa pod hlavičkou Organizácie Spojených národov odohrala v japonskom Kjóte v roku 1997. Päť rokov po tom, ako OSN na tzv. Earth Summit v brazílskom Riu oficiálne uznala, že ľudská činnosť má rozhodujúci vplyv na globálne otepľovanie.
V roku 1997 vznikla v réžii OSN v Japonsku prvá veľká dohoda, označená ako Kjótsky protokol, ktorá vošla do platnosti v roku 2003. 37 industriálne rozvinutých krajín sa v nej zaviazalo, že do roku 2012 znížia množstvo skleníkových plynov v atmosfére o 5 až 8 % v porovnaní s rokom 1990. Delegácia USA sa pôvodne k výzve pridala, no v roku 2001 administrácia pod vedením Georgea W. Busha z iniciatívy vycúvala. Podobný kúsok napodobnil v roku 2017 Donald J. Trump.
Symbolom frustrácie aktivistov a diplomatickej nemohúcnosti sa stala v roku 2009 COP 15 v Kodani. Pozorovatelia, vedci a neziskové organizácie verili v podpísanie zmluvy nahrádzajúcej príliš všeobecný a málo ambiciózny Kjótsky protokol. Nestalo sa tak, delegácie nenašli spoločnú reč a do sveta vypustili len nezáväzné dohody.
Naspäť za rysovaciu dosku
V roku 2011 sa v juhoafrickom Durbane dohodli, že o 5 rokov sa už naozaj dohodnú, a rozbehli sa prípravy na konferenciu COP 21 v Paríži, kde sa mal konečne prijať prvý medzinárodný právne záväzný dokument o ochrane klímy. To sa v roku 2015 podarilo, keď sa pod Parížsku klimatickú dohodu podpísalo 192 delegácií zo 197 prítomných.
Symbolicky odklepli dovtedy nevídane sebavedomý zámer: do roku 2050 udržať nárast globálnej teploty „výrazne pod 2 °C“. Dôležitým krokom bolo aj stanovenie päťročného intervalu, v ktorom krajiny budú porovnávať progres v ekologických otázkach a v ideálnom prípade aj vydávať nové záväzné dokumenty.
Päť (šesť) rokov po Paríži
Dlhodobou výzvou samitov je nájdenie rovnováhy medzi právnymi záväzkami a často megalomanskými, ale zato len symbolickými sľubmi. Komplikovaná história konferencií COP jasne ukazuje na úskalia medzinárodnej spolupráce.
Minulý rok sa COP v dôsledku pandémie neuskutočnila. A tak delegácie zo 196 krajín prišli do Škótska ukázať na čom medzičasom v rámci svojich štátov pracovali. Po rokoch ignorácie naliehavosti klimatickej zmeny sa na COP 26 zúčastnila aj americká delegácia na čele s prezidentom Joeom Bidenom.
Naopak, predstavitelia Číny, Indie či Ruska na samite chýbajú. Silné mediálne pokrytie samitu svedčí o naliehavosti problémov a záujme ľudí v rýchlu a účinnú dohodu. Je čas, aby aktivisti a politici našli podľa vzoru Johnsona a Thurnbergovej spoločnú reč, a pokiaľ možno, nielen ironicky.
