Reportáž z Bachmutu: Rusi omylom netrafili hotel, v ktorom som spal. Na vlastné oči som videl, ako klamú o zničených Himarsoch

Letecké dni samovražedných dronov

Po odchode od Oleksija sa zastavujem pri rozviedke, pre ktorú mám takisto humanitárnu pomoc. „Káva, čaj?“ pýta sa ma Jurij z rozviedky. „Nedávno som jednu mal, ale čo už. Káva,“ odpovedám. 3 v 1 som už dlho nepil, tentoraz ju sŕkam z plastového pohára.

Jurij s kolegom medzitým komunikujú s ukrajinskými veliteľmi na pozíciách. Na monitoroch vidieť zábery z desiatok dronov, ktoré lietajú nad ruskými pozíciami. „Dúfam, že si auto zaparkoval čo najviac pod strom. Lietajú tu ruské samovražedné drony Lancet, Orlany-10, ale aj klasické DJI Mavic,“ vraví Jurij.

V rozviedke nechávam generátor. Chlapi odtiaľ musia nepretržite monitorovať Rusov a komunikovať s Ukrajincami. Aj z toho dôvodu potrebujú viac generátorov. Podľa slov Jurija ak by to celé ťahal iba jeden, pokazil by sa. Preto ich po určitom čase obmieňajú. Výmena zdroja pritom trvá len niekoľko sekúnd, maximálne päť. Internet im zabezpečuje Starlink, no signál v celom Bachmute nie je už dlhodobo.

Svetlo nepriťahuje iba hmyz, ale aj Rusov

Stmieva sa skoro, vonku už nevidno ani na krok. Bachmut pohltila tmavá noc so zápachom smrti. Nepočuť nič iné, iba streľbu z automatických zbraní a výbuchy rakiet s delostreleckými granátmi. Ja však potrebujem odísť do Konstantinivky, aby som tam ráno nakúpil ďalšie veci pre vojakov a civilistov. 

„Tu máš heslá na blokposty. Po meste choď s vypnutými svetlami a nikde dlho nestoj. Inak ťa zameria dron s termovíziou a môže byť zle,“ vraví Jurij. Napokon si zapínam aspoň parkovacie svetlá, ale mám pocit, že aj obyčajná čajová sviečka by bola praktickejšia.

Ďalší problém je, že po meste musím ísť rýchlo. No nie som jediný, kto má podobné úmysly ako ja. V noci sa na front premiestňujú aj ukrajinské tanky a vojaci, takisto bez svetiel. Hrozba zrážky je preto vysoká, no našťastie sa nič nestalo.

Gastronomické zážitky v Bachmute nehľadajte

Ráno sa vraciam do Bachmutu. Zastavujem v jednom z troch humanitárnych bodov v meste. Pred budovou sa tvoria dlhé rady civilistov. Čakajú na humanitárny balíček. Mierne ma obleje pot, pretože bod je situovaný na otvorenom priestranstve s výhľadom na ruské pozície. V kombinácii s veľkým počtom ľudí tak ide o ľahký terč na útok. Pri dodávke už stoja chlapi, dobrovoľníci. Tí odo mňa berú vrecia s oblečením, jedlo a sviečky.

„Čo potrebujete najviac?“ pýtam sa Tatiany, ktorá je spolu s Aňou hlavou celého humanitárneho bodu. „Najviac potrebujeme soľ, tužkové baterky, malé baterky na svietenie, benzín a olej do generátorov a oblečenie pre dospelých,“ vraví Tatiana s tým, že zajtra bude humanitárny bod zatvorený. Nemajú totiž čo vydávať.

Civilisti, ktorých v Bachmute zostalo z pôvodných 70-tisíc iba niečo vyše 7-tisíc, majú z tohto bodu nárok na jeden humanitárny balíček do mesiaca. V ňom je kilo ryže, kilo cestovín, kilo pohánky, pár mäsových konzerv, tri minerálky a dve čajové sviečky.

Hrejivé spomienky na okupáciu

Na druhej strane Bachmutu, kde Ukrajinci zvádzajú s Rusmi ťažké boje, žije podľa miestnych viacero proruských civilistov. Chcem sa s nimi porozprávať a spoznať ich bližšie,  prechádzam preto cez rieku Bachmutka. Nikde ani živej duše. Iba občas okolo mňa cez vojenský pontón prefrčí ťažká technika.

Nachvíľu mi stislo srdce, pretože vidím Tigra – ruský obrnený transportér. Našťastie už v službách Ukrajiny. Netrvá dlho a z kopca počujem mojím smerom svišťať delostrelecký granát. Útek by nemal význam, na otvorenom priestranstve som si iba čupol. Dopadol na civilný dom, 100 metrov predo mnou.

Po chvíli okolo prechádza miestny dedko. Vykračuje si, akoby sa vlastne nič nedialo. Dávam sa s ním do reči, vyzerá veľmi milý, volá sa Sergej. „Odkiaľ si?“ pýta sa ma. „Zo Slovenska,“ vravím. Sergej sa usmeje od ucha k uchu, nostalgicky hľadí na oblohu. „Slovensko… tam som slúžil v roku 1968...“ 

Túto tému radšej ďalej nerozvíjam a pýtam sa ho, aký výsledok vojny si želá. „Chcem mier, je mi jedno, či ruský alebo ukrajinský,“ vraví Sergej a odchádza do mesta po chlieb. Jeho dom leží na priľahlom kopci, presne tam, kde sa môžu a občas už aj pohybujú Rusi. V pivnici žije spolu so svojou ženou.

Po pontóne prechádzajú ukrajinskí vojaci. Tí sa vracajú z bojov na rotáciu späť do „bezpečnejšej“ časti Bachmutu. Sledujem ich obďaleč. Len čo vstúpia na pontón, Rusi ich začnú ostreľovať. Po chvíli sa im podarí prejsť na druhú stranu.

Viem, že podobné kroky čakajú aj mňa. Za riekou som už príliš dlho a pomaly sa schyľuje k hodine, keď sú obstrely najviac intenzívne. Presne tak, ako mi vraveli vojaci pri návšteve Oleksija. Pontón chcem preto prebehnúť na západnú stranu, no ani vyššia rýchlosť ma neochráni pred tým, aby po mne Rusi strieľali delostreleckými granátmi.

Dronový Silvester s rozviedkou 

Blíži sa Silvester, sedím s rozviedkou. Predpolnočný čas trávime pozorovaním dronov s termovíziou a nočným videním. „Dronov máme tak akurát. Boli časy, keď sme ich mali viac, no Rusi nám vždy nejaký zostrelia,“ vraví Jurij popri tom, ako mi ukazuje jeden ovládač od dronu za druhým. „Tých máme množstvo, môžeme ich predávať,“ smeje sa. Drony od štátu nedokážu pokrývať reálne straty, preto si ich rozviedčici kupujú z vlastnej výplaty.

Netrvá dlho a mestom začnú otriasať ťažké výbuchy, ktoré sú intenzívnejšie než doteraz. Na bezpečnostnej kamere, ktorá sníma okolie, vidím aj svoje auto. Neďaleko neho vybuchuje jedna raketa za druhou, a ak by som nepoznal kontext, myslel by som si, že je práve Nový rok a ja sa pozerám na ohňostroje. Auto však preparkovať nemôžem, je to príliš nebezpečné. Po zhruba hodine nastala chvíľa odmlky. Sadám preto do auta a dávam ho do garáže.

„Všetko dobré v Novom roku. Nech sa takto stretneme aj o rok, v mieri a v civilnom oblečení,“ konštatuje Jurij a „štrngáme“ si plastovými pohármi s kolou. Netrvá dlho a novoročná nálada je preč. Cez vysielačku sa totiž začali ozývať velitelia z frontov.

Okolo tretej ráno si líham do spacáka. Navôkol už chrápu vojaci. Vedľa hlavy mám samopal a miestnosťou sa rozlieha výrazný zápach z topánok, aj tých mojich. Spal som tvrdo, až do obeda.

Keby niečo, pivo odo mňa nemáte. A vypiť ho až v izbe!

V Družkivke, 30 kilometrov od Bachmutu, stojí jediný funkčný hotel široko-ďaleko. Z účtu mi odišlo 30 eur za noc pre dvoch. „Ozaj a pivo nemáte?“ pýtam sa panej na recepcii. Po desiatich sekundách ticha odpovedá, že má. „Ale vypiť ho musíte až v izbe. A ak by sa vás niekto pýtal, odkiaľ ho máte, tak odo mňa nie. Poďte so mnou,“ vraví po rusky. Nasledujem ju do tmavej časti hotela, odkiaľ mi po chvíli podáva teplé pivo.

Do hotela sa vraciam aj po dvoch dňoch, no tentoraz iba do reštauračnej časti. Dobíjam si baterky, pod zub som si objednal teplé jedlo. Pomaly sa blíži deviata hodina večer, čo znamená začiatok komandantského času. Mňa ešte čaká presun do Konstantinivky. Pomaly si začínam baliť veci, keď vtom ma ohluší obrovský výbuch.

Hlavu mi následkom tlakovej vlny položilo na stôl, všade počujem praskať a lietať sklo. Vo vzduchu je množstvo prachu. Ľudia začínajú panikáriť, utekať z hotela a do hotela. Pred hotelom mi stojí auto, na diaľku som sa s ním už rozlúčil, no základ je, že sme všetci živí.

‼️Момент прилета в Дружковке (Донецкая область).#Дружковка#Druzhkivka#прилет#Дружківка#DonetskOblast#DonetskRegion#Ukrainepic.twitter.com/zbgbaOVs8c

— Типичный Донецк (@typicaldonetsk) January 2, 2023

Po chvíli sa odvážim vyjsť von, auto napodiv stojí, okná sú celé, bokom dodávky preletel jeden šrapnel. Dvesto metrov odo mňa vidím oheň. Prechádzam spleť koľají. V pozadí horí autoservis a po dvoch opustených železničných domoch zostal iba obrovský kráter. Ten vytvorila raketa z protivzdušného systému S300, ktorú začali Rusi používať aj na pozemné ciele. Nevýhoda je, že na takýto účel je pomerne nepresná.

A ja tuším, že dva opustené železničné domy s autoservisom nemali byť cieľ. Cieľom mal byť práve hotel, ktorý sa snažili počas vojny trafiť už viackrát. O deň nato na ruských kanáloch čítam, že spomínaný zásah S300 zničil americké systémy v službách Ukrajincov HIMARS a ďalšiu významnú ťažkú techniku. Túto teóriu mi však vyvracajú ukrajinskí vojaci a potvrdzujú tak to, čo som videl na vlastné oči.