Putin má 70 rokov: nominácia na Nobelovu cenu, kybermanipulácie, divné úmrtia a iné zaujímavosti zo života ruského prezidenta

„Pred päťdesiatimi rokmi ma ulice Leningradu naučili jednu vec. Ak je bitka nevyhnutná, musíte udrieť ako prví,“ povedal Putin v roku 2015 na margo vojny v Sýrii. V detstve sa Putin často dostával do konfliktov so staršími a silnejšími chlapcami. Preto sa rozhodol dať sa na džudo. V osemnástich rokoch získal čierny pás a neskôr sa venoval aj ruskému bojovému umeniu – sambu. 

2. Podozrivý mentor Sobčak

Putin študoval právo na vtedajšej Leningradskej štátnej univerzite. Promoval v roku 1975. Jeho učiteľom bol Anatolij Sobčak, jeden z hlavných reformných politikov obdobia perestrojky. Sobčak sa v prezidentovom živote zdržal dlhšie. Potom ako Putin skončil kariéru agenta v KGB, mu pomohol na ceste za mocou.

V deväťdesiatych rokoch sa stal Sobčakovým poradcom, keď kandidoval za starostu Petrohradu. Bývalý mentor najprv vyhral a Putin získal miesto na radnici. V roku 1996 Putin stál na čele Sobčakovho volebného štábu, no tentoraz voľby prehrali. Sobčak utiekol do Francúzska pred trestným stíhaním za zneužívanie právomocí, zneužívanie úradu a sprostredkovanie pri prevode úplatkov. V roku 1999, keď sa Putin stal predsedom vlády, boli obvinenia voči Sobčakovi stiahnuté a vrátil sa do Ruska. 

3. Agent KGB v Nemecku 

Ruský prezident slúžil 15 rokov ako zahraničný agent KGB. Hneď po vysokej škole išiel do moskovského tréningového inštitútu, kde sa cvičil pod pseudonymom Platov. V roku 1985 ho vyslali do nemeckých Drážďan.

Jeho hlavnou úlohou údajne bolo naverbovať cudzincov v Drážďanoch s tým, že ich neskôr pošlú do USA ako tajných agentov, no o tom, čo Putin skutočne v Nemecku robil, existuje len málo spoľahlivých zdrojov. Vďaka rokom na zahraničnej misii Putin hovorí plynule po nemecky, ale odmieta rozprávať po anglicky, pretože sa pritom necíti komfortne.

V roku 1990 ako podplukovník odišiel z aktívnej služby a vrátil sa do Ruska, kde sa stal prorektorom Leningradskej štátnej univerzity. S tajnými službami však neskončil nadobro. V lete 1998 sa stal riaditeľom nástupkyne KGB – Federálnej bezpečnostnej služby (FSB). 

4. Jeľcin mu prenechal kreslo

Po Sobčakovej prehre si Putin uvedomil, že ak chce mať skutočný vplyv, musí sa sústreďovať na Moskvu, nie na rodný Petrohrad. Zamestnal sa v kancelárii prezidenta Borisa Jeľcina. Najprv na oddelení správy majetku a potom priamo v administratíve ako vedúci kontrolnej komisie.

V roku 1999 bol Vladimir Putin vymenovaný za prvého námestníka predsedu vlády, čo mu umožnilo, aby bol neskôr toho istého dňa vymenovaný za predsedu novej vlády, pretože predošlého premiéra Sergeja Stepašina Jeľcin odvolal. Silvester 1999 bol pre Putina víťazný. Prezident odstúpil pre klesajúce preferencie aj zdravotné problémy a prenechal mu právomoci. Z pomerne neznámeho politika sa stal odrazu líder celého Ruska.

Na jar Putin oficiálne vyhral prezidentské voľby už v prvom kole. Voličom imponovalo jeho pokojné vystupovanie a schopnosť konať aj pod tlakom. Sľuboval, že ako prezident bude bojovať proti korupcii, vytvorí silne regulovanú trhovú ekonomiku a postaví Rusko na nohy.

5. Kto môže za beslanský masaker 

Putin ešte ako premiér obnovil vojnu v Čečensku a hneď ju označil za protiteroristickú operáciu. Neutíchajúce boje a opakujúce sa krvavé teroristické útoky sa stali významným problémom krajiny. Životy vojakov, výbuchy alebo rukojemnícke tragédie marili v očiach verejnosti všetky hospodárske úspechy jeho vlády.

Už pri tejto vojne bili mnohí experti na poplach, že dochádza k porušovaniu ľudských práv a vojnovým zločinom. Rusku napríklad vyčítali bombardovanie Grozného s použitím balistických rakiet krátkeho doletu, pri ktorom zahynulo viac ako 140 civilistov, ako aj masívne letecké bombardovanie dediny Katyr-Jurt (viac ako 170 obetí). 

Beslanský masaker vošiel do dejín ako najkrvavejší útok na pôde školy. Na základnú školu v meste Beslan na juhu Ruskej federácie zaútočili 1. septembra 2004 čečenskí separatisti, ktorí požadovali, aby bolo Čečensko uznané za samostatný štát. Za rukojemníkov si vtedy zobrali takmer 1 200 ľudí, prevažne detí. Pri explóziách, ktoré údajne nastražili teroristi, zahynulo 334 rukojemníkov. Existujú však dôkazy, že masaker v beslanskej škole odštartovali ruské bezpečnostné jednotky, ktoré iniciovali výbuch zvonku. Čečenská vojna sa tiahla až do roku 2009.

6. Podivné otravy

Začalo sa to už počas prvých rokov a postupne sa to stalo takmer leitmotívom Putinovej vlády. Viacerých ľudí, ktorí boli jeho kritikmi, za záhadných okolností otrávili. V roku 2006 otrávili agenta KGB a FSB Alexandra Litvinenka.

Britský fyzik Norman Dombey zistil, že Litvinenko zomrel po dávke rádioaktívneho polónia, ktoré vyrobili v závode Avangard ležiacom 500 kilometrov juhovýchodne od Moskvy. Žiadna iná krajina polónium nevyrába. Litvinenko dlhodobo a verejne kritizoval ruského prezidenta Vladimira Putina. Na prelome milénií utiekol do Londýna a žiadal tam o politický azyl. Údajne spolupracoval s britskou tajnou službou MI6. 

V roku 2011 sa odohrala séria protestov proti Putinovi, ktorému v ďalších voľbách klesli preferencie. Dokonca sa hovorilo o falšovaní výsledkov volieb. Aktérom protestov v roku bol Alexej Navaľnyj, ktorý sa stal stabilným hlasným kritikom Kremľa. 

V roku ho 2020 otrávili chemickou látkou novičok a upadol do kómy. Európska únia „za použitie chemických zbraní na pokus o atentát na Alexeja Navaľného“ uvalila sankcie na riaditeľa FSB Alexandra Bortnikova a ďalších päť vysokých ruských funkcionárov a bezpečnostných úradníkov, ako aj na spoločnosť GosNIIOCHT, ktorá vyvíja novičok. Podľa EÚ bola otrava Navaľného možná „iba so súhlasom prezidentskej správy“ a za účasti FSB. Navaľnyj je presvedčený, že za pokusom pripraviť ho o život osobne stojí sám ruský prezident. 

Vo februári 2015 na Veľkom moskovskom moste zavraždili ruského opozičného politika Borisa Nemcova. Útočník ho strelil štyrikrát do chrbta z okoloidúceho auta. Na jar toho istého roku v anglickom meste Salisbury našli v bezvedomí na lavičke Sergeja Skripaľa a jeho dcéru Juliju.

Podľa britského vyšetrovania boli otrávení novičkom, čo potvrdilo aj vyšetrovanie expertného tímu Organizácie pre zákaz chemických zbraní. Skripaľ bol bývalý ruský dvojitý agent pracujúci pre britské a ruské tajné služby. V roku 2004 ho Rusko zatklo sa velezradu, no v roku 2010 dostal prezidentskú milosť. 

7. Na nože so Spojenými štátmi 

USA a Rusko sa za Putinovej vlády pomerne často ocitli na opačných póloch, a to napriek viacerým nevydareným pokusom o uzmierenie či „reštart“ vzťahov. Ruský prezident bol silno proti tomu, aby George Bush v roku 2001 upustil od zmluvy ABM (Anti-Ballistic Missile Treaty), čo bola dohoda medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom z roku 1972 o obmedzení systémov antibalistických rakiet použitých proti raketovým nukleárnym zbraniam.

Po septembrových teroristických útokoch na Dvojičky Putin potvrdil, že Rusko bude spolupracovať v boji proti teroristom a ich spojencom. Keď však USA chceli v roku 2002 použiť vojenskú silu proti vláde Saddáma Husajna v Iraku, Putin bol proti. 

V decembri 2012 prezident Obama podpísal Magnitského zákon, ktorý uvalil finančné a vízové sankcie na ruských činiteľov, ktorí sú zodpovední za porušovanie ľudských práv. Zákon pomenovali podľa Sergeja Magnitského, právnika, ktorý zomrel za záhadných okolností v roku 2009 po tom, čo našiel dôkazy, že ruskí funkcionári sa dopustili daňového podvodu.

Putin ako odpoveď zaviedol zákon, podľa ktorého si Američania nemôžu adoptovať ruské deti. Zákon zakázal aj pôsobenie občianskych združení, ktoré majú financovanie zo Spojených štátov. 

Napätie medzi Ruskom a Spojenými štátmi eskalovalo v júni 2013, keď v Rusku hľadal útočisko whistleblower Edward Snowden. V Rusku mohol ostať pod podmienkou, že Moskva prestane poškodzovať amerických obchodných partnerov. 

O mesiac nato sa Spojené štáty nepriamo zapojili do vojny v Sýrii, čo sa Putinovi takisto nepáčilo. V sýrskej občianskej vojne sa Rusko postavilo na stranu tamojšej vlády diktátora Baššára Asada a USA podporovali takzvanú slobodnú sýrsku armádu, čiže rebelov. 

8. Nominant na Nobelovu cenu za mier, ktorý sa rád pletie do zahraničných záležitostí 

Putin bol celkovo dvakrát nominovaný na Nobelovu cenu za mier. V roku 2014 ho nominovali po tom, čo vraj odradil sýrskeho prezidenta Baššára Asada od agresívnej intervencie. V roku 2021 bol nominovaný znova, údajne kontroverzným ruským spisovateľom Sergejom Komkovom. Práve pri vojne v Sýrii sa však začalo hovoriť o ruskej kybervojne.

Objavili sa správy, že krajina má najmenej 1 000 digitálnych vojakov. Ruská vláda tvrdila, že „informačné operácie“ zahŕňajú propagandu a protipropagandu – činnosti, ktoré sú štandardne vykonávané viacerými krajinami. Podľa kritikov však ide Moskva ďalej a využíva aj kyberútoky vrátane zasahovania do priebehu volieb v iných krajinách.

Kybernetické útoky sa objavili pri prezidentských voľbách v Spojených štátoch, ktoré vyhral Donald Trump. Ide o amerického štátnika, s ktorým mal Putin zatiaľ najvrelší vzťah. Hackeri mali mieriť na demokratov a ich nominantku Hillary Clintonovú. Experti vystopovali pôvod útokov v Rusku. Sám Donald Trump žartoval, že Moskva vyslala hackerské emaily preto, že ho Putin má rád. Oficiálne však pomoc z Kremľa nikdy nepriznal, aj keď ruskú účasť na hackerských útokoch potvrdili americké úrady. 

Moskva zasiahla aj do francúzskych prezidentských volieb. Kandidátka Marine Le Penová získala finančnú podporu z banky, ktorá má prepojenie na Kremeľ. Vo svojej kampani sľubovala, že ukončí ruské sankcie po anexii Krymu. Le Penová nakoniec prehrala. 

9. Doživotný prezident? 

Putin sa počas svojej vlády všemožne snažil o to, aby neprišiel o primárnu moc v štáte. Keď už nemohol znova kandidovať, zabojoval o tento post jeho blízky spolupracovník a rodák z Petrohradu Dmitrij Medvedev. Putina len dve hodiny po tom, ako sa dostal do funkcie, vymenoval za premiéra. Aj keď sa Medvedev snažil byť vo svojej funkcii aj asertívny, Putin bol stále vnímaný ako muž číslo jeden.

Neskôr Putin znovu kandidoval za prezidenta a zvíťazil. V lete 2020 sa v Ruskej federácii uskutočnilo hlasovanie, v ktorom voliči rozhodli aj o tom, že Vladimir Vladimirovič Putin môže byť prezidentom počas ďalšieho 16-ročného obdobia. 

10. Krym bude navždy Rusko 

Začiatkom roka 2014 bol na Ukrajine počas takzvaného Euromajdanu za pomerne dramatických okolností zvrhnutý ukrajinský proruský prezident Viktor Janukovyč, ktorý na poslednú chvíľu odmietol podpísať dohodu o hospodárskej spolupráci Ukrajiny s EÚ. To vyvolalo v krajine masové protesty, ktoré vyústili do úteku Junukovyča. Politický chaos na Ukrajine využilo Rusko a násilne k svojmu územiu pripojilo Krymský polostrov.

Následne začalo Rusko vojensky, materiálne a diplomaticky podporovať proruských separatistov na východe Ukrajiny v Luhanskej a Doneckej oblasti, kde sa v priebehu roka 2014 rozhorel ozbrojený konflikt.

Putin pri návšteve Krymu v roku 2021 vyhlásil, že tento región bude navždy súčasťou Ruska. Krym súčasne označil za symbol historickej pravdy a občianskeho zmierenia. Zdôraznil, že Krym a Sevastopol, ktorý je domovským prístavom ruskej Čiernomorskej flotily, sú spojené s Ruskom naveky, pretože taká je vraj suverénna, slobodná a nezlomná vôľa „jeho“ ľudu.