Pri poruche vedomia u hráčov mi pomáhajú všetci strážni anjeli, hovorí lekár Ján Baťalík. Srdcová arytmia je postrachom športu

Tichým zabijakom je srdce

Či už v prípade Eriksena, alebo Aguera, môžeme hovoriť o srdcovej arytmii. Tú však treba vnímať ako podkategóriu komplexného názvu náhle srdcové zlyhanie. Osvetu o tomto slovnom spojení šíri po celom svete aj FIFA. Tá dáva prostredníctvom odporúčaní pre tímových lekárov do povedomia problematiku srdca, ktorú sa snaží brať medzinárodná futbalová federácia skutočne vážne. Dôkazom je skutočnosť, že Christian Eriksen prežil takmer bez následkov aj vďaka tomu, že FIFA vybavuje všetky reprezentácie defibrilátormi.

Srdcová arytmia znamená, že srdce začne náhle biť buď príliš pomaly, alebo príliš rýchlo, a teda nepravidelne. Toto ochorenie je ľahko diagnostikovateľné v laboratórnych podmienkach, prax je však úplne iná. Pre predstavu si môžeme uviesť príklad priamo „zo života“. Profesionálni športovci (v tomto prípade futbalisti) absolvujú vo svojich kluboch jedenkrát ročne záťažové testy, ktorých cieľom je zistiť ich zdravotný stav, okrem iného aj srdcovú činnosť.

Hráč je vystavený fyzickej záťaži na bicykli či bežiacom páse po dobu niekoľkých minút. Jeho telo je napojené na prístroje, ktoré skrz grafy ukazujú, ako srdce pracuje pod záťažou (alternatíva k futbalovému zápasu). Ak týmito testami hráč prejde, od tímového lekára dostane pečiatku, ktorá slúži pre klub ako potvrdenie, že hráč je spôsobilý na hru, a zároveň právne krytie. Ide však iba o laboratórne prostredie, ktoré má od reality často ďaleko.

„Takýmito testami môže prejsť aj hráč, ktorý mal v minulosti so srdcovou činnosťou ťažkosti. Ak mu systém výsledky vyhodnotí ako v daný moment bezproblémové, do papierov mu pristane ,zelená pečiatka‘,“ ozrejmuje doktor Baťalík. V skutočnosti však nikto nemôže ani len tušiť, kedy sa môžu srdcové výkyvy dostaviť. A ako sa dá srdcová arytmia nadobudnúť?

„Sú dve možnosti. Hráč ju môže mať po niekom z rodiny. To je, mimochodom, súčasťou každoročných záťažových testov, pred ktorými futbalista vypĺňa dotazník o tom, či, a ak áno, tak aké zdravotné (v tomto prípade srdcové) problémy majú členovia jeho rodiny. Druhou možnosťou je, ak človek prekoná zápalové ochorenie srdcového svalu alebo ochorenie svaloviny srdca – kardiomyopatiu. O tom nemusí často tušiť. Štruktúra srdcových svalov sa nezvratne mení a srdce sa tak stáva oveľa náchylnejším,“ dodáva Ján. Samozrejme, ďalej sa srdcové arytmie delia podľa závažnosti, čo v konečnom dôsledku predurčuje hráčov na to, či sa futbalu budú venovať aj naďalej alebo nie.

,Martin, Martin,‘ kričím na neho. On však nereagoval. Vtedy som vedel, že nie je plne pri vedomí. 

Na zápasoch sú na to všetci maximálne pripravení

Ján Baťalík pôsobí pri reprezentácii ako lekár dlhé roky a podľa jeho slov sú na náhle srdcové zlyhania pripravení všetci tí, ktorých sa to týka. „Deň pred zápasom nám organizátori zápasu ukážu, kde sa na štadióne nachádza zdravotnícka miestnosť a všetky kľúčové miesta. V deň stretnutia mi ukážu, kde na štadióne sa nachádzajú záchranky.

Poväčšine je to v protiľahlých rohoch ihriska. Ďalej mi predstavia šéfa záchranného tímu. S ním si následne dohodnem, ako bude medzi nami prebiehať prípadná spolupráca. V zásade to však vyzerá tak, že ak počas zápasu vybehnem na ihrisko a šlo by o niečo vážne, čakajú na môj vizuálny pokyn, na základe ktorého sa ku mne pridajú. Ja som tam ten, kto všetko riadi. Ak poviem, že budem resuscitovať ja, tak to aj ja urobím. Samozrejme, môžem tým poveriť priamo ich,“ hovorí Baťalík, ktorý poodkrýva zaujímavé pozadie.

Našťastie sa v jeho profesionálnej (futbalovej) kariére ešte nestalo, že by musel riešiť priamo prípady, ktoré sa týkali srdca. Poruchy vedomia sa môžu vyskytnúť u hráčov aj opakovane. Najčastejšie je to po kontakte hlavami alebo ramenami, keď môže dôjsť aj k otrasu mozgu.

„Pribehli sme k hráčovi, on však nereagoval. Vtedy som vedel, že nie je plne pri vedomí. Obrátili sme ho na chrbát, zastabilizovali hlavu v záklone a uvoľnili sme dýchacie cesty. Druhýkrát to bolo pri kontakte lopty s bradou hráča. Pri náraze lopty do brady došlo k poruche vedomia. Spoluhráč sa mu snažil otvoriť ústa a prstami uvoľniť jazyk. Následne sme ho poučili, aby v takýchto prípadoch nestrkal hráčovi prsty do úst, lebo by mu ich mohol pohrýzť. Nakoniec to dopadlo dobre,“ dodáva. 

Ján Baťalík ostáva pri takýchto situáciách chladný, jediné, na koho sa v podobných prípadoch obracia, sú jeho strážni anjeli, ktorých prosí, aby mu pomohli. Pretože ak bije srdce a hráč dýcha, hoci je mimo vedomia, tak je to na dobrej ceste. V takýchto situáciách sa mu rokmi skúseností osvedčil Esmarchov hmat.

V praxi vyzerá tak, že prstami tlačí sánku dozadu, následkom čoho sa človeku v bezvedomí (musí ležať na chrbte) úplne spriechodnia dýchacie cesty bez toho, aby sa musel uchýliť k strkaniu prstov do ústnej dutiny. Ide však o krajné riešenie, ktoré si dlhoročný záchranár a v súčasnosti lekár vo svojej ambulancii nepripúšťa. „Do zápasu idem vždy s tým, že sa nič nestane a nebudem musieť nič riešiť,“ dodáva optimisticky.

Zlyhanie srdca číha na každého, aj na ulici

Neexistuje rozdiel medzi srdcovou arytmiou v športe a v bežnom živote. Srdce máme všetci v rámci možností rovnaké. U profesionálnych športovcov sa takéto problémy vďaka kontrolám odhalia podstatne skôr než v prípade ľudí idúcich po ulici. „Bežný človek kráčajúci po ulici môže mať aj v tom momente srdcovú arytmiu a ani o tom nemusí vedieť,” ozrejmuje Baťalík. Môže to bez problémov prechodiť, pretože najdôležitejší orgán nezaťažuje natoľko, aby z toho telo vyvodilo následky.

Profesionálni športovci vs. tí, ktorí to robia pre radosť

Ak si do porovnania vezmeme Aguera a vymysleného Jožka z Hornej Dolnej, ktorý zastupuje značnú športovú obec, rozdielov možno vnímať v desiatkach. Medzi najhlavnejšie však patria tie, že život profesionálneho športovca stojí a padá na jeho výkonoch. To znamená, že okolo nich sa točí aj celý jeho denný program. Ten má nalinkovaný doslova na minúty. Kedy vstáva, o koľkej raňajkuje, obeduje, trénuje či spí. Odmenou sú mu, samozrejme, pekné finančné prostriedky. Tie profesionálneho športovca a jeho rodinu dokážu v prípade (nielen) srdcových ťažkostí, ktoré mu ukončia kariéru, na dostatočne dlhé obdobie zabezpečiť pred núdzou.

Výkony, ktoré sa od športovcov vyžadujú, sú logicky na najvyššej úrovni, no rovnakej, ak nie horšej záťaži čelí aj Jožko z Hornej Dolnej. Ten síce hrá piatu najvyššiu slovenskú ligu, jeho život sa však točí okolo existenčných otázok. Nevyhovujúca práca s nevyhovujúcimi kolegami a pracovnou morálkou, slabý plat so zlou životosprávou v kombinácii so starosťami s hypotékou a rodinou zaťažujú jeho psychiku naozaj nadmerne.

Nedeľný futbal v dedine preňho slúži ako odreagovanie, no kdesi v podvedomí sa s ním stále nesú všetky strasti. Výkon, ktorý sa od neho počas stretnutia očakáva, nie je ani zďaleka taký ako v prípade profesionálneho športovca, no ten je zasa v psychickej pohode, ktorá je u demonštratívneho Jožka naštrbená. Ak by sa hráčovi z dedinskej ligy stal podobný kolaps ako pri Sádeckom či Aguerovi, prichádzajú existenčné otázky, na ktorých visí život celej rodiny.

Športovci si však toto riziko buď neuvedomujú, alebo si ho nepripúšťajú. Príkladom je aj futbalista Martin Schwinghammer. Slovák, ktorý kedysi obliekal dres klubu z Rovinky, hrá dnes siedmu rakúsku ligu. Podmienky sú aj napriek priepastnému kultúrnemu rozdielu takmer identické. „Jediný prínos, ktorý vnímam u našich susedov, je ten, že tu máme maséra, kdežto na Slovensku začína čosi také možno v tretej alebo až druhej lige,“ hovorí Martin. Znie to až tragikomicky, no určite je to na zamyslenie. „Nad tým, že by sa moja futbalová kariéra mohla skončiť lusknutím prsta, som sa nikdy nezamýšľal,“ uzatvára útočník.

Neustále narážanie na nepochopenie a argumentáciu, že je to zbytočné drahé, prispelo k tomu, že z klubu jednoducho odišla.

Neexistujúca prevencia

Ak zájdeme v ktoromkoľvek športe hlbšie než do druhej ligy, otvára sa krutá realita. Na dedinských zápasoch môže „tímového lekára“ reprezentovať ktokoľvek, kto v ruke drží tašku so zázračným všeliekom v podobe chladiaceho spreja, s autolekárničkou po záruke a fľašou vody. Žiaľ, takéto pomery vládnu v slovenskom športe.

V jednom z bratislavských futbalových klubov sa lekárka, ktorá je aj profesionálnou zdravotníčkou, dlhé obdobie snažila získať pre hráčov defibrilátor. Neustále narážanie na nepochopenie a argumentáciu, že je to zbytočné a drahé, prispelo k tomu, že z klubu jednoducho odišla. Ak hráč na ihrisku dostane infarkt, jeho boj o život možno rátať na sekundy. V tomto amatérskom prostredí, akým slovenský šport na periférii určite je, sa mu pomoci dostane len ťažko. Príchod sanitky by sa dal pokojne vyčísliť na nekonečné minúty.

Vyhliadky do budúcnosti sú, ale veľmi opatrné

Slovenský futbalový zväz (SFZ) spadá pod Európsku futbalovú asociáciu (UEFA), ktorá koordinovane spolupracuje s Medzinárodnou futbalovou federáciou (FIFA). V rámci Slovenska sa SFZ delí na oblastné futbalové zväzy. Tieto vzťahy treba z praktického hľadiska chápať ako sito. V praxi to znamená, že ak FIFA a UEFA v úzkej spolupráci dospejú k adekvátnym opatreniam v boji proti náhlym srdcovým zlyhaniam, trvá istý čas, kým ich odovzdá zväzu.

Ďalšie odovzdávanie informácií následne prebieha podľa hierarchických vzťahov. Kým sa všetky potrebné opatrenia dostanú až do samotnej piatej či šiestej futbalovej ligy, trvá to pomerne dlho. Zároveň je spätne veľmi ťažko odkontrolovateľné, či sa odporúčania/príkazy zaviedli aj v praxi. Systém spomenutého „sita“ platí takmer identicky pri všetkých športoch. Treba však dodať, že opatrenia sa postupne prijímajú. Hoci defibrilátor nie je povinnou súčasťou každého klubu, tímoví lekári postupne začínajú absolvovať  kurzy prvej pomoci, ktoré sú prispôsobené na šport, teda nejde o rovnakú záležitosť ako v prípade autoškoly.