Členovia strany Progresívne Slovensko reagujú na anketu Refresheru.
Klimatická kríza je krízou politickej ľahostajnosti. Ak by práve politická ľahostajnosť k budúcnosti bola vývozným artiklom, vďaka súčasnej politickej reprezentácii by Slovenská republika bola lídrom medzi svetovými exportérmi.
Anketa, v ktorej redakcia Refresheru oslovila poslankyne a poslancov NR SR + členky a členov vlády s otázkou, či ako politici robia dosť pre zvrátenie klimatickej krízy, vyzliekla donaha klimatickú realitu, ukázala žalostnú neznalosť a ignoranciu hraničiacu s naivitou. Fakt, že na výzvu reagovala necelá pätina oslovených, by mohol byť lakmusovým papierikom, keby celkový dojem neprevalcoval obsah doručených odpovedí.
Po poriadku. Z toľko oslavovanej reformy národných parkov sa stala oklieštená deklarácia, ktorá nateraz veľa osohu našim najvzácnejším územiam nepriniesla, a kým prinesie, potrvá to roky. My však klimatickú zmenu musíme riešiť teraz (už beztak meškáme). Projekt zálohovania PET fliaš prijala predchádzajúca vláda, aktuálny minister životného prostredia ho po nástupe do funkcie chcel odložiť, aby si z neho následne spravil jednu zo svojich mnohých marketingových trofejí. Rozprávať v súvislosti s klimatickou zmenou o zbieraní odpadkov v lese (i keď je to vskutku bohumilá aktivita), prípadne o tom, že „recyklujem“, je názornou ukážkou poľutovaniahodného nepochopenia klimatickej krízy, ktorej čelíme. (Apropo, odpad recyklujú recyklačné spoločnosti, my jednotlivci odpad triedime.)
Klimatická impotencia súčasnej vlády je po necelých troch rokoch zrejmá hádam každému, koho nepohltil Dunningov-Krugerov efekt. Ak sa predseda Výboru NR SR pre hospodárske záležitosti pri všetkej vážnosti verejne vyjadrí, že „klimatická kríza sa nedá zvrátiť, aspoň teda nie tu u nás v Európe“, je čas na sirénu prvej signálnej. A potom je tu premiér, ktorý to buď vie a otvorene priznáva, že v boji proti klimatickej zmene jeho kabinet urobil pramálo, alebo si v horšom prípade ani len neuvedomuje, čo politický boj proti nej reálne vyžaduje.
Buďme konkrétni. Reálny boj proti klimatickej zmene neodkladne vyžaduje znižovanie emisií skleníkových plynov, energetickú efektivitu, šetrenie energiami a aktívnu podporu rozvoja obnoviteľných zdrojov s rešpektom k lokálnym podmienkam. Zároveň na prípravu krajiny na život v meniacej sa klíme nutne potrebujeme investície do inovácií, bezpečnosti a súboru funkčných adaptačných opatrení.
Je žalostné, že si ľudia, ktorí tomuto štátu kradnú z budúcnosti, neuvedomujú silu svojich mandátov. Kde-tu publikujú selfie z horskej túry či z jazdy električkou, predseda parlamentu dá nasvietiť Bratislavský hrad, a keď príde na hlasovanie o vyhlásení stavu klimatickej núdze, ukáže svojej parlamentnej rodine palec dole a návrh nepodporí. Nie raz, hneď dvakrát.
Ak chceme brať klimatickú zmenu seriózne vážne, kľúčová je zmena politická. Odborná verejnosť poslankyniam a poslancom ponúka pomocnú ruku, laická verejnosť očakáva návrhy systémových riešení, ktoré rešpektujú bezprecedentný vedecký konsenzus, predikcie a odporúčania Medzivládneho panelu pre zmenu klímy i správy OSN, ktoré jednotne preukazujú závažné dosahy zmeny klímy na životy, zdravie ľudí a ekosystémy.
Je tristné, priam nebezpečné, keď aktívni politici v súvislosti s existenčnou hrozbou, akou klimatická zmena je, verbálne hazardujú v rovine „plurality názorov“ či – ešte toxickejšie – „ja si myslím“. Najväčším ukazovateľom nepríčetnosti a odtrhnutia od reality je výrok: „Žiaľ, na Slovensku klimatická kríza ešte stále nie je hlavnou politickou témou, čo výrazne limituje možnosti toho, čo môže poslanec pre riešenie tohto problému robiť.“ Kto iný má v rukách väčšie páky, ak nie práve člen ďaleko najväčšieho poslaneckého klubu, navyše premiérskej strany, ktorá má v gescii ako ministerstvo životného prostredia, tak ministerstvo pôdohospodárstva?! To nám nevychádza.
