Vycestoval som na ukrajinský front. Delili ma centimetre od smrti, keď som zavadil o lanko z míny a nad hlavou mi lietali rakety

Zvyšok nákladu sme mali vyložiť v druhom najostreľovanejšom meste Ukrajiny Mykolajive a vrátiť sa domov. Približne o polnoci sme sa pred Kyjevom dozvedeli, že českých vojakov povolali zo zálohy na front. Keďže sme im pomoc nemohli odviezť, rozhodli sme sa odbočiť na Žytomyr. Mesto, o ktoré sa na začiatku vojny zvádzali ťažké boje. Odtiaľ nám navigácia ukazovala viac-menej priamu cestu až dole do Mykolajiva.

Keby sme len vedeli, aká chyba to bola. Cesta bola taká rozbitá, že ísť rýchlejšie ako 50 km/h chcelo naozaj odvahu. Približne 100 kilometrov dlhý úsek rovnej cesty bez jedinej dediny, odbočky, značky či oprotiidúceho auta plynul veľmi pomaly. Za volantom som už sedel ja, Monika si chcela pospať.

Tajomný pozdrav z lesa

Po chvíli mi to nedalo a zastavil som. Do ruky som vzal mobil a snažil sa zistiť, dokedy bude toto trápenie pokračovať. Vtom sa prebrala Monika. „Tu nestoj, choď preč.“ Vraj naposledy, keď šla podobnou cestou, sa jej kamarátka potrebovala vycikať. Zastavili, a keď sa vracala k autu, mierili na ňu zbraňou desiatky ukrajinských vojakov.

V podobných oblastiach sú možnosti dve. Prvá je, že Ukrajinci majú na takýchto odľahlých miestach ukryté strategické zbrane – napríklad protivzdušné systémy. Druhá, že sa v takomto prostredí pohybujú ruskí diverzanti. Obe sú nebezpečné. Šliapol som preto na plyn. Pozrel som sa do lesa po pravej strane. V čiernočiernej tme na mňa svietila baterka, ktorá po chvíli zhasla. Okamžite sa mi zježili všetky chlpy na tele.

Netrvalo dlho a na mokrej ceste som vošiel do vodou zaliatej diery. Jazykom som si spočítal, či mám všetky zuby. „Máme defekt,“ povedala Monika. Ak by existoval v danej chvíli nejaký zlý sen, tak toto bol presne on. A po tej baterke v lese obzvlášť. Defekt to, našťastie, nebol. To „iba“ ohlo plechový disk. No na fakte, že sme boli nepojazdní, to nemenilo nič.

Boli tri hodiny ráno, pneumatika vyfučaná, žiadne rezervné koleso, nikde ani živej nohy a najbližšia civilizácia bola vzdialená najmenej 20 kilometrov. Nejako som sa zmieril s osudom. Vybral som si spacák. Chcel som si ho rozložiť na autobusovej zastávke. Odrazu počujem v diaľke vrčať mohutný motor. „To je iste kamión,“ vravel som si v duchu.

Zapol som blesk na telefóne, postavil sa do stredu cesty a začal som mávať. Keď som si predstavil, že by som tu mal spať, tak som bol odhodlaný stáť na tej ceste do poslednej chvíle. Kamionista ma uvidel, zapol diaľkové svetlá. No zvuk brzdenia som nepočul. Napokon zastal pár metrov predo mnou. Vysvetlil som mu, čo sa nám stalo. Kamionista Viktor ani chvíľu neváhal a o pár minút sme mali pneumatiku opäť nafúkanú.

Miesto, kam sa dobrovoľníci boja chodiť

Ráno sme prišli do Mykolajiva, druhého najviac ostreľovaného mesta na Ukrajine. Dodávku sme odparkovali za mestom. Tam už na nás čakal ďalší dobrovoľník Peťo. Čech žijúci na Ukrajine, ktorý ľuďom pomáha už od začiatku vojny.

Šli sme do Dnipra, mesta neďaleko záporožskej elektrárne, odkiaľ sme mali z humanitárneho skladu previezť jedlo do Peťovho skladu v Mykolajive. Sem sa totiž autá s humanitárnou pomocou pre ostreľovanie boja chodiť.

Po dvoch hodinách nakladania som si utrel z čela pot. Aj keď to už bolo asi jedno, pretože spotený som bol aj na miestach, o ktorých som doteraz nevedel, že sa na nich môže človek spotiť. Rukami mi totiž prešlo sedem ton jedla. Do skladu sme prišli tesne pred komandantskou hodinou, teda zákazom pohybovať sa na verejnosti. Nebyť Peťa, asi by sme nocovali niekde na vojenskom blokposte. 

V sklade bolo dusno, spacáky sme si preto rozložili na peróne pred skladom. „Rusi mesto zvyknú v noci bombardovať,“ povedal nám Peťo na „dobrú noc“.

Dobré ráno, raketa

 V noci však bolo ticho. Až o siedmej ráno som sa zobudil na to, že neďaleko nás preletela smerom do mesta raketa. Napodiv, zostal som pokojný, možno to bolo únavou. Zavrel som oči a vzápätí preletela ďalšia raketa. Tá bola o čosi bližšie. Skúsil som opäť zaspať. No vtom nad nami doslova presvišťala tretia raketa. Tá už bola naozaj niekoľko metrov nad našimi hlavami. 

Poobede sa u nás zastavili vojaci. Zobral som si spací vak, obliekol nepriestrelnú vestu a sadol si k nim do auta.

Spadla raketa? Nevadí, pridaj!

Cez zadné sklo som nemal takmer žiadny výhľad. Všetko vrátane interiéru bolo od hliny a prachu. Z palubnej dosky sa ozývalo pípanie rôznych kontroliek. Prešli sme posledným ukrajinským blokpostom. Pred nami bola už iba otvorená krajina so skrytými zákopmi. Vtom pár metrov pred nami dopadla vedľa cesty ruská raketa. Cez cestu sa valil hustý biely dym. Vojak nespomalil, práve naopak. Rútili sme sa stotridsiatkou.

Po pravej strane jazdil na obhorenom poli kamión s kombajnom. Do poslednej chvíle sa snažili zachrániť zostávajúcu pšenicu. Krátko nato sme na poľnú cestu odbočili aj my. Nespomalili sme ani napriek veľkým dieram. Po chvíli som už prestal počítať, koľkokrát som si udrel hlavu o strop. Spomaliť sme nemohli, zastaviť už vôbec.

Ukrajinský vojak mi vysvetľoval, že raz počas dažďa zapadli. „Okamžite sme povyskakovali von a odplazili sa do poľa. Netrvalo dlho a Rusi nám auto zbombardovali,“ vravel mi vojak. Po ceste sme na chvíľu zastavili v malej vinici. Domáci nám do zákopov dali hrozno a mrazenú klobásu.

Zemiakový šalát – ukrajinský recept na víťazstvo

Po dlhšej jazde sme dorazili do zákopov v prvej línii. „Dva kilometre odtiaľ sú už Rusi,“ vravel mi vojak. Samotný front sa delí na bojové línie. Nultá, prvá, druhá, tretia… Napríklad aj časť Mykolajiva je tretia línia. V praxi to znamená, že čím nižšie číslo línie, tým je človek bližšie k Rusom. Ak by sa Rusi rozhodli fyzicky zaútočiť na ukrajinské územie, tak by to boli práve vojaci v nultej línii, ktorí by náporu čelili ako prví. Línie sa, samozrejme, posúvajú v závislosti od vývoja bojov. Ak by Ukrajinci zatláčali Rusov, tak by bola z nultej ukrajinskej línie prvá a naopak.

V prvej línii sme si sadli do provizórnej kuchynky, akéhosi altánku zakrytého maskovacou sieťou. Po chvíli sme v nej sedeli všetci vrátane vojakov a veliteľa. Pohostili nás šalátom a klobásou. Jeden z vojakov sa odrazu postavil, do ruky vzal krompáč a niekam odišiel. Netrvalo dlho a vrátil sa s veľkou zaváraninovou nádobou. Bola celá od hliny. „Máme tu takú domácu limonádu, je fakt dobrá,“ dodal vojak. Nedalo mi to. „Prečo je celá od hliny?“ opýtal som sa. „Bola zakopaná meter v zemi. Aby sa nerozbila, keď sem spadne kazeta,“ dodal a začal sa smiať.

Po chvíli nám doniesli ďalší chod – zemiakový šalát. V ňom boli zapichnuté štyri vidličky. Chvíľu sme sa rozprávali o fronte, ruských a ukrajinských pozíciách. Čosi mi nebolo jasné. Ukrajinský vojak sa vynašiel a začal mi na zapichnutých vidličkách so smiechom vysvetľovať, kto je kde. Nakoniec sme skonštatovali, že recept na úspešnú ukrajinskú vojenskú stratégiu sa ukrýva v šaláte.

Záhradka v nultej línii

Chystali sme sa za nultú líniu. Ešte v sklade v Mykolajive mi odporúčali, aby som si obliekol dlhé nohavice, nie krátke gate, ktoré som mal na sebe. Dlhé nohavice som nemal, no neskôr sa ukázalo, že práve šortky mi zachránili život.

Obliekal som si svoju nepriestrelnú vestu, no ukrajinský vojak ma stopol a namiesto mojej mi podal veliteľovu vestu s tromi zásobníkmi do AK-47. Cestou za nultú líniu po poľných cestách sa nám do kolies zachytil spadnutý elektrický drôt. Ten viedol k poslednému domu široko-ďaleko. Z neho po chvíli vyšiel starší pán, ktorý si šiel okopávať záhradku – hneď vedľa susedovho domu, po ktorom zostala iba veľká diera.

Pomaly sa stmievalo. Ukrajinský vojak odpočítaval, koľko kilometrov od nás sú Rusi. Vtom sme minuli poslednú ukrajinskú líniu – nultú. Tú tvorili české tanky zakopané v zemi, ktoré sú nasadené v Chersonskej oblasti. Pred nami už nebolo naozaj nič, iba polia a pás lesa. Práve pri ňom sme zastali.

Najmä sa oň neopieraj, nie je vybuchnutý

Pozíciu za nultou líniou obýva ukrajinská rozviedka s vojakmi. Po zvítaní sme okamžite skočili do vyše dvoch metrov hlbokého zákopu. Jeden z vojakov nás viedol niekam do neznáma. Prechádzali sme krytým zákopom, kde bola tma. „Dávaj pozor, na zemi sú mínometné granáty,“ vravel mi. Vyliezli sme zo zákopu a prišli sme na kraj lesa. Pred nami bolo pole a za ním ďalší pás lesa.

„Ľahni si, ľahni si,“ vravel mi Peťo. Pomaly sme sa doplazili na začiatok poľa. Vedľa mňa pritom ležal nevybuchnutý Grad. „Najmä sa oň neopieraj, nie je vybuchnutý,“ dodal Peťo. „Približne 500 metrov pred nami, ten les, tak tam sú už Rusi,“ vraví nám vojak. „Nemôžeme tu byť dlho, lebo nás uvidia.“ Po chvíli sme si čupli a zašli hlbšie do lesa. V rukách som zvieral ďalekohľad a pozeral na Rusov. Bližšie som sa už dostať nemohol. Teda, mohol som to skúsiť, ale moja životnosť by nebola dlhšia ako pár sekúnd.

Vybuchne to?

Návrat do zákopov nebol taký jednoduchý, ako sa mohlo zdať. „Opatrne, všade sú tu naťahané lanká. Vedú k obrovským mínam, ktoré sú zakopané pod zemou. To keď človek pretne, tak nám tu je všetkým koniec,“ vravel vojak.

Každé lanko poznal naspamäť, hoci už bolo prítmie. Toto podliezť, toto prekročiť. „Veď pri ňom nemôžem o nič zavadiť,“ vravel som si v duchu. Ako veľmi som sa mýlil… Bol som posledný, všetci boli tri metre predo mnou. Vtom som zacítil, že moje koleno „vletelo“ do lanka, ktoré tí predo mnou prehliadli. V momente som zastal. Nevedel som, čo robiť. „Mám im zakričať, aby utiekli aspoň oni? Čo teraz? Je so mnou koniec? Vybuchne to?“ V hlave mi bežalo milión otázok. Stál som na mieste a srdce mi búšilo, no hlava zostala pokojná. Veď aj musela. Ak by som prepadol panike, tak je s nami v momente koniec.

„Chlapci, zavadil som o lanko,“ vravel som Peťovi a vojakovi. „Veľmi pomaly vráť nohu o krok dozadu,“ radili mi. Po chvíli som na kolene prestal cítiť tlak. Lanko bolo opäť napnuté na svojom mieste. Som presvedčený, že ak by som mal na sebe dlhé nohavice, lanko by som na nohe včas nezacítil a pohyb by som dokončil. 

Pozdrav Rusom

Po tom, čo sme sa vrátili do zákopov, nás ďalší z vojakov zavolal von. V ruke pritom držal odistený mínometný granát. Prišli sme k mínometu. Jeho kolega spravil posledné súradnicové úpravy. „Mína!“ zakričal jeden z nich a do mínometu pustil mínometný granát. Na uši sme si dali slúchadlá, aby nám výstrel nepoškodil sluch. Jeden z vojakov zatiahol za lano a po strele sa už iba zaprášilo.

Všetci okamžite zakryli mínomet maskovacou sieťou, aby Rusi nedokázali lokalizovať presné miesto výstrelu, a my opäť utekáme do krytých zákopov. Človek totiž nikdy nevie, či sa z ruskej strany „nevráti odpoveď“.

Dejepis v lavici vs. realita

V útrobách zákopov to vyzeralo ako na stanici NASA. Samé routery, káble, svetielka, elektrotechnika. Takto to vyzerá na stanovišti rozviedky, aby mohla komunikovať a posúvať potrebné informácie ďalej. 

Vonku bola už úplná tma. Sedel som sám, opretý o nános hliny, späť v prvej línii. Potreboval som to všetko vstrebať, odmlčať sa aspoň na chvíľu. „Tam niekde v diaľke je Mykolajiv,“ vravel som si v duchu. No nemusel som sa príliš trápiť hľadaním. Či už priamo nad Mykolajivom, alebo v jeho okolí, vybuchovala jedna kazeta za druhou. Čosi podobné som naposledy zažíval na Nový rok. No toto bol ten najsmutnejší „ohňostroj“ v mojom živote. Bolo mi do plaču, keď som si uvedomil, že za každou ohnivou „slzou“, ktorá padala k zemi, môže byť jeden a pokojne aj viac životov.

V tom momente som premýšľal nad tým, koľko bolesti a utrpenia si už tento svet zažil. Nie je to tak dávno, čo som sedel v lavici na strednej škole s otvorenou učebnicou dejepisu. Jedna vojna za druhou. Pamätám si, ako som bol vnútorne vďačný za to, že nie som dieťa vojny, že to nemusím zažívať. A ani by som nemusel, stačilo by zatvoriť oči a tváriť sa, že sa ma to netýka. „Veď to je celkom v móde, nie?“ povedal som si nahlas.

Čo urobíš, keď vonku padajú rakety?

Vrátil som sa do nášho zákopového „altánku“ medzi ostatných. Chvíľu sa mi zdalo, že bol na našej pozícii až príliš veľký pokoj, len sme tak sedeli a rozprávali sa. Odrazu za nami pribehol vojak. „Rýchlo dnu do zákopov! Našu pozíciu budú bombardovať!“ Vbehli sme dnu. „Odkiaľ to vieš?“ opýtal som sa vojaka. „Na ruskej strane sú ľudia, ktorí sa nám snažia dať pred podobnými útokmi echo.“

Sotva to dopovedal, začali nám nad hlavami „pršať kazety“. Trvalo to približne desať minút. No pre mňa to boli nekonečné minúty, pretože mi išlo roztrhnúť močový mechúr. „Pokojne sa choď vycikať, ale možno to bude tvoja posledná návšteva WC,“ smiali sa vojaci. Chvíľu som ešte počkal, ale nakoniec som to riziko podstúpil.

Šiel som bez baterky, potme. Svietiť vonku sa totiž rovná samovražde. Po chvíli kráčania som počul, ako niekto predo mnou nabil zbraň. Zastavil som. „To som ja, Ivan,“ vravel som do tmy pred sebou. S minimálnym jasom na displeji som mobilom zasvietil pred seba. Odrazu som videl, ako na mňa mieri vojak. „Za tmy sa vonku chodí tak, že povieš heslo, aby sme vedeli, že nie si Rus, ale náš,“ povedal mi vojak. V noci totiž niekoľko Ukrajincov drží stráž.

V zákopoch sme trávili hodiny rozprávaním. Okrem toho nám čas spríjemňovalo šteniatko sučky. „Na väčšine pozícií majú vojaci psa. Ak Rusi vystrelia raketu, pes to dokáže počuť o niekoľko sekúnd skôr. Začne štekať alebo utečie do zákopov. Vtedy vieme, že sem niečo letí. Vďaka tomu máme o pár sekúnd na reakciu navyše,“ vysvetlili mi vojaci.

Samopal nad hlavou

Popri rozprávaní sme spolu v televízii sledovali aktuálne správy. „Ivan, čo ty tam? Poď sa najesť,“ povedal vojak a strčil mi vidličku do ruky. Praženica bola síce trochu prihorená, no nikdy mi nechutila viac. „Máte tu kuchára alebo si varíte sami?“ opýtal som sa ich. Veď mať vo vojne plný žalúdok, to je predsa základ úspechu. „Nemáme, striedame sa. Jeden deň varím ja a potom to takto ide ďalej. Ale nikto z nás nemá varenie v láske,“ dodal a zasmial sa.

Boli približne tri hodiny ráno. Niektorí sa ešte rozprávali, ja som už chcel ísť spať. „Kde by som si mohol ľahnúť?“ opýtal som sa. „Sem, táto posteľ je tvoja,“ povedal vojak a ukázal na miesto, na ktorom mal evidentne niekto svoj spacák a veci. „Nikomu nebudem zaberať miesto?“ overoval som si. „Nie, to je pre teba, pokojne si ľahni a spi.“ Vyzul som si topánky, dal dole tričko a ľahol si. Nado mnou visel samopal AK-47.

Ráno som zistil, že na zemi vedľa mojich topánok spal vojak. Tá zem bola pritom taká hrboľatá, že sa po nej zle chodilo, nieto ešte spalo. V tej chvíli mi to došlo. Na úkor svojho komfortu mi tento človek prenechal svoju posteľ, len aby som sa cítil dobre. Nemal som a ani doteraz nemám slov.

Zásah

S ukrajinskými vojakmi som sa viezol ešte pár dní cestou naspäť. Vojaci sa vtedy cestu na front snažili odľahčiť vtipnými zážitkami. No auto v skutočnosti odrážalo realitu. Všetko v ňom pípalo, búchalo a bolo už tak trochu rozpadnuté.

„Zišiel by sa mu servis, treba vymeniť tlmiče a ďalšie veci,“ vravel mi jeden z vojakov. Ani sa nečudujem, vravel mi to v momente, keď sme sa po poli rútili stotridsiatkou. „Nemôžeme spomaliť, inak by nám Rusi zbombardovali auto,“ vysvetlil vojak. Auto však už svoj servis nikdy nedostane. Po zásahu ruskej rakety krátko po mojej ceste v ňom totiž vybuchlo. Keď som uvidel túto fotku, zježili sa mi všetky chlpy na rukách a mám ich zježené aj teraz, keď píšem tento text. Ukrajinským vojakom sa, našťastie, nič nestalo.

Doteraz som si každý deň pozeral vývoj bojov na Ukrajine, zaujímala ma takmer každá spadnutá raketa. Dnes ma to zaujíma minimálne rovnako, ak nie viac. No vždy si na mape priblížim na front, kde bojujú moji kamaráti. Je to po piatich dňoch smelé označenie? Nemyslím si. Veď by za mňa boli ochotní položiť život. A nielen za mňa, ale najmä za celú Ukrajinu.

Zobrazit galerii

(20)