Tri roky s dieťaťom? Stereotyp dlhej materskej sa na Slovensku rúca, koľko byť doma a ako sa úspešne vrátiť do práce?

„Na svojej dcére som videla, že je pripravená ísť do kolektívu. Je to spoločenské dieťa a cítila som, že nebude mojím návratom do práce trpieť. Zároveň som bola pripravená na to, že keby nám to nefungovalo, vrátim sa späť na rodičovskú dovolenku. Ale do práce som sa chcela vrátiť a hľadala som všetky možnosti, ako to skĺbiť,“ hovorí mladá právnička.  

Cítila podporu u známych v zahraničí, v úzkom kruhu rodiny aj u najbližších priateľov. Ale keď túto tému otvorila na detských ihriskách medzi inými matkami, nenašla vždy pochopenie. Štipľavé komentáre o tom, že je nezodpovedná, sa jej ušli dokonca aj v ordinácii pediatričky. 

„Nie je to príjemné, lebo žiadna matka to neurobí bez výčitiek svedomia. Keď vás ešte okolie odsudzuje, začnete si klásť otázku, či skutočne robíte správne,“ priznáva. Keď začala chodiť do práce a dcéra do jaslí, s prekvapením tam našla komunitu pracujúcich mám, ktoré sa navzájom podporujú.

Pomôže, keď sa zaujímaš, čo sa vo firme deje 

Počas toho, ako bola Zuzana preč, nastala v inštitúcii zmena vedenia a s ním aj celé nastavenie organizácie a ponúkli jej inú pozíciu.

Na nástup do práce sa pozvoľne pripravovala v podstate od momentu, keď z organizácie pred pôrodom odišla. Už počas rodičovskej dovolenky sa stretla s novým vedením inštitúcie, udržiavala kontakt s kolegami a zaujímala sa, čo sa na pracovisku deje. 

„Keďže sme verejná inštitúcia, ktorá zverejňuje svoju činnosť, nebolo ťažké udržať si prehľad. Tým, že pracujem v téme, ktorá presahuje do spoločenského života, sledovala som o nej správy aj v médiách. Čítala som si nové štúdie, ktoré vyšli, a literatúru o ľudských právach,“ opisuje. 

Keď bola dcéra ešte bábätko, počúvala podcasty počas kočíkovania a čítala články na internete. Pri dojčení zobrala do ruky knihu. Keď už bola dcéra batoľa a vyžadovala si celú pozornosť, bolo náročnejšie nájsť si čas na vlastné záujmy. Zuzana si ho vyhradila po večeroch alebo keď bol s dcérou otec. Ako však vraví, do ničoho sa nenútila. Keď nemala čas alebo chuť, povedala si, že teraz je prioritou dieťa. 

Jasle nie sú lacná záležitosť 

Dcéra s jej odchodom do práce nastúpila do súkromných jaslí. Nájsť pre ňu miesto nebol ľahký oriešok, aj napriek tomu, že v Bratislave funguje relatívne veľa súkromných zariadení pre deti. 

Museli nájsť také, ktoré boli v dobrej dostupnosti a ktorým by mohli dôverovať, že sa o batoľa dobre postarajú. Hľadali aj v štátnych jasliach, ale v mestskej časti, kde žili, prijímali deti až od 18 mesiacov. V okolí navyše nežil nikto z ich príbuzných, kto by sa mohol o dieťa postarať. 

Súkromné jasle nie sú lacná záležitosť. Keď sa rodič vracia z rodičovskej dovolenky skôr ako po troch rokoch, má stále nárok na rodičovský príspevok, ktorým si môže vypomôcť. V Zuzaninom prípade pokryl celú starostlivosť v jasliach okrem stravy.

Niektoré ženy však majú nižší rodičovský príspevok a môže to pre ne byť neprimeraný výdavok. Navyše keď zamestnávateľ nepodporuje adaptačný proces, počas ktorého sa stane, že dieťa bude chcieť odísť skôr alebo v kolektíve ochorie, žena nemá šancu začleniť sa späť do pracovného života. 

Zuzane v tomto vyšli v práci v ústrety. „Manžel mohol pracovať z domu, už keď som bola na rodičovskej dovolenke. Ja som sa na tejto možnosti dohodla so zamestnávateľom pri návrate do práce. Nevyužívam ju stále, ale pomôže mi, keď je napríklad dcéra chorá a nemôžem ju dať do jaslí,“ dodáva.  

Patrícia Hirschnerová v Trnave takisto riešila problém s nedostatkom miest v materských školách. 

Nájsť rovnováhu a systém chce čas 

Aj keď mala Zuzana pocit, že počas starostlivosti o dcéru zostala v kontakte s prácou, prvé týždne po návrate cítila, že je menej sebavedomá. Mala pocit, že za ten rok o veľmi veľa prišla a že nestačí kolegom.

„Bojovala som s tým, že sa zmenilo vedenie, ktoré nepoznalo moju prácu, a musela som nanovo preukázať svoje schopnosti. Noví kolegovia si medzičasom vytvorili pracovný kolektív, do ktorého som sa musela začleniť. Aj to je realita, najmä keď sa žena vracia z materskej po dlhšom čase,“ priznáva.  

Deň, keď mala konečne pocit, že sa veci vracajú do starých koľají, si pamätá veľmi jasne. Prišiel približne po dvoch mesiacoch. „Mala som sedem pracovných stretnutí v rámci jedného dňa vrátane konferencie, ktorú som otvárala, a odtiaľ som utekala po dcéru do jasličiek. Vtedy som si uvedomila, že som mala veľmi úspešný pracovný deň, zároveň idem dosť skoro po dcéru, strávime spolu pekné poobedie a toto je work-life balans, ktorý si predstavujem.“ 

Nie všetky dni však boli také ružové. Zo začiatku jej robil problém time-manažment. Už to nebolo o tom, že si ráno môže prispať a dorobiť si prácu podvečer. Navyše prišli situácie, keď s dcérou musela ostať doma a zariadiť si prácu tak, aby to nemalo vplyv na jej výkon. S manželom si rozdelili starostlivosť o dcéru a zladili si kalendáre. Ako však hovorí, s dieťaťom si môžete naplánovať život aj týždne dopredu a už prvý deň sa vám všetko zrúti. 

Nekalé diskriminačné praktiky neobchádzajú ani slovenské firmy

Vďaka organizácii, pre ktorú Zuzana pracuje, dokáže rozprávať o diskriminácii žien na pracovisku po návrate z materskej dovolenky z prvej ruky. Aj keď mala šťastie na ústretový prístup vedenia, na Slovensku nejde o bežný jav. Práve naopak. 

Je bežnou praxou byť na materskej tri roky, pri viacerých deťoch nezriedka aj šesť až deväť rokov. Čím dlhšie však ženy zostávajú doma s dieťaťom, tým viac sa prehlbuje ich znevýhodnenie v pracovnom živote.

Aj keď ide o rozhodnutie každej mamy, ktoré by sme mali ako spoločnosť rešpektovať, musí rátať s tým, že po rokoch môže byť návrat do pracovného kolobehu veľmi ťažký. Zdôrazňuje, že by úloha podporiť pracujúcich rodičov nemala byť len na pleciach firiem. Pomocnú ruku by mal priložiť aj štát. 

Diskriminácia žien, ktoré sa vracajú z materskej alebo rodičovskej dovolenky, môže vyzerať rôzne. „Niekedy sa stáva, že sa zamestnávatelia rozhodnú ponechať si osobu, ktorú prijali na zastupovanie. Keďže takáto situácia je v rozpore so zákonom, prijmú takzvanú organizačnú zmenu a matku vyhodia ako nadbytočnú. Alebo jej ponúknu pracovné miesto, ktoré nie je hierarchicky rovnaké. Z vedúcej oddelenia sa môže stať radová zamestnankyňa, ktorá zrazu musí byť kolegyňa s ľuďmi, ktorých riadila,“ vymenúva právnička.   

Alebo sa stáva, že žena, ktorá sa vráti z rodičovskej dovolenky, je automaticky nútená čerpať si dovolenku, na ktorú jej vznikol nárok počas materskej a rodičovskej dovolenky. Zákonník  práce pritom umožňuje v takýchto prípadoch presun dovolenky aj nad štandardný rámec. 

Sú tiež prípady, keď sa už počas materskej alebo rodičovskej dovolenky nezákonne ukončí pracovný pomer so ženou. To už pritom nie je len diskriminácia, ale aj porušenie zákona. Aj to sa však dá obísť. 

Niekedy sa organizačné zmeny urobia tak, aby sa žene ponúkla pracovná pozícia, ale na inom mieste. Napríklad doteraz bola zamestnaná v Banskej Bystrici a ponúknu jej miesto v Košiciach. 

Ženy sa pri diskriminácii často radšej vzdajú bez boja 

Dôvody na takúto diskrimináciu môžu byť rôzne od firmy k firme. Niektoré sa boja, že bude žena často chýbať v práci pre chorobu dieťaťa alebo že nebude taká sústredená na svoj výkon. 

Zamestnávateľ môže byť spokojnejší so zamestnancom, ktorý rodiča zastupuje, a nevie nájsť iný spôsob, ako mu ponúknuť pracovné miesto. Alebo ide o prípad, keď je s rodičom už pred odchodom na materskú dovolenku nespokojný, či už z osobných, alebo pracovných dôvodov. 

„Prepustiť alebo nepriaznivo zaobchádzať so ženou, ktorá sa vracia z rodičovskej alebo materskej dovolenky, je diskriminácia z dôvodu pohlavia. Je to v rozpore nielen so Zákonníkom práce, ale aj s antidiskriminačným zákonom a európskymi smernicami,“ zdôrazňuje Zuzana. 

Právnou cestou sa situáciu odváži riešiť len zlomok žien. Radšej si nájdu nové zamestnanie. Niektoré podajú sťažnosť na inšpektorát práce alebo rovno žalobu pre neplatné skončenie pracovného pomeru. 

Časť diskriminovaných mám podá podnet práve na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Priemerne ide o 10 prípadov ročne. Stredisko môže vydať odborné stanovisko, zastupovať ženy v súdnom spore pro bono. V prípade, že sa žena rozhodne riešiť svoj prípad prostredníctvom advokátskej kancelárie alebo občianskeho združenia, ktoré ju na súde zastúpi, stredisko môže do sporu vstúpiť ako osobitný subjekt, ak ho súd prizve, a vydať k veci odborné stanovisko.

„Treba si uvedomiť, že pri stave slovenského súdnictva je to niekedy boj na dlhé lakte. Mnohé ženy to odradí. O to väčšiu úctu treba mať k tým, ktoré sa na to odhodlajú. Tým, že sa spory dostávajú aj do médií, je to odrádzajúca prax aj pre ďalších zamestnávateľov a pôsobí to preventívne,“ dopĺňa Zuzana.  

Úspešnosť na súde závisí najmä od dôkaznej situácie. Niektoré ženy majú listinné dôkazy či svedectvá kolegov, vďaka ktorým nie je problém pred súdom dokázať diskrimináciu. Sú však aj veľmi komplikované prípady. Tie, keď formálne zamestnankyni dovolia vrátiť sa na miesto, ale zažíva šikanovanie alebo ústne obťažovanie, sa dokazujú veľmi ťažko.  

Dá sa to aj takto

CEO e-shopu Timestore Andrej Chudý zamestnáva vo firme niekoľko žien matiek. S každou má dohodnutý neštandardný druh úväzku. Zo začiatku bol skeptický, no dnes si rozhodnutie vyjsť v ústrety pracujúcim rodičom pochvaľuje. Hovorí, že zamestnávanie žien, ktoré sú mamy, znížilo fluktuáciu vo firme a získali zamestnancov so seniornými skúsenosťami. 

Aj keď môže byť každý prípad iný, myslí si, že vo všeobecnosti sú mamy po materskej dnes veľmi podceňovanou pracovnou skupinou. Aby ich dostali do výberového procesu, na viacero pozícií vypísali dva inzeráty – jeden na full-time a druhý na skrátený úväzok. 

„Je to pre nás win-win situácia. Tieto ženy oproti iným zamestnancom nezvýhodňujeme ani nediskriminujeme. S jednou sme sa napríklad dohodli na znížení pracovného času každý deň o hodinu a na jej výkone to bolo v podstate nebadateľné. Máme pocit, že vtedy, keď zamestnancovi takto vyjdeme v ústrety, nemá potrebu počas pracovného času prokrastinovať,“ hovorí Chudý. 

Spozoroval, že lojalita pracujúcich matiek voči firme je spravidla oveľa vyššia ako u iných zamestnancov. Neberú si napríklad naschvál óčeerky ani sa nesnažia kombinovať si ich s dovolenkami. Práve naopak.

Stretáva sa s tým, že si svoju agendu ešte nadrábajú po večeroch a snažia sa pracovať, aj keď musia byť doma s chorým dieťaťom. Dopredu komunikujú, keď vedia, že nebudú môcť prísť do práce, a dovolenky tiež nahlasujú s veľkým predstihom. „To dnes nie je úplne bežné. Skôr sa stáva, že sa o dovolenkách dozvedáme na poslednú chvíľu,“ dodáva CEO internetového obchodu.

Podpora v skupine aj žehlenie ako benefit

Zamestnávatelia sa niekedy obracajú na Slovenské národné stredisko s tým, že chcú zaviesť benefity pre mamy a otcov. Pýtajú sa, ako to majú nastaviť tak, aby zase nediskriminovali ostatných zamestnancov, ktorí nemajú rodičovské povinnosti. 

Medzi obľúbené patria podporné skupiny pre rodičov na materskej dovolenke na sociálnych sieťach, kde si navzájom môžu zdieľať informácie, podporovať sa a udržiavať medzi sebou kontakt. Niektoré firmy umožňujú zamestnancom zúčastňovať sa aj počas starostlivosti o dieťa na školeniach a webinároch. 

Medzi ďalšie možnosti podpory patrí ponechanie vianočného bonusu, príspevky na rekreáciu alebo masážne poukazy a podobne. „Asi najväčším benefitom je firemná škôlka alebo jasle. Sú tu aj takí, ktorí síce nezriadia škôlku, ale poskytnú špeciálny príspevok na súkromné zariadenia,“ vysvetľuje Zuzana Pavlíčková.  

Keď sa žena vráti z materskej dovolenky skôr ako po 6 mesiacoch a zanikne jej nárok na dávku, môže jej firma rozdiel v príjme doplácať zo svojho. „Jedna slovenská firma poskytuje zamestnancom pomoc so žehlením, čo mi je veľmi sympatické. Ženám pomôžu aj príspevky na pomoc s upratovaním domácnosti, keďže na ich pleciach často leží aj táto neplatená práca,“ myslí si mladá mama.  

Zdôrazňuje, že všetko by malo byť na rozhodnutí ženy. Nikto by ju nemal odsúdiť za to, keď chce byť na rodičovskej dovolenke 12 rokov ani keď sa rozhodne vrátiť z materskej skôr. 

„Mnohé cítia v práci naplnenie a veľa si dlhodobý výpadok príjmu ani nemôže dovoliť. Ženy by sa nemali navzájom odsudzovať a firmy aj spoločnosť by im mali pomôcť,“ ukončuje diskusiu.