Rozhovor s vedúcim slovenských hasičov v Českom Švajčiarsku: „Vyčerpanosť a únavu kompenzuje tisícnásobne nadšenie občanov“

Nie. V Slovinsku šlo o typický stredozemský požiar, ktorý poznáme zo Španielska či z Portugalska. V málo hustom lese s nízkym ihličnatým porastom bol požiar intenzívny a rýchly. Pri Stredozemnom mori fúka silný vietor, ktorý pravidelne mení smer, a aj preto požiar za deň narástol aj o šesťsto hektárov. Hasenie bolo hektické a náročné vzhľadom na vodu. Náš vrtuľník musel navyše neustále meniť miesta zásahu.

Požiar v Českom Švajčiarsku sa nešíril tak rýchlo, aj keď vplyvom dlhodobého sucha postupoval intenzívnejšie, ako by sme v danej oblasti očakávali. Nedostupný terén znemožňoval českým hasičom požiar okamžite lokalizovať. Vymkol sa im spod kontroly a v kombinácii s neprístupným terénom nemali inú možnosť, ako zavolať medzinárodnú pomoc. 

Zlyhali českí hasiči na začiatku zásahu?

Nie. Jednoducho nemali šancu. Cisterny nemôžete len tak teleportovať. Do nedostupného terénu museli navyše hadice a techniku dostávať pešo či lezeckou technikou. Terén znemožňoval rýchlejší zásah. Nespravili žiadnu chybu, na takýto požiar sa nedá byť stopercentne pripravený.

Akú techniku poskytli slovenskí hasiči?

V Slovinsku sme po prvýkrát pracovali s vrtuľníkom ministerstva obrany, keďže ten z ministerstva vnútra zasahoval vo Veľkej Fatre. V Čechách sme už vďaka zlepšeniu situácie na Slovensku použili vrtuľník MV SR. Česi neskôr požiadali aj o vrtuľník ozbrojených síl.

Aká bola vaša úloha ako veliteľa v Českom Švajčiarsku?

Ešte pred výjazdom som musel pripraviť tím, overiť si dostupnosť ľudí, stav techniky či detaily poistenia, tankovacích kariet a hotovosti. Musel som riešiť logistiku, ubytovanie, stravu či parkovanie vrtuľníka.

 
Keď sme dostali oficiálny pokyn, začal som komunikovať so slovenským vedením, aby vedeli, čo sa deje a mohli nám prípadne pomôcť. S českou stranou sme naplánovali harmonogram a podrobnosti nasadenia. Na mieste sme sa ihneď skoordinovali s činnosťou Hasičského záchranného zboru ČR.

Kto velí takému veľkému požiarnemu zásahu ako v Českom Švajčiarsku?

Dvesto kusov techniky (z toho trinásť leteckých strojov) a vyše tisíc hasičov by jeden človek nevedel skoordinovať. Zásah riadi veliteľský štáb, v ktorom je jeden človek zodpovedný iba za leteckú zložku.

Štáb nás na základe našej techniky a odbornosti požiadal o konkrétne úlohy. Tou mojou bolo riadiť slovenských hasičov a dozerať na to, aby tím fungoval, mal čo jesť a piť, mal palivo a fungujúcu techniku.

 
V Českom Švajčiarsku zasahovali Slováci pomocou vrtuľníka?

Áno. Posádku vrtuľníka nabriefoval člen českej polície, ktorý koordinoval celú leteckú techniku. Bol neustále vo vrtuľníku nad zasahujúcou technikou, kde dostával požiadavky od pozemných hasičov a na základe aktuálnych dispozícií určoval, kto má kde zasiahnuť.

Na miestach zásahu budovali slovenskí hasiči aj nádrže na vodu. Aká je ich úloha?

Na východnej strane požiaru, kde sa šíril požiar rýchlejšie, nebolo z čoho plniť vaky na hasenie. Naše čerpacie stanice dopĺňal „nekonečný“ vodný zdroj z rieky Labe. Nádrže Fireflex sme napĺňali cisternami či čerpadlami a skrátili čas letu a plnenia. Vrtuľníky sa tak mohli rýchlejšie točiť a zhadzovať vodu častejšie. Vrtuľník má vždy palivo len na dve až dve a pol hodiny. Naším cieľom bolo využiť čas na maximum a zhodiť čo najviac vody.

Je dnes požiar pod kontrolou?

Áno, je lokalizovaný a už sa nikde nešíri. Ďalším cieľom je likvidácia, ktorú vyhlásia, keď bude všade uhasený. Hasiči sa teraz budú snažiť všetku pôdu riadne poliať a prekopať. Myslím, že české zložky budú zasahovať do nedele a niekoľko ich ostane aj na pozorovaní po vyhlásení likvidácie. Pri takej obrovskej ploche si nemôžete byť úplne istý. 

Kde vlastne počas zásahu bývate?Podľa pravidiel medzinárodnej pomoci si má každý modul zabezpečiť všetko sám, aby čo najmenej zaťažoval krajinu. Ešte som však nezažil, aby postihnutá krajina nechala organizáciu len na nás. V Slovinsku, Česku, Rakúsku aj v Grécku nám poskytli ubytovanie, stravu aj tankovanie leteckej techniky. V Česku sme bývali na hasičskej stanici, v Slovinsku na vojenskej základni a v Rakúsku v hoteli. V Grécku nás bolo 75, takže sme si postavili stanový tábor. Bolo to praktickejšie.

Veľakrát nám jedlo aj pitie poskytnú dobrovoľníci či miestni. V krajine zásahu je o nás vždy dobre postarané.  

Bavíte sa počas zásahu aj o niečom inom ako o požiari a jeho hasení?

Málokedy. Počas nasadenia je náš tím rozdelený a prvýkrát sa vidíme až večer. Vstávali sme okolo šiestej a vracali sa asi o jedenástej večer. Stíhali sme si dať len debriefing a dohodnúť sa, ako budeme postupovať na druhý deň. 

Mávate počas zásahov strach?

Nenazval by som to strachom, ale skôr obavou a pocitom zodpovednosti. Stať sa môže všeličo. Je to prirodzené. Ak niekto necíti rešpekt, môže sa prestať sústreďovať. Keď sa cítite komfortne a máte pocit, že je všetko pod kontrolou, veci sa môžu rýchlo zmeniť k horšiemu. Musíte byť neustále v strehu.

Stalo sa vám niečo dramatické aj pri požiari v Českom Švajčiarsku?

Našou hlavnou úlohou bolo udržiavať plniace strediská a celé dni nám nad hlavou lietali ťažké stroje s trojtonovým vakom. Riziko existuje vždy. Vrtuľník musí konať rýchlo a jeho manévre sú najnáročnejšie práve nízko pri zemi, keďže jeho motory majú najvyšší výkon. Keby sa čokoľvek stalo, ihneď letí k zemi.

Pri zásahu v Česku som sa len o chlp vyhol aj dopravnej nehode. V neprehľadnej zákrute na mňa vyletela dvadsaťtonová hasičská Tatra a musel som to strhnúť do jarku. Našťastie som mal terénne auto. Nebezpečenstvá číhajú všade, aj keď práve nehasíte plamene. 

Sužujú nás dlhodobé suchá. Spôsobujú problém aj pri dostupnosti vody na hasenie?

Určite. Naše prenosné nádrže dokážu dostať vodu čo najbližšie k požiaru, no musíme ich naplniť z prírodného zdroja. Čím ďalej, tým je to horšie. Keď je pri požiari potôčik, ktorému došla voda, musíme ísť napĺňať ďalej. Oveľa menej vody ako zvyčajne bolo aj v potokoch v Českom Švajčiarsku a prietok museli kvôli plneniu cisterien zvyšovať aj v Labe.

Na Slovensku vysychajú povrchové zdroje aj podzemná voda a v budúcnosti to bude čoraz väčší problém. V Grécku proti tomu bojujú už dlhé roky. Keďže morská voda poškodzuje čerpadlá, pri hasení sme tam používali vodu zo studní. Pre nízky tlak však plnenie trvalo dlho, a aj keď sme mali dosť cisterien, vodu sme nevedeli rýchlo dopraviť. 

 
Ako hasič máte pätnásťročnú skúsenosť. Zvyšuje sa intenzita lesných požiarov?

Áno, a to všade. Pred pätnástimi rokmi sme počas sezóny dostali dve žiadosti o medzinárodnú pomoc. Teraz sa to šplhá do desiatok ročne a kapacity štátov prestávajú stačiť. Začína to byť obrovskou výzvou aj v krajinách, ktoré doteraz nemali s lesnými požiarmi problém, ako napríklad Slovinsko, Česko či Švédsko, v ktorom zhoreli desiatky tisíc hektárov. 

Zhoršuje sa to a štáty nemajú dosť prostriedkov, aby vedeli samostatne a plnohodnotne zasiahnuť bez zahraničnej pomoci. Európska komisia sa snaží liať peniaze do systému a zvyšovať benefity a uhrádzanie nákladov.

Európska únia si navyše už druhý rok priamo prenajíma letecké prostriedky v členských krajinách, za ktoré platí plné náklady prevádzky bez ohľadu na to, či hasia alebo nie. Krajiny môžu tieto lietadlá použiť doma, ale keď horí inde, musia ich poskytnúť, hoci by pri bežnej medzinárodnej pomoci mali výsostné právo rozhodovania.

Ktoré oblasti na Slovensku sú najviac ohrozené lesnými požiarmi?

Riziko je celoplošné. Z hľadiska náročnosti zásahov však poznáme dve kategórie. K požiarom v nedostupnom teréne vo Vysokých a Nízkych Tatrách, vo Veľkej a Malej Fatre či v Slovenskom raji sa dostávame dlhšie.

Druhou skupinou sú rýchlo sa šíriace požiare v ihličnatom poraste predovšetkým na Záhorí, kde sú podmienky podobné ako v Stredomorí a požiare rozdúchava silný vietor z Malých Karpát. 

Je Slovensko do budúcnosti dobre pripravené?

Určite nie sme pripravení na ten najväčší požiar, ktorý raz iste príde. Otázka nie je, či sa tak stane, ale kedy sa tak stane. Zatiaľ najväčší požiar u nás bol v roku 1992 na Záhorí, kde zhorelo 1 100 hektárov.

Myslím, že naša pripravenosť sa zlepšuje, ale mohla by byť lepšia. MV SR disponuje dvoma vrtuľníkmi Mi-171. Sú dobré a výkonné. Máme s nimi skúsenosti, dokážu zobrať štyri tony nákladu, prevezú dvadsať ľudí a môžu zasahovať aj v neprístupnom teréne. Ide však o ruské stroje, a tak môžeme mať problém so servisom. Ministerstvo sa snaží nakúpiť iné vrtuľníky, keďže nevieme, ako dlho budú tie ruské funkčné a či budú náhradné diely.