Blonde mal byť ťahúňom jesenného filmového programu. V recenzii vysvetľujeme, prečo sa tak nestalo.
Režisér Andrew Dominik (The Assassination of Jesse James by the Coward Robert Ford) vydal nový film po neuveriteľných 10 rokoch od premiéry Killing Them Softly. Blonde má takmer tri hodiny a už v polovici snímky to bolestivo cítiť. Zameriava sa na viaceré dekády v živote slávnej herečky Marilyn Monroe (Ana de Armas), no občas nešpecifikuje, ktorému obdobiu sa presne venuje a čo presne sa v ňom deje.
Film zobrazuje jej dve z troch manželstiev, potraty, výstup na hollywoodsky vrchol či jej predávkovanie a smrť. Snímka je v prvej polovici ešte ako-tak zaujímavá, keď zobrazuje kariérne a osobné problémy hollywoodskej hviezdy. Spoločne s ňou nazeráme do zákulisia Hollywoodu, v ktorom sexizmus prekvital asi ako nacizmus v Nemecku na začiatku 40. rokov.
Film odkryl sexistický Hollywood
Tvorcovia snímky zobrazili, že ženy ako Marilyn Monroe si v Hollywoode museli dláždiť cestu vlastným telom. Nie je to nič nové, no pohľad na takéto veci je stále dosť depresívny. V snímke vidíme aj scénu, keď prezident John F. Kennedy dotlačí Marilyn k orálnemu sexu a následne tvorcovia naznačili, že ju aj znásilnil.
V tomto bode treba pripomenúť, že snímka je fiktívnym zobrazením jej života a tvorcovia si museli veľa udalostí a dialógov buď domyslieť, alebo úplne vymyslieť. Počas väčšiny stopáže sme sa pristihli pri myšlienkach o tom, ako by sme chceli, aby sa to celé už skončilo. Primárne kvôli Marilyn, ktorá trpela vo väčšine scén.
Režisér Andrew Dominik sa zameriava na depresívne momenty v živote Marilyn, ktoré formovali jej charakter a spôsobili psychické problémy vrátane závislosti od liekov a drog. Rozhodne sme však nepotrebovali vidieť rovno tri potraty, či už umelé, alebo spôsobené nehodou.
Potratové scény boli cez čiaru
Režisér dokonale vyjadril Marilynine emócie a psychické rozpoloženie už po druhom potrate. Nejde len o to, aké zbytočne detailné scény nakrútil, ale aj o ich význam v súčasnej spoločensko-politickej situácii.
Len niekoľko mesiacov po odvolaní zákona Roe vs Wade môžu štáty USA zakázať potraty, čo spôsobilo obrovskú vlnu nevôle. Dominikov film, bohužiaľ, prichádza do tejto situácie s posolstvom, ktoré naznačuje, ako môže strata dieťaťa a potrat ovplyvniť psychickú pohodu matky. Režisér síce tvrdí, že film nie je antipotratový, a má na to aj pádny argument, film však pôsobí úplne opačne.
Prekvapivé sú aj scény, v ktorých plod rozpráva a rozmýšľa ako vyvinutý človek. Vo vyznení filmu to nie je nič hrozné, no rozhodne by sme si ho viac užili bez toho. Je síce pravda, že tu dáva zmysel režisérov argument, že nejde o skutočnosť, ale o to, ako ju vníma postava Marilyn. Že je to logické, však neznamená, že to bolo potrebné.
V konečnom dôsledku si tak názor musíš urobiť sám. Bude možno lepšie, keď sa o tom ani sám nepresvedčíš, pretože túto snímku ti nemôžeme odporučiť. Ak ju aj začneš pozerať, je možné, že sa k týmto témam ani nedopracuješ a film vypneš skôr, respektíve prestaneš dávať pozor.
Film je v druhej polovici nezáživný, nezaujímavý a nedivácky
Od druhej polovice totiž začína byť značne nezáživný a veľmi nedivácky. Ľudia, ktorí nie sú oboznámení so životom slávnej herečky, budú občas v deji stratení. Tvorcovia však ani neskrývajú zámer sústrediť sa výhradne na pocity Marilyn a jej roztrieštené vnímanie reality ovplyvnené všetkým negatívnym, čo sa jej v živote stalo.
Práve jej vnímanie reality a okolitého sveta robí film nediváckym zážitkom, pretože to trvá veľmi dlho a po dve a pol hodine už divák túži po inom, zmysluplnejšom rozuzlení. Nič také však nepríde, a tak sme asi poslednú trištvrtehodinu mali dojem, že sledujeme snové sekvencie v štýle Requiem za sen, akurát nie v dobrom zmysle slova.
Niekomu nemusí sadnúť ani štruktúra snímky, keďže sa nezameriava na filmové úspechy a hollywoodske vzťahy. Všetky scény, v ktorých herečka Ana de Armas pretvorila filmové scény skutočnej Marilyn, slúžia na prehĺbenie jej charakteru a rozhodne nie sú samoúčelné, čo je príjemným prekvapením.
Každá z nich má v deji význam a dotvára dojem celistvej vízie režiséra, ktorý odmietal robiť kompromisy. Na jednej strane si za to zaslúži pochvalu, na strane druhej to trochu ľutujeme, pretože film mohol byť oveľa lepší.
Dômyselný vizuál a skvelá atmosféra 50. rokov
Blonde nemôžeme ubrať jeho profesionálne pôsobiaci vizuál. Už od samotného začiatku je jasné, že tvorcovia si dali záležať na prezentácii a Netflix nešetril na nákladoch. Blonde je jeden z mála moderných filmov, počas ktorých diváka neruší striedanie formátov obrazu (16 : 9 na 4 : 3 a zase naopak).
Film ťa dokonalo prenesie do 30. a 50. rokov minulého storočia, či už vďaka dobovým autám, kostýmom, kulisám, účesom alebo celkovej atmosfére. Ani na moment sme nemali dojem, že ide o umelo vytvorený retro film. Kameraman Chayse Irvin (BlackKklansman) a režisér nás občas očarili svojou víziou a nádherne zachytenými scénami.
Niektoré slávne scény a momenty zo života herečky pretvorili dych vyrážajúcim spôsobom a zaskočili nás aj nakrútením a strihom niektorých scén. (Napríklad keď sa z lietadla dostane do postele a kina, je jednou z najlepšie nakrútených a zostrihaných sekvencií tohto roka.)
Vynikajúci, no nevyužití herci
Herci sa pritom snažili vydať zo seba všetko. Vzhľadom na takmer 3-hodinovú stopáž na to však ironicky niektorí z nich nemali dostatok priestoru. Reč je napríklad o hercoch ako Adrien Brody a Bobby Cannavale, ktorí hrajú Monroeovej manželov. Ana de Armas tak má väčšinu filmu pre seba, čo naplno využíva. Niektorí diváci budú mať možno problém s jej prízvukom, no nám neprekážal.
Napodobňovanie Marilyniných pohybov, dialógov, tancov a hereckých scén bolo veľmi výstižné a dokázala si nás získať aj ako civilná Marilyn, a teda Norma Jeane, ako sa v skutočnosti volala.
Síce nemáme potuchy, aká bola v skutočnosti, filmu sa to však podarilo vykresliť veľmi autenticky a jeho tvorcovia vytvorili komplexnú osobu. Marilyn zradilo okolie, celý Hollywood a patriarchálna spoločnosť ako taká.
Film Blonde zobrazuje primárne jej útrapy, ktoré jej spôsobila sláva a potraty, a snaží sa okolo jej dedičstva a charakteru vykresliť odlišný obraz, než s akým si ju spája väčšina súčasnej, ale aj minulej generácie. Tvorcom sa to podarilo, avšak na úkor zaujímavého a divácky prístupného filmu.
Blonde tak pôsobí ako päťhodinový film, z ktorého režisér vystrihol dve hodiny, ktoré ho držali pokope. Film je tak bez formy a pripadá ti ako nekoherentná zmes pekných záberov. Navyše, snímke chýbajú emócie, čo je na tragický príbeh o slávnej a milovanej osobnosti dosť veľké negatívum. Preto si od nás snímka Blonde odnáša len štyri a pol bodu z desiatich.
