Slovák pureaspirin obýva opustené domy: Mal som kábel okolo krku, teraz žijem slobodnejšie ako kedykoľvek predtým

A do toho všetkého som pil a bral som, čo prišlo. Raz som bol schopný byť dva mesiace úplne mimo – neviem ti povedať, čo sa vtedy dialo. Viem len, že som sa rezal, nonstop plakal a pil. A že som bol schopný si zničiť všetko, čo som mal.

Máš ešte občas tie myšlienky?

Už nie tak často. Ale vieš čo? Myslím si, že je v poriadku priznať si ich. Nehanbím sa za to. Život je občas ku***sky ťažký. Ale teraz viem, že sa to dá prežiť. Že sa dá ísť ďalej. A hlavne – že aj z najväčšej tmy sa dá niečo vytvoriť.

Si dnes v kontakte so svojou rodinou?

Áno. Môj otec už nežije. Ale už nehovorím o ňom zle, keď som dospel, on sa zmenil a ja ho ľúbim. S mamou a sestrou sme v kontakte, dokonca nás tá smrť zocelila. Dnes máme ako keby novú rodinu. A viem, že keby som potreboval, mám sa kam vrátiť.

Takže ak by som ťa nazvala človekom bez domova, mýlila by som sa?

Nevolám sa bezdomovec. Ja žijem na ulici, ale domov mám. A to je rozdiel. 

Často spomínaš Erasmus v Poľsku. Ako funguje tvoje štúdium? Vedia na univerzite, že nemáš bývanie?

Študujem v Brne, ale nemám nárok na grant, som tzv. „zero grant student“. Neviem prečo. Školu prerábajú, možno nemali prachy. Povedali mi: „Chceš ísť do Poľska bez grantu?“ A ja že jasné. V Brne ma aj tak moc nemajú radi.

Ponúkli mi internát, ale ja žijem na ulici už od minulého leta. Keď som prežil zimu v Prahe, letný semester dám v pohode. Internát mi prišiel nudný. Oni nevedia o mojom spôsobe života.

Ako tvoja mama reaguje na tvoj štýl života?

Už si na mňa zvykla. Má po mne všetky šedivé vlasy aj vrásky, ale vie, že nie som zlý človek. Vidí, že by som nikomu neublížil. A aj keď so všetkým nesúhlasí, myslím, že je na mňa hrdá. Aspoň dúfam.

Často hovoríš v Threadoch o svojej „chorobnej skromnosti“. Čo tým myslíš?

Veľa vecí som si v živote odopieral, akoby som si ich nezaslúžil. A keď mi niekto niečo dá len tak, som za to fakt vďačný. Myslím, že každý, kto si prežil chlad a hlad, si začne vážiť úplne obyčajné veci – teplý čaj, čisté oblečenie, kúsok jedla.

A práve preto opovrhujem materializmom. Mne nikdy žiadna vec neurobila radosť ako človek. Radšej hľadám hĺbku v ľuďoch – nie povrchnosti ako sex alebo peniaze. A viem, že niektorým ľuďom pripadám až prehnane vďačný. Ale prečo nie?

Mal si niekedy problémy s peniazmi?

V puberte áno. Mama vtedy randila s jedným dosť toxickým týpkom a zároveň prišla o prácu. Nemali sme na jedlo. Pamätám si, že sme žili na párkoch a šaláte. A tak som začal predávať trávu. Nie som na to hrdý, ale vtedy som si tak zarábal. Robil som to roky. Dnes, ak nemám peniaze, viem si ich zohnať – rýchlo, ale bez toho, aby som niekomu ublížil.

V mojich očiach to, čo robím, síce nie je legálne, ale nikomu to neškodí. Na Slovensku máme zákony nastavené trošku inak, než inde. O pár kilometrov ďalej by to nebolo trestné.

Viem, že sa nebojíš hovoriť o tom, že kradneš jedlo. Prečo to robíš?

No, je to kontroverzné, ale mám k tomu dôvody. Veľké korporáty vyhadzujú denne tony jedla. Ja som dumpsteroval – hrabal sa v kontajneroch – a tam som našiel plno čerstvých potravín. Niektoré veci by iní už považovali za odpad, ale mne to pomohlo prežiť.

Kradnem jedlo, to je pravda. Ale len jedlo. Nikdy som nekradol alkohol, okrem jednej fľaše ako darček pre mamu. Ale to nebolo o tom, že som niečo chcel – skôr som to bral ako nutnosť. A väčšinou kradnem veci ako syr, pečivo. Nie sladkosti, to sú zbytočnosti.

A čo polícia? Chytili ťa niekedy?

Jasné, tento mesiac som dostal tri pokuty. A zaplatil som ich. Nechcem, aby si o mne mysleli, že som nejaký parazit. Nie som občan Poľska, takže sa snažím správať férovo.

Keď ma chytili, normálne som priznal, že som kradol jedlo. Kriminálka prišla, ale nakoniec sme sa s policajtom aj zasmiali. Videli, že nie som nejaký hajzel, čo robí drámu. Vysvetlil som, že som bol hladný.

Prečo teda kradneš, keď máš peniaze na zaplatenie pokuty?

Mám vždy rezervu. Keby sa niečo stalo – niekto mi zavolá, že sa niečo deje doma – chcem byť schopný kúpiť si lístok a ísť na Slovensko. A tiež sa snažím nemíňať peniaze na veci, ktoré môžem mať zadarmo. To je celé.

Ako funguje tvoja hygiena a oblečenie, keď žiješ takýmto spôsobom?

Väčšinou mám len jeden outfit. Niekedy si nájdem niečo nové, ako napríklad mikinu. Jednu som si našiel na ulici tento týždeň, tak ju teraz nosím, lebo tá stará už smrdela. Ale na spodné prádlo si dávam fakt pozor – mám ho veľa, na tom bazírujem.

Periem si veci ručne – na cintoríne, kde si nosím vodu v päťlitrových fľašiach, ktoré som našiel tiež v kontajneri. Tam si aj periem oblečenie, zavesím si ho na šnúru v mojom „squate“ a tam ho nechám vysušiť.

A čo sprchovanie? Máš na to nejaký systém?

Jasné. Na cintoríne si napustím vodu, ktorú používam aj na pitie, aj na umývanie. Nalejem ju na seba, umyjem sa šampónom alebo tuhým mydlom a potom sa vysuším.

Ráno pred týmto rozhovorom som sa normálne osprchoval. Chcem, aby ľudia vedeli, že voniam. (smiech)

Je o tebe známe, že squatuješ. Viem, že squat nie je práve bežné miesto na život a osobne by som sa asi veľmi bála prenocovať v opustenej a schátranej budove. Bojíš sa aj ty?

Jasné, že sa bojím. Každý by sa bál. Ale uvedomujem si, že väčšinou je to len v hlave. Všetky tie myšlienky o tom, kto tam príde, sú len úzkostné predpoklady. Za dva mesiace, čo tam bývam, sa mi nič nestalo. A mám výhodu – mňa tam v tme nikto nevidí. Skôr sa ma ľudia zľaknú, než by mi chceli ublížiť.

Zobrazit galerii

(4)

Stretávaš sa tam aj s ľuďmi?

Áno, cez víkend tam chodia rôzni pubertiaci urbexovať. Vždy ich privítam, ponúknem sladkosti – krovky, ktoré som si kúpil! (smiech) Mám tam aj gitaru, tak hrávame. Prišli tam Ukrajinci, bavili sme sa o vojne, potom Bielorusi. Jeden hral pesničky od Radiohead – čo je aj moja obľúbená kapela – tak sme hrali spolu. Hudba nás spojila. Nerozumel som im poriadne, lebo neviem po anglicky ani po poľsky, ale aj tak sme si rozumeli.

Cítiš sa niekedy osamelý? Predsa len si išiel do neznámej krajiny a mesta úplne sám. Bývaš v opustenej budove...

Jasné, veľmi často. Je mi smutno. Ale učím sa z toho vyťažiť to, čo som sa naučil v psychiatrickom zariadení – že domov si musíš vybudovať v sebe.

Keď ho máš v sebe, môžeš spať aj v rozpadnutej budove a stále sa tam cítiť bezpečne. Momentálne sa s partiou, s ktorou som kedysi trávil čas, nekontaktujem. Ale možno je to len fáza. Možno to má nejaký zmysel. Možno práve teraz musím byť sám, aby som si uvedomil, kto vlastne som.

Čo ťa vlastne priviedlo k tomuto spôsobu života? Celý ten koncept života na ulici vznikol po tom, čo som strašne posral vzťah. Bol som k svojej priateľke fakt hnusný, zbabelý, impulzívne som sa s ňou rozišiel. Nechcem zachádzať do detailov, ale jednoducho – bol som k***t. Extrémne.

Ten rozchod ma úplne rozsekal, ale paradoxne až s ročným odstupom. Až vtedy mi to celé dopadlo na hlavu. Dva mesiace po tom období si ani nepamätám. Bol som nonstop opitý, plakal som, rezal sa, nedokázal som sa zastaviť.

Pokúsil si sa ten vzťah nejako zachrániť?

Po roku som ju znova stretol a snažil sa to nejak dať dokopy, ale úplne logicky ma odmietla. Mala na to plné právo. A to ma zlomilo ešte viac. Vtedy som odišiel z bytu, kde som žil, a začal som cestovať. Len aby som zamestnal hlavu, nemyslel na to všetko. Cestoval som aj dosť netradične – napríklad na nákladných vlakoch. S jedným známym sme sa takto dostali do Budapešti.

Čo si tým cestovaním hľadal? Útek alebo niečo viac?

Bola to kombinácia oboch. Útek pred sebou samým, ale zároveň aj snaha niečo pochopiť. Chcel som si vyčistiť hlavu. A možno aj pocit, že keď si v pohybe, tak sa ti nemôže nič stať. Ale nie je to pravda. To, čo máš v sebe, si nesieš všade so sebou.

Napriek tomu všetkému stále tvoríš. Je umenie niečo, čo ťa drží nad vodou?

Umenie bol môj ventil, keď sa doma diali hrozné veci a je to tak dodnes.

Ľudia na tvojich sociálnych sieťach ti často chcú pomôcť. Vidím to najmä v komentároch pod tvojimi príspevkami. Teraz si mi však objasnil, že nie si človek bez domova a že s peniazmi problém nemáš. Ako teda vnímaš pomoc od neznámych ľudí?

Zo začiatku mi bolo extrémne blbé prijímať len tak peniaze. Každému som písal, nech tie prachy radšej pošle niekomu, kto to naozaj potrebuje. Lebo ja sa necítim byť v núdzi.

Toto všetko je moja voľba. Ale potom mi napadlo – ok, tak im pošlem niečo výmenou a namaľujem nejaký obrázok.

Takže teraz keď mi niekto pošle peniaze, pýtam si adresu a posielam poštou list s kresbou. Minulý pondelok som posielal asi štyri alebo päť listov. Takto je to fér. Dostal som pomoc, ale aj som niečo dal späť.

Je pre teba dôležité, aby si nebol len objektom ľútosti?

Odpoveď: Áno. Mrzí ma, že ľudí často viac zaujíma môj životný štýl než moja tvorba. Chcem, aby raz ľudia vnímali moju tvorbu rovnako silno ako môj život. Ale verím, že na to ešte mám čas. Chcem sa naučiť rozprávať jazykom umenia. A možno je to len začiatok zvyšku môjho života.

Máš pocit, že tvoje okolie ťa nechápe?Možno. Ale už to neriešim. Keď si prestaneš pripisovať hodnotu podľa toho, čo si o tebe myslia iní, začneš žiť slobodne. Ja viem, že nie som bezdomovec. Mám domov v srdci. A viem, že raz z toho miesta, kde teraz bývam, môže vzniknúť niečo viac – otvorený priestor pre ľudí.

Pre introvertov, ktorí chcú byť sami. Pre extrovertov, ktorí chcú niečo vytvoriť. Miesto, kde nie je tlak, ale prijatie. Miesto, kde môžeš len tak byť. A to mi dáva silu ísť ďalej.

Zobrazit galerii

(4)

Máš nejakú víziu svojej budúcnosti? Ako si to predstavuješ?

V budúcnosti by som určite chcel byť bohatý, ale nie v tradičnom slova zmysle. Rád by som mal dostatok peňazí na to, aby som sa mohol venovať tvorbe, ale najmä na to, aby som mohol pomáhať chudobným. Peniaze pre mňa nikdy neboli cieľom, ale prostriedkom, ktorý by mi umožnil robiť to, čo ma baví, a zároveň podporovať iných.

Moje deti by mali vyrastať v prostredí, kde by som im mohol ukázať, že život nie je o materiálnych veciach, ale o tom, čo s tým robíme. Chcel by som mať rodinu, chalupu, niekde na vidieku, kde by sme mali pokoj a pohodu. A maľovať. To je moja predstava. A keď už by som mal tie peniaze, chcel by som ich aj použiť na to, aby som pomáhal ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú.

A čo výstavy, plánuješ niekedy nejakú?

Výstavy? Asi nie. Teda, možno by som chcel, ale nie je to moja priorita. Nemyslím si, že výstava je to, čo by ma napĺňalo. Na Slovensku je momentálne taká situácia v kultúre, že umenie je veľmi devalvované, a ja sa jednoducho necítim, že by som do tejto scény zapadol. Pre mňa je podstatné, že môžem tvoriť.

A či niekto uvidí moje obrazy na výstave, alebo ich nájde niekde na ulici… to je jedno. To, čo mi záleží, je to, aby to malo nejaký zmysel, aby to niečo vyjadrilo. Možno raz, ale neberiem to ako niečo, čo je nutné. Možno len preto, že som skôr introvert a nevidím v tom hodnotu ako niekto, kto by to mal vystavovať a predávať.

Si otvorený vzťahom? Vieš si predstaviť, že by si s niekým teraz bol?

Úprimne nie. Nechcem byť vo vzťahu. Myslím si, že by to bolo odo mňa strašne nezodpovedné. Ja viem, v akom som psychickom stave, viem, čo všetko riešim a nechcem si niekoho pustiť k sebe len preto, že sa cítim sám. Nechcem nikomu ublížiť. A viem, že by som teraz nevedel dať druhému človeku to, čo si zaslúži. Takže vzťah určite nie.