Aj ty si pravdepodobne aspoň jeden raz v živote zanadával na našich južných susedov.
Pamätáte si na časy, kedy bol maďarský prezident Lászlo Sólyom nevítanou osobou a jeho zastavenie sa na moste v Komárne rozpútalo kontroverziu? Boli časy, kedy Slováci so svojimi južnými susedmi nevychádzali veľmi dobre. Nielen počas dôb Uhorska, ale za čias súčasnej Slovenskej republiky. Aj keď je dnes situácia pokojná, stále sa dá natrafiť na niekoľko prejavov opovrhovania, osočovania a polemiky ohľadom histórie a veľa ďalších vecí. Rozhodli sme sa zmapovať situáciu a pozrieť sa triezvym pohľadom na celú problematiku.
Naši predkovia pri vzniku Uhorska
Slovania prišli do strednej Európy počas sťahovania národov v 5. až 6. storočí. Usadili sa a žili svojím typickým životom. Avšak, v pohybe neboli len oni, ale aj ďalšie národy. Medzi nimi kmene kočovníkov z hlbín Uralu. Desaťtisíce príslušníkov z východu vtrhli do Panónskej nížiny a ocitli sa v mocenských bojoch medzi Veľkou Moravou, Východofranskou ríšou a Bulharskou ríšou. Raz bojovali proti jedným, potom druhým a podobne. Po rokoch nájazdov si v Karpatskej kotline vytvorili akúsi základňu, odkiaľ posielali výpravy smerom na západ. Raz a navždy im však vystavil stopku Oto I. po bitke na rieke Lech v roku 955. Museli sa stiahnuť späť na východ a usadiť sa tam.
Pre Maďarov išlo o nový spôsob života. Staré zdroje ich opisovali ako silných bojovníkov tráviacich väčšinu života na koni. Klasickí kočovníci. Keď sa však museli usadiť, náramne sa im zišla pomoc našich slovanských predkov. Počas vzájomného a pomerne pokojného spolunažívania Maďari prebrali do svojej slovnej zásoby veľa slovanských slov pre pojmy, ktoré buď nepoznali alebo si ich prisvojili. Noví susedia pozorne načúvali (sused sa po maďarsky povie szomszéd).
Roky plynuli a objavili sa snahy na vytvorenie štátu. V 10. storočí knieža Gejza utvoril nové kniežactvo spojením Nitrianskeho a Blatenského kniežactva (opäť, pojem Blatnohrad má slovanský pôvod - kedysi išlo o stredisko vzdelanosti Slovenov. Od daného mena je odvodený aj názov známej vodnej plochy - Balaton). Centrom sa stal Ostrihom (hneď pri Štúrove). Jeho nástupcom bol Štefan I. - prvý uhorský kráľ. Maďari si ho dodnes nesmierne cenia. Práve vďaka nemu sa na politickej mape Európy v 11. storočí ocitol nový štátny útvar - Uhorsko/Uhorské kráľovstvo. A vydržal nesmierne dlho, až do roku 1918, čo je takmer tisíc rokov.
Boli Slováci v Uhorsku tisíc rokov utláčaní?
Slováci (resp. "Slovania sídliaci v severných hornatých častiach krajiny) boli súčasťou Uhorska jedno tisícročie, čo je veľmi dlhá doba, no aj napriek tomu sa pozeráme na pojem "Uhorsko" akosi bojazlivo a s odporom. Hlavnou vecou, čo nás štve, je tzv. maďarský útlak, resp. maďarizácia. Avšak ten netrval odjakživa. Došlo k nemu až v neskorých rokoch 18. storočia. Predtým si Slováci žili svojím typickým životom.
Obrábali polia, chovali dobytok, pásli ovce, venovali sa remeslám a podobne. Okrem národných buditeľov nebrali svoju situáciu príliš dychtivo. Viacej sa skloňoval pojem autonómia v rámci Uhorska a nie nejaké odlúčenie. A že naši predkovia boli nútení rozprávať po maďarsky? Nebolo tomu tak vždy. V Uhorsku sa celé stáročia (okolo 800 rokov) stala hlavným jazykom latinčina. Až od prelomu 18. a 19. storočia sa striedala nemčina a maďarčina.
Pomaďarčovanie obyvateľstva
S maďarčinou sa Slováci stretli neskoro, počas maďarizácie. Po stovkách rokov museli postupne začať chodiť na úrady, vybavovať písomnosti, učiť sa v školách a podobne. Došlo k čiernemu obdobiu. Zatvorili sa tri slovenské gymnáziá (Revúca, Turčiansky svätý Martin a Kláštor pod Znievom), vyučovanie po maďarsky v škôlkach a školách či Apponyiho školské zákony. Ich dôsledkom sa zmenšoval počet slovenských škôl, narastali naopak maďarské. Slovenčine sa venovala len jedna hodina týždenne.
Ako však povedal sám Gusztáv Beksics vo svojej štúdii Magyarosodás és magyarositás (Maďarizácia a pomaďarčovanie), najťažšie z celého Uhorska je pomaďarčenie práve Slovákov. Argumentoval početnou prevahou, napríklad na Orave, Liptove, Nitre, Trenčíne, Turci, Zvolene či Šariši. Vo zvyšných regiónoch mala byť situácia z pohľadu Maďarov ľahšia, pretože bolo prítomných viac ľudí s maďarskou, židovskou i nemeckou príslušnosťou a všetci spomenutí proces kvitovali. V iných častiach Uhorska išlo všetko pomerne podľa plánov. Počet "Maďarov" narastal, sústredili sa najmä na mestá, pretože tie boli kľúčovými sídlami, nie bohom zabudnuté obce na vidieku.
Ešte aj Kopala studienku nám pomaďarčili. Teda, konkrétne Béla Bartók, významná osobnosť:
Problém čechoslovakizmu a nesvojbytnosť slovenského národa
Následne prišiel rok 1918 a Slováci sa po veľmi dlhom čase ocitli v novom štáte - Československej republike. Skončila sa maďarizácia, v prvotných rokoch sa ešte ukončovali jednotlivé trenice (výmena obyvateľstva a podobne)... Problém sa dá nájsť všade a ani ČSR nie je výnimkou. Slováci sa akoby dostali do tieňa Čechov. Niektorí berú ťažko aj čechoslovakizmus. Ide o ideológiu, ktorá teoreticky popiera existenciu svojprávneho slovenského národa. Existuje len jednotný československý.
K hlavným hlásateľom danej myšlienky patril či už prezident T.G. Masaryk, Edvard Beneš a ďalší. Čechoslovakizmus sa riešil primárne počas prvej republiky, stopku mu vystavila vojna. Paradoxne, vďaka 2. svetovej vojne si Slováci po prvýkrát v histórii vyskúšali, aké je to mať vlastný štát a byť sám sebe pánom. Samozrejme, boli sme vazali Adolfa Hitlera a nie o všetkom sme rozhodovali podľa seba, no na niektorých úrovniach si veci riešili Slováci.
Žiaľ, Slovenský štát doplatil na prítomnosť veľkého počtu maďarskej menšiny (takmer 700 000) v južných regiónoch, a preto sa hranice výrazne okresali a posunuli severnejšie. Vďaka opätovnému obnoveniu Československej republiky sa všetko vrátilo späť. Ktovie, ako by vyzerala Slovenská republika dnes, ak by nám chýbal juh. Po krátkej existencii sa teda Slováci vrátili späť do spoločného štátu s Čechmi, no tentokrát sa od čechoslovakizmu upustilo. Našťastie? Prvý rozdiel sa ukázal hneď v povojnových voľbách. V Čechách a na Morave zvíťazili komunisti, zatiaľ čo na Slovensku Demokratická strana. A práve Čechov považujeme za svojich bratov, najbližší národ. No teoreticky, podobné citové prejavy by sme mali prechovávať aj my k Maďarov a oni tiež k nám. S Čechmi sme boli v spoločnom štáte ledva 80, s Maďarmi 1000 rokov a stále sa od toho dajak dištancujeme...
Zobraté z jedného pohľadu, no niečo pravdy na tom bude...
Symboly a symbolika
Súvis Slovenska s Uhorskom máme dnes aj na štátnej vlajke a štátnom znaku. Všetci vieme, ako vyzerá. Poďme si ho v krátkosti rozobrať. Strieborný, resp. biely dvojkríž odkazuje na cyrilo-metodskú tradíciu, na Veľkú Moravu, na kresťanstvo. Ako symbol sa používal ešte v Byzantskej ríši, odkiaľ k nám vierozvestci prišli. Pod ním sa nachádza modré trojvršie. Ide o Tatru, Matru, Fatru. Presný význam trojice kopcov nie je jednoduché určiť, no často sa hovorí, že ide o hory, ktoré vymedzujú miesto, kde už dlho žijú Slováci.
Červené pozadie čerpá pravdepodobne zo stredovekých štítov, jeden taký mal aj Belo III. Jeho pôvod nie je úplne objasnený, no tvrdí sa, že symbol dvojkríža na červenom pozadí prebral Štefan I., prvý uhorský kráľ, práve od Nitrianskeho kniežactva. Tri vŕšky k nemu pribudli vtedy, keď českého kráľa Václava III. uznali v rámci Uhorska len na území dnešného Slovenska. Daná kombinácia v Uhorsku dlho symbolizovala hornaté severné časti krajiny.
Spojenie pohorí Tatra, Matra a Fatra - vymedzuje približný priestor (stred územia), kde žijú Slováci:
Dvojkríž na trojvrší tak patrí k veľmi starým symbolom, no počas behu dejín došlo k dvom výrazným úpravám. Prvou z nich je zmena farby. Trojvršie bolo pôvodne zelené, avšak Slováci si ho zmenili na modré počas revolúcie v rokoch 1848/49 (konkrétne počas slovenských dobrovoľníckych výprav), čím ho takpovediac "poslovanštili". Taktiež zmizla aj zlatá uhorská kráľovská koruna (svätoštefanská) na najvyššom z vrchov. Prečo vôbec? Mohla zostať, nie?
Faktom však je, že symbol Hornej zeme, teda územia dnešného Slovenska, bol v minulosti hojne využívaný. Predovšetkým v uhorskom štátnom znaku. Ten sa delil na dve časti. Jednu časť tvorili červené a biele pruhy symbolizujúce Dolnú zem, teda južné a rovinaté časti Uhorska. Druhou časťou bol spomínaný dvojkríž na trojvrší symbolizujú Hornú zem, teda severné a kopcovité časti Uhorska. Oba znaky boli hlavnými a symboly zvyšných území sa zvykli označovať ako menšie a vedľajšie. Obdoba nášho súčasného štátneho znaku sa tak nesie dejinami už stovky rokov!
Súčasní Maďari na území Slovenska
A pozrime sa aj do roku 2017. Maďari sú súčasťou Slovenska už od jeho vzniku a ide o výraznú menšinu žijúcu v južných regiónoch krajiny. Nikdy ich nebolo málo, no za posledných 37 rokov badáme značný pokles ich počtu. Dôkazom sú nám posledné 2 sčítania obyvateľstva.
Kým ešte v roku 1991 žilo na Slovensku 567 296 ľudí s maďarskou príslušnosťou, naposledy (2011) ich bolo 458 467. Ich primárnymi regiónmi je okolie Dunajskej Stredy (75 %), Komárna (54 %), Štúrova (60 %), oblasti pozdĺž hranice s Maďarskom a juh Východoslovenskej nížiny. Tu tvoria majoritu. Vo zvyšných regiónoch minoritu. Dokonca majú aj vlastné pomenovania. Ide o Palókov (Gemer a Novohrad), Podmevešancov (Cerová vrchovina), Žitnoostrovčania a ďalší.
Naši Maďari sa prezentujú vlastným štýlom folklóru, piesňami, zvykmi, tradíciami a podobne, avšak kedysi sme pozorovali aj silný maďarský nacionalizmus. Na územie SR radi chodievali občania Maďarska a rozdúchavali vášne kade-tade. Najviac ho bolo badať na futbalových zápasoch FC DAC 1904 Dunajská Streda.
Staré zvyklosti sa dali opätovne dokopy po tom, ako sa spomenutý klub opäť prebojoval do najvyššej futbalovej súťaže, zrekonštruoval štadión a na jeho zápasy chodia tisícky ľudí. Okrem Dunajskostredčanov aj ľudia z okolia i Maďarska. Cestujú z Budapešti a ďalších miest. Ich identity si môžete ľahko vyhľadať prostredníctvom Instagramu, kedy pridávajú rôznorodé príspevky informujúc o ich ceste, na weboch a podobne. Nie je žiadnym tajomstvom, že jadro ultras DAC obsahuje aj občanov našich južných susedov. Maďarská trikolóra, hymna a vlajky kade-tade rozdúchavajú na internete vášnivé diskusie. Každopádne, vyzerá to tak, že do niekoľkých desiatok rokov nebude najväčšou menšinou na Slovenskú práve tá maďarská, ale rómska.
Niektorým aj žily navierajú:
Počas búrlivých rokov dochádzalo ku kadečomu, aj k ničeniu pamätníkov:
Záverečné zhodnotenie
V krátkosti, je hodné zamyslenia, prečo sa ako Slováci staviame k uhorskému dedičstvu negatívne. Samozrejme, je pochopiteľné, že udalosti z posledných rokov existencie spoločného štátu neboli pre náš národ najpríjemnejšie, no nemôžeme nimi vymazať predošlú históriu. Ide o celé stáročia, nie len pár desiatok rokov. V rámci Uhorska sme boli súčasťou veľkej mocnosti. Nemusíme nič obnovovať, stačí sa len na túto dlhú etapu našich dejín pozerať optimistickejšie.