Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Ako sa môže moč spájať s umením a ženský zadok s dôkazom na súde?
Počas súdu sa jedna z obžalovaných postavila a ukázala sudcovi zadok, ktorý mal viac-menej slúžiť ako dôkaz. V inom prípade fotograf vložil drevený kríž s Ježišom do svojho moču a tvrdil, že ide o umenie.
Niektorým fotografom sa však podarilo zachytiť aj emotívne zábery, v ktorých išlo o život. Tieto a ďalšie bizarné, tragické či iným spôsobom zaujímavé momenty sa zachovali vďaka výnimočným fotografiám a ich tvorcom. Každá z nich má svoj unikátny príbeh.
Ak sa ti páčia články o fotografiách z histórie, začni sledovať túto sekciu.
V tomto článku si prečítaš:
Čím bola výnimočná nahá fotografia tehotnej Demi Moore.
Ako pri futbalovej tlačenici zomrelo 96 ľudí.
Čo má zobrazovať Ježiš v nádobe s močom.
Aké boli posledné chvíle v živote vodcu SS Heinricha Himmlera.
Slávna herečka Demi Moore sa v roku 1991 dala zvečniť na obálke Vanity Fair v Evinom rúchu v čase, keď čakala s Bruceom WIllisom ich druhé dieťa. Editorka Vanity Fair vyhlásila, že touto fotografiou Demi Moore hovorí: „Ako tehotná som krásna a nehanbím sa za to,“ cituje jej slová Time.
V 21. storočí nie je o podobné zábery núdza, no podľa Time bol erotický akt nahej tehotnej Demi Moore v rámci mainstreamu prelomom. V roku 2020 sa týmto nestarnúcim záberom inšpirovala aj modelka Emily Ratajkowski, ktorá bola tehotná s manželom Sebastianom Bear-McClardom. Svoje bruško využila na to, aby sa na Halloween „prezliekla“ za Demi Moore z roku 1991, píše Today.
O záber Demi sa postarala slávna fotografka Annie Leibovitz. Tá sa okrem iného preslávila napríklad nahým záberom Johna Lennona objímajúceho svoju manželku Yoko Ono. Ďalej fotografovala kráľovnú Alžbetu II., Marka Zuckerberga s jeho ženou, rodinu exprezidenta Baracka Obamu, svadobčanov Kim Kardashian a Kanyeho Westa a mnohé ďalšie známe osobnosti.
Tragédia v Hillsborough (1989)
Zdroj: David Cannon/Contributor/Getty Images
Zápas medzi Liverpoolom a Nottinghamom Forest na štadióne v Sheffielde z roku 1989 sa spája s obrovskou tragédiou. Počas podujatia vznikla obrovská tlačenica, následkom čoho zomrelo 96 ľudí. Na tribúne sa nachádzalo kvantum ľudí, o čom svedčia aj fotografické zábery, na ktorých vidno osoby natlačené tvárou ku kovovému oploteniu.
Videozáznam z udalosti poukazuje aj na prácu vystrašených policajtov, ktorí si začali uvedomovať, že na štadión sa nahrnulo príliš veľa fanúšikov a následky môžu byť katastrofálne. Fanúšikovia v zadných radoch tlačili tých, ktorí boli na štadióne medzi prvými, no neuvedomovali si, že sa už nemajú kam posunúť.
Onedlho si dianie na tribúne začali všímať aj hráči. Z preplneného pódia niektorí fanúšikovia utiekli tým, že preliezli plot. Niektorí však takéto šťastie nemali. Kým sa celá situácia dala do poriadku, 96 nevinných ľudí dav ušliapal, prípadne sa udusili, a vyše 700 ďalších ľudí bolo zranených. Pri vyšetrovaní sa zistilo, že na vine neboli fanúšikovia, ale polícia, ktorá cez otvorenú bránu umožnila prísť na štadión viac ľuďom, ako mala.
Policajný superintendent Roger Marshall neskôr povedal, že pre ochranu fanúšikov mohli oddialiť začiatok zápasu. Týmto spôsobom by upokojili dav, aby sa príliš nenáhlil, a rozdelili by divákov tak, aby mali všetci dostatok priestoru. Ako uvádza The Guardian, Marshall ľutuje, že túto možnosť vtedy nevyužili.
Ježiš v nádobe s močom (1987)
Zdroj: Andres Serrano (Fair Use)
Podobizeň Ježiša Krista na kríži v oranžovočervenej farbe môže na prvý pohľad pôsobiť ako filter. Pri bližšom skúmaní však vidno, že v okolí kríža sa nachádzajú miniatúrne bublinky. V skutočnosti ide o Ježiša ponoreného v moči fotografa Andresa Serrana, ktorý svojou prácou vyvolal, pochopiteľne, veľkú kontroverziu.
Serrano preto musel čeliť množstvu nenávistných správ, v ktorých sa mu aj vyhrážali smrťou. Do rovnakých problémov sa neraz dostávali aj majitelia galérií, ktorí sa rozhodli Serranovu fotku prezentovať pred návštevníkmi. Autor záberu však sám seba označil za katolíka a tvrdil, že sa nemal v úmysle rúhať.
Sošky Ježiša Andres Serrano ponoril takisto do krvi či mlieka. „Symbolizuje to spôsob, akým Kristus zomrel: vyšla z neho krv, ale aj moč a h*vná. Ak vás Piss Christ (tak sa volala jeho fotografia, pozn. red.) nahnevá, je to preto, že dáva zmysel tomu, ako v skutočnosti ukrižovanie vyzeralo,“ cituje jeho slová The Guardian.
Přidej se do klubu REFRESHER+
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Prečo sa umelec rozhodol odfotiť umierajúce 13-ročné dievča.
O procese, počas ktorého obžalovaná ukázala sudcovi zadok.
Ako vznikla ikonická fotografia s mužom hádžucim Molotovov koktail.
Čo vieme o posmrtných maskách a akú majú cenu.
Ako rušňovodič preletel cez vlakovú stanicu a vyletel s lokomotívou z budovy.
Např.:
Lístok ZDARMA na linke Bratislava – Viedeň/Schwechat
, 15 % zľava na nákup výživových doplnkov VOXBERG
nebo 30-dňová výzva s ChatGPT od Jazykového mentoringu ZDARMA
Web Artland uvádza, že pre jeho tvorbu schválili v USA kontroverzný zákon, ktorý obmedzuje financovanie podobných projektov. Americká tlačová agentúra Associated Press sa rozhodla fotografiu Piss Christ v roku 2015 stiahnuť z obehu. Urobila tak po masakre v redakcii Charlie Hebdo, na ktorú zaútočili pre karikatúru proroka Mohameda.
Pre Politico uviedli, že ich dlhodobým cieľom je nezverejňovať zámerne provokatívne zábery. Otázkou zostáva, ako si určiť hranice, ktoré by nemali prekročiť normy slušnosti, tak, aby zároveň nešlo o cenzúru umenia.
Vedeli, že im zomiera pred očami (1985)
Zdroj: Frank Fournier (Fair Use)
Kolumbia do dnešného dňa nezabudla na sopečnú eróziu Nevado del Ruiz z roku 1985, ktorá zabila niekoľko desiatok tisíc ľudí. Láva sa šírila do okolia ohromujúcou rýchlosťou, a kto pred ňou nestihol utiecť, nemal šancu na záchranu. Oficiálne ide o druhú najväčšiu sopečnú katastrofu 20. storočia. Spomedzi množstva obetí sa vďaka fotografii od Franka Fourniera do histórie zapísala najmä 13-ročná Omayra Sánchez.
Do zničených miest sa po výbuchu sopky vydali záchranári a všimli si, že malá Omayra bojuje o život. Jej spodná časť tela však bola zaseknutá o zničený nábytok z domu. Záchranári uvažovali, že by jej amputovali nohu, no s vysokou pravdepodobnosťou by aj tak neprežila. Po približne 60 hodinách nakoniec Omayra Sánchez zomrela.
Hrozivé posledné momenty zo života Omayry
Podľa BBC však dievčatko nebolo samo. Záchranári ju celý čas držali za ruky a modlili sa s ňou. Fotografia francúzskeho fotografa vyhrala v roku 1985 slávnu súťaž World Press Photo. Niektorí ľudia neskôr Fournierovi vyčítali, prečo dievča fotografoval miesto toho, aby jej pomohol. V skutočnosti sa jej však pomôcť už nedalo.
„Cítil som, že jediné, čo môžem urobiť, je vhodne informovať o odvahe, utrpení a dôstojnosti malého dievčatka a dúfať, že to zmobilizuje ľudí, aby pomohli tým, ktorí boli vyslobodení a zachránení,“ vyhlásil fotograf.
Sudca David Demers z Pinellas County sa v roku 1983 dostal k pomerne bizarnému prípadu, v ktorom vystupovali ako obžalované tri exotické tanečnice. Tie mali údajne porušiť miestnu vyhlášku v súvislosti s nahotou na verejnosti.
Americký lifestylový web Mandatory uvádza, že podľa tvrdenia policajtov bolo tanečniciam vidno pri zohnutí ich pohlavné orgány. Advokát tanečníc oponoval, že to nie je možné, pretože ich spodná bielizeň je decentná. Navrhol sudcovi, nech sa presvedčí sám.
Jedna z tanečníc sa teda ako dôkaz svojej neviny ohla, aby sudcovi ukázala, že z jej tela nevidno nič, čo by mohlo ľudí pohoršiť. Sudca sa pokúšal na zábere tváriť nezaujato. Vedel, že nesprávny výraz v tvári by mu mohol zničiť kariéru.
Na súde tento netradičný moment zachytil Jim Damaske z Tampa Bay Times. „Exotické tanečnice tvrdili, že ich spodná bielizeň je príliš veľká, aby ukázala to, čo policajti v utajení tvrdili, že videli. Po tom, ako sa tanečníčky ohli, s nimi sudca súhlasil,“ opisoval dianie na súde fotograf.
Záber sa nakoniec dostal do vydania Playboya The Year in Sex z roku 1987. Newsylist informuje, že napriek dlhoročnej kariére Jima Damaskeho bola fotografia exotickej tanečnice jeho najviac publikovaným záberom.
Posledný úder revolucionárov (1979)
Zdroj: Susan Meiselas (Fair Use)
V Nikarague v 70. rokoch 20. storočia vládol diktátor Anastasio Somoza Debayle. Jeho pôsobenie na čele krajiny ukončila až revolúcia vedená Sandinovským frontom národného oslobodenia. Ich stúpencom sa hovorilo sandinisti. Koncom 70. rokov boje medzi diktátorom a odbojom z prvých radov sledovala aj fotografka Susan Meiselas, píše Time.
Počas šiestich týždňov si dokázala získať dôveru sandinistov, ktorí ju so sebou vzali „do zákulisia“. Vďaka tomu sa jej koncom revolučných snáh v roku 1979 podarilo zachytiť ikonický moment, na ktorom vidno muža menom Pablo de Jesus Araúz, prezývaného aj ako Bareta, hádzať Molotovov koktail.
Fotka sa neskôr stala pre sandinistov symbolom ich revolúcie, podobne ako pre obyvateľov Kuby fotografia Che Guevaru od Alberta Kordu. Fotografka Susan Meiselas uvádza, že jej slávny záber vznikol v posledný deň konfliktu. Pablo de Jesus Araúz s Molotovom mieril na pevnosť národnej gardy, z ktorej začali krátko nato všetci vojaci utekať.
Svojím spôsobom teda ide o symbol ukončenia bojov, v ktorých pôvodný režim ťahal za kratší koniec. Susan Meiselas si dôležitosť svojej fotografie uvedomila na rok výročia revolučných bojov. Všimla si totiž, že muža s Molotovom vidí na miestnych budovách, tričkách ľudí či bilbordoch.
V zoo nevystupovali len zvieratá (1958)
Zdroj: Library of Congress/Bundesarchiv (Creative Commons)
Na priloženom zábere vidno malé dievča, ktoré vystavovali v poslednej ľudskej zoo v roku 1958. Znie to neuveriteľne, no je to tak. Ľudia v 19. a 20. storočí nedisponovali takým množstvom informácií o cudzích kultúrach ako dnes, a tak boli veľmi zvedaví na zážitky dobrodruhov, ktorí vycestovali do sveta.
Ich rozprávanie však v jednom bode prestalo byť postačujúce, a tak vznikli takzvané ľudské zoo. V ohradách boli miesto zvierat ľudia. V minulosti sa ľudské zoo nachádzali predovšetkým vo veľkomestách ako New York, Paríž, Berlín, Londýn, Miláno a podobne. O prehliadku ľudských zoo koncom 19. a začiatkom 20. storočia prejavili záujem desiatky miliónov ľudí.
Aj takýmto spôsobom pozorovala „vyspelá“ civilizácia tých, ktorých považovali za menejcenných. Jeden z takýchto prípadov sa týkal aj mladého muža z Konga menom Ota Benga, ktorého do ľudskej zoo odkúpili od otrokárov z Afriky. Vystavovali ho v americkom Bronxe v klietke spoločne s opicami, píše CNN.
Pre potešenie návštevníkov strieľal Benga z luku do terčov či zápasil s orangutanom. V roku 1916 údajne následkom depresií spáchal samovraždu. Podľa BBC mal vtedy iba 25 rokov (iné zdroje uvádzajú aj viac).
Cieľom pri vystúpeniach bolo šokovať divákov a spraviť z vystavených osôb niečo menej než ľudí. Dedinčanov z Filipín napríklad nechali pred návštevníkmi jesť psa, uvádza National Geographic, čo pre ľudí zo Západu predstavovalo v danom čase niečo nevídané.
Himmlera chceli pred samovraždou zachrániť (1945)
Zdroj: Sutton L (Sgt): No 5 Army Film & Photographic Unit Post-Work (Creative Commons)
Nacistickí pohlavári vedeli, že s príchodom konca druhej svetovej vojny im nezostáva veľa možností. Očakávali, že ich skôr či neskôr bude čakať za vojnové zločiny súd. Mohli sa pokúsiť o útek s tým, že sa budú celý život skrývať pred spravodlivosťou. Niektorí sa však rozhodli pre definitívnu bodku za svojou vojenskou kariérou v podobe samovraždy.
Túto možnosť si nezvolil len diktátor Adolf Hitler, ale aj jeden z jeho najbližších spolupracovníkov, veliteľ SS Heinrich Himmler. Najprv sa však pokúsil vyjednávať so Spojencami o podmienkach, za ktorých by sa mohol vzdať. Keď mu to nevyšlo, zvolil možnosť úteku so zmenou identity a vydával sa za istého Heinricha Hitzingera.
Aby nevzbudzoval podozrenie, oholil si fúzy a cez jedno oko si nasadil pásku. Napriek tomu sa po zajatí britskými jednotkami priznal, že je Heinrich Himmler. Ako uvádza Mirror, vojaci mu spočiatku neverili. „Áno a ja som Július Cézar,“ reagoval údajne jeden z nich.
Himmler sa nakoniec rozhodol ukončiť svoj život prehryznutím ampulky kyanidu, ktorú schovával v zuboch. Podľa knihy Endgame, 1945: The Missing Final Chapter of World War II od autora Davida Stafforda sa umierajúceho nacistu pokúsili zachrániť vypláchnutím úst vodou, aby z nich dostali jed. O 15 minút však zomrel.
Úchvatné i desivé posmrtné masky (1908)
Zdroj: Wikimedia/Bain News Service (Creative Commons)
Na priloženom zábere sú len dvaja živí ľudia. Dvojica mužov sa na nebožtíkovi pokúša vytvoriť takzvanú posmrtnú masku. V minulosti sa týmto spôsobom dávali zvečniť najmä významné osobnosti, ktoré chceli, aby ich ľudia poznali aj po ich smrti. Ich vznik sa spája s obdobím staroveku. Z týchto čias poznáme napríklad pohrebnú masku Tutanchamóna. Tú pochovali spoločne so zosnulým.
Posmrtné masky si v minulosti dali vytvoriť také známe osoby ako Ludwig van Beethoven, Dante Alighieri či Napoleon Bonaparte. Voskový alebo sadrový odliatok z tváre mŕtveho sa podľa webu Britannica niekedy upravoval v oblastí očí zdvihnutím viečok, aby pôsobil živým dojmom.
Mnohé zo slávnych posmrtných masiek sa nachádzajú v múzeách, niektoré však skončili v zbierkach súkromných vlastníkov. Posmrtnú masku anglického básnika Johna Keatsa napríklad podľa The Guardian odkúpil jeden zo zberateľov za 12 500 libier (v prepočte zhruba 14 500 eur) a maska Napoleona sa v roku 2013 v Londýne vydražila za neuveriteľných 169 250 libier (približne 196 600 eur).
Neubrzdil to a vyletel von (1895)
Zdroj: Wikimedia/Levy & Fils (Creative Commons)
Rušeň vyletel z budovy a zapichol sa priamo do zeme. Ihneď za ním visel jeden vozeň a ďalšiemu nechýbalo veľa, aby vypadol tiež. Známa fotografia nehody, z ktorej vzniklo množstvo „memečiek“, pochádza z októbra 1895, keď sa rušňovodičovi nepodarilo zastaviť na stanici v Gare Montparnasse. Lokomotíva rýchlosťou 40 až 60 kilometrov za hodinu prerazila staničnú stenu a vyletela z budovy, píše Mashable.
Chyba podľa personálu spočívala v nefunkčnej ručnej brzde. Neskôr sa však zistilo, že lokomotíva išla do konečnej stanice príliš rýchlo. Rušňovodič sa totiž snažil ponáhľať, pretože mali meškanie. Výsledkom nehody bolo 5 zranených cestujúcich, 1 zranená okoloidúca osoba a 1 mŕtva žena, ktorá bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Priamo pred stanicou predávala v stánku noviny. Po zásahu odtrhnutým múrom z budovy neprežila.
Paradoxné je, že na lokomotíve boli iba menšie škody. Jej väčšia časť totiž zostala stáť v stanici, a tak bol čiastočne zničený len predok. Rušňovodič bol za svoju chybu potrestaný zaplatením 50 frankov a dvojmesačným väzením. Autorov fotografií z miesta nehody bolo viac. Odpratanie vagónov z ulice totiž trvalo celé štyri dni, počas ktorých si incident z každej strany odfotilo množstvo miestnych ľudí.
