- produkty a služby určené pro osoby starší 18 let
- sex, nahotu a jiný nevhodný obsah
- násilí, krev nebo obsah nevhodný pro citlivé povahy
Forenzný psychiater a súdny znalec sa s nami podelil o svoje skúsenosti a zážitky z praxe.
Svetozár Droba vykonáva psychiatrickú prax už takmer šesťdesiat rokov. Vzhľadom na špecializáciu na forenznú psychiatriu ako súdny znalec pracoval počas tohto dlhého časového obdobia na desiatkach krvavých a veľakrát aj medializovaných prípadov. Dnes sa o svoje skúsenosti delí s ľuďmi – a to prostredníctvom spolupráce so svojím vnukom Richardom Mažonasom a ich obľúbeného podcastu Vražedné psyché.
Keďže sa svojmu odboru venuje viac než pol storočia a zažil mnoho vlád i zmenu režimu – má čo porovnávať. V rozhovore nám prezradil, aké terapie používali počas psychiatrickej liečby kedysi a dnes by si ich už nevedel ani predstaviť, ale i to, prečo podľa neho trest smrti nemá vo vyspelej spoločnosti miesto.
Ak sa ti páčia rozhovory s rôznymi zaujímavými ľuďmi, klikni sem. Chcel by si ich viac? Pridaj sa do klubu Refresher+ aj ty. Kvalitný obsah môžeme totiž tvoriť len vďaka podpore našich čitateľov.
Vo svojom odbore pracujete už dlhé roky. Koľko presne?
Psychiatriou som sa začal intenzívnejšie zaoberať na klinike už počas štúdia medicíny vo štvrtom ročníku. Písal sa vtedy rok 1964. Prakticky od začiatku medicínskeho štúdia som k nej inklinoval. Existujú vtipy, že práve ľudia, ktorí sami o sebe vedia, že s nimi nie je niečo v poriadku, sa s týmto odborom chcú bližšie oboznámiť. (smiech)
Neskôr ma aj pani primárka Strossová, ktorá je, mimochodom, aj mojou dlhoročnou priateľkou, presvedčila, že my dvaja sme tak filozoficko-humanisticky zameraní, že v medicíne nám nič iné než psychiatria ani nezostáva. Nie je to však celkom tak, pretože medicína je veľmi rozvetvená, či už ide o profesionálnu, praktickú, sociálnu, alebo vednú disciplínu.
... Za komunistického režimu sa diali rôzne veci. Stávalo sa napríklad, že človek, ktorý nebol pre režim pohodlný a dopustil sa skutkov v stave, ktorý by z právneho hľadiska síce znamenal nepríčetnosť, bol nakoniec odsúdený zmanipulovaným súdnym znalcom.
Keď som pracoval na interných oddeleniach, či už ako študent na praxi, alebo po skončení štúdia na rôznych stážach, kolegovia ma prehovárali, aby som tam zostal a venoval sa psychosomatike. Na operačných oddeleniach som, naopak, nemal šancu, keďže nie som manuálne zručný, čo si chirurgické odbory vyžadujú. To je remeslo a umenie.
Od roku 1968 som vynechal psychiatriu len dvakrát, keď som sa pripravoval na atestácie a absolvoval povinné neurologické školenie. V minulosti boli totiž neurológia a psychiatria spojené. Dokonca jeden z mojich učiteľov psychiatrie, pán profesor Matuľaj, bol známy ako neuropsychiater, pričom do medicínskych vademék prispieval ako autor neurologických kapitol. V tom čase, keď som vykonával psychiatrickú činnosť ja, už boli neurológia a psychiatria rozdelené.
Keď to zhrnieme, psychiatrii sa venujem od roku 1968. Súdnym znalcom som sa stal pritom v roku 1973, keď som si urobil prvú atestáciu a zložil sľub znalca na Krajskom súde v Banskej Bystrici, keďže som v tom čase pracoval v Liptovskom Mikuláši. Ďalšiu atestáciu som absolvoval v roku 1979.
Dodnes ste teda zažili veľa vlád i socializmus. Počas ktorého obdobia sa podľa vás najviac bralo do úvahy duševné zdravie občanov a, naopak, za ktorého režimu či vlády sa vám zdala táto sféra zdravia najviac zanedbávaná či odsunutá na vedľajšiu koľaj?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo nespravodlivé sa podľa slov psychiatria dialo za komunistického režimu.
- Aké desivé metódy sa používali v klinickej psychiatri pred päťdesiatimi rokmi.
- Prečo podľa odborníka nemá trest smrti v dnešnej spoločnosti miesto.
- Či majú slovenské väznice pozitívny vplyv na správanie väzňov alebo, naopak, môže ich pobyt za mrežami zmeniť ešte k horšiemu.
- Čo by sme mali robiť s ľuďmi so sklonmi k sexuálnym deviáciám.
