Kašli na Chorvátsko, zaži radšej Pobaltie. Objavili sme raj bez turistov, kde žije sotva 100 ľudí

Ako prvú zastávku nám odporúča mólo, ku ktorému sa dostávame pešou chôdzou za približne desať minút. Od móla smerom do dediny kráča babička s vnukom, no okrem nich naokolo nevidíme skutočne nikoho. Na krátku chvíľu sa teda zastavujeme a ovlažujeme si nohy v chladných vodách Baltského mora.

Popri pobreží sa ďalej vydávame smerom na sever. Niektorí miestni ľudia sedia vo svojich dvoroch a oddychujú, iní majú rozrobenú pre nás neznámu prácu. Sústredene sa jej venujú a nikto si nás nevšíma. Po chvíli okolo nás prebehne dvojica bežcov, ktorá si mlčky užíva športovú aktivitu. Máme pocit, že sme na polostrove odrezanom od sveta. Kde sú ďalší turisti s ruksakmi? Nevieme. Väčšinu času nám spoločnosť robia len všadeprítomné čajky a tichý šum mora.

Po niekoľkých desiatkach minút sa vydávame od pobrežia do zalesneného vnútrozemia, ktoré sa nachádza kúsok za obývanou časťou dediny. Naším ďalším cieľom je horný koniec polostrova. V jeho severovýchodnej časti sa dedinka Käsmu prepája s malým polostrovom Saartneem, na ktorý sa dá dostať pešou chôdzou po kamenistej šiji, kde hladina vody dosahuje asi po lýtka. Nazvať Käsmu malým rajom na zemi znie ako klišé, no v tomto prípade to skutočne vystihuje naše pocity.

Smer Škandinávia alebo Kam sa hrabe plavba na Titanicu

Jedným z hlavných lákadiel všetkých pobaltských štátov je Baltské more, ktoré Estónsko spája s Fínskom. Ubytovať sa v Tallinne a nevyužiť možnosť lodnej plavby do Helsínk by preto bolo hriechom.

Za pár desiatok eur sme sa tak v priebehu dvojhodinovej cesty dostali aj do hlavného mesta Fínska. Aby sme si ho užili čo najdlhšie, na spiatočnú cestu do Tallinnu sme si vybrali posledný lodný spoj, ktorý nás do Estónska dopravil približne polhodinu po polnoci.

Neskorá večerná plavba však mala pre nás aj ďalší význam – priamo z paluby lode sme mohli krátko pred 23. hodinou sledovať západ slnka. Fíni, ktorí do Estónska pravidelne cestujú za lacnejším alkoholom, možno nad niečím takým mávnu rukou, keďže to zažívajú bežne. Pre nás však išlo o úžasný zážitok, ktorý sa len ťažko opisuje slovami.

Rozbúrené Baltské more v Pärnu

Štvrté najväčšie estónske mesto Pärnu bolo pre nás po Tallinne najvhodnejšou zastávkou nachádzajúcou sa na ceste do Lotyšska. Mesto plné zelene a parkov, cez ktoré preteká rieka vlievajúca sa do mora, je vyhľadávanou dovolenkovou destináciou, o čom sme sa presvedčili na vlastné oči.

Na piesočnatej pláži sa po morskom brehu napriek chladnému počasiu (bolo len 18 °C) a silnejšiemu vetru prechádzalo množstvo ľudí. Avšak len málokto z nich sa na rozdiel od nás odvážil prezliecť do plaviek a vyskúšať chladné vlny rozbúreného Baltského mora.

Pri pláži parkovalo množstvo karavanov s celými rodinami, no ubytovanie by turisti našli aj vo viacerých hoteloch, ktoré sa nachádzajú prakticky za rohom. Jeden z nich dokonca ponúka aj bahenné kúpele. Na severnom konci dlhej pláže sa nachádza krásne kamenisté mólo a na druhom originálna drevená vyhliadka vystavaná na mokradiach.

Obrovské trhy, aké si (možno) ešte nezažil

Zopár minút po vystúpení na hlavnej stanici v Rige, hlavnom meste Lotyšska, nás zastaví muž v otrhanom šatstve a niečo nám po lotyšsky hovorí. Keď na neho chvíľu nechápavo hľadíme, začne hovoriť po rusky. Anglicky mu teda odvetíme, že neovládame ruštinu. Na naše prekvapenie nám odpovedá lámanou angličtinou a zisťujeme, že žiada peniaze.

Hlavné mestá Estónska, Lotyšska a Litvy majú jednu vec spoločnú – časť ľudí bez domova, ktorá sa odhodlala na žobranie, sa prispôsobila turistickému ruchu. Zopár základných fráz mnohým z nich nerobí vôbec problém.

Autobusová stanica v Rige je vhodne postavená pri niekoľkých veľkých tržniciach, ktoré ihneď upútajú pohľad návštevníkov. Výnimkou sme neboli ani my. V tržniciach, ale aj na trhu za nimi sa nachádzali odhadom stovky stánkov, ktoré ponúkali azda všetko, čo sa dá. Keďže ide o jedno z najväčších európskych trhovísk, dá sa na ňom stráviť skutočne množstvo času.

V hlavnom meste Lotyšska Rige na rozdiel od Tallinnu slovenský turista ľahšie rozpozná postsocialistické výdobytky. Jedným z nich je výrazná dominanta mesta – Lotyšská akadémia vied. Ako napovedá nižšie priložená fotografia, samotný výhľad zo 17. poschodia má rozhodne niečo do seba.

V súčasnosti stojí za návštevu v Rige aj okolie ruského veľvyslanectva, kde nájdeš napríklad obrázok Vladimira Putina umiestnený za mrežami. Budovu stojacu oproti veľvyslanectvu zdobí veľký plagát, ktorým Riga ukazuje svoj jasný postoj k vojne na Ukrajine.

Gigantický národný park

Necelú hodinu jazdy autom od Rigy sa nachádza najväčší národný park Lotyšska – Národný park Gauja. Na jeho návštevu je vhodné vyhradiť si celý jeden deň od skorých ranných hodín. Je totiž skutočne obrovský. S rozlohou 917 štvorcových kilometrov je na porovnanie takmer trikrát väčší ako Bratislava.

Aj preto si návštevníci môžu za menší poplatok prenajať bicykle a prejsť tak aspoň určitú časť. V parku sa môžeš dostať do niekoľkých jaskýň, vychutnať si pohľady z viacerých útesov či navštíviť múzeum Turaida so stredovekým hradom. Pri rieke Gauja sa nachádza aj dvojica menších miest Cēsis a Sigulda so stredovekými pamiatkami.

Bývalé väzenie a delostrelecká zástavba v mori

V cele sa okrem nás nachádza ďalších asi 15 ľudí. V stiesnených priestoroch bez svetla sa tlačíme spoločne so skupinou Američanov a s rodinou z Lotyšska. Aj keď sme na „samotke“ v bývalom väzení Karosta zavretí len na chvíľu, necítime sa vôbec príjemne. O čo horšie muselo byť vojenským väzňom v časoch Sovietskeho zväzu, ktorí si na mieste odpykávali svoj trest.

Z väzenia v meste Liepāja, ktoré v súčasností slúži aj ako zážitkový hotel, podľa nášho sprievodcu nikto nikdy neutiekol. Vzhľadom na to, že sa v minulosti na dvore pred väzením uskutočnili viaceré popravy, na mieste údajne dodnes straší. Duchov sme pri prehliadke síce nestretli, no realita hrozivých priestorov bola desivá sama osebe.

Ďalšou špecialitou prímorského mesta Liepāja na západe krajiny je najdlhší lotyšský vlnolam s dĺžkou takmer dva kilometre, nachádzajúci sa severne od bývalého väzenia. Vzhľadom na to, že približne polovicu vlnolamu zničil príboj morských vĺn, pri ceste na jeho koniec sme museli byť veľmi obozretní. Pád do približne dvojmetrovej hĺbky by nemusel byť práve bezbolestný a zošmyknutie sa do rozbúreného mora by sa aj pre skúseného plavca mohlo skončiť tragicky. Menší adrenalín pri zdolávaní hlbokých dier v stavbe a more špliechajúce do tváre však miestu dodávali svojské čaro.

Pozdĺž pobrežia čoraz viac na sever sa dostávame k pozostatkom obrannej vojenskej zástavby delostrelectva vybudovanej ešte v časoch ruského cára. Tú pre strategickú nevýhodu onedlho po výstavbe zničili. Zvažujeme, že sa do niektorých rozpadnutých budov pôjdeme pozrieť aj zvnútra, no silné vlny a neistá konštrukcia nás odradia a radšej sa  kocháme iba pohľadom z pláže.

Očarujúci prístav a závan údených rýb

Lúčime sa s Lotyšskom a prechádzame hranicami do Litvy. Našou prvou zastávkou sa stáva prímorské mesto Klaipėda. Jeho centrum si návštevníci môžu prezrieť aj z malých člnov pri plavby po rieke. Pri jednom z hlavných mostov pozorujeme plachetnicu nazvanú Meridian, ktorá patrí medzi hlavné symboly mesta. V skutočnosti však nie je určená na plavbu, ale ide o reštauračné zariadenie.

Na príchod návštevníkov sú pri prístave pripravené aj stánky s pestrou ponukou, do ktorej patria aj čerstvo ulovené ryby. Tie sa údia priamo pred očami záujemcov. V čase nášho príchodu sú v centre rozložené trhy a v pozadí hrá miestna ľudová hudba, ktorú z diaľky počúvajú desiatky ľudí. Na niekoľko minút sa k nim pridávame aj my a zamýšľame sa nad tým, že ak by sme si odmysleli odlišný jazyk, litovské ľudové skladby sú výrazne podobné našim.

Na dohľad od ruského Kaliningradu

Klaipėdu v prístavnej časti prepája záliv s polostrovom Kurská kosa. Na druhú stranu do štvrti s názvom Smiltynė sa každých 30 minút plaví trajekt. Cesta na koniec litovskej časti polostrova trvá autobusom približne hodinu. Pešou chôdzou by bolo zdolanie tohto úseku príliš zdĺhavé, no trajektom si môžu ľudia preniesť bicykel, čo mnohí návštevníci využili. Najväčším turistickým lákadlom je časť s názvom Nida.

V zalesnenej časti tejto oblasti sme sa v priebehu pár hodín dostali k miestnemu majáku a menšej vyhliadke, no najviac nás uchvátila piesočná duna Parnidis, ktorá oddeľuje litovskú časť od ruského Kaliningradu miestom s názvom Údolie smrti. Jej pomenovanie vychádza z úmrtí vojnových zajatcov na konci 19. storočia. Vstup do tejto oblasti je zakázaný.

Najväčšie pobaltské hlavné mesto

V prednej časti autobusu v hlavnom meste Litvy svieti veľký nápis Vilnius loves Ukraina, ktorý sa pravidelne strieda s názvom ďalšej zastávky. Pri prechode cez jeden z miestnych mostov vidíme na dlhom páse trávy nápis Slava Ukraini a na neďalekej výškovej budove visí obrovský plagát s textom Putin, The Hague is waiting for you. Symbolickú podporu Ukrajiny a tamojšie protiputinovské nálady dokresľujú všadeprítomné vlajky nášho východného suseda a piatkový protivojnový protest v centre mesta. 

Pôsobivý panoramatický výhľad na mesto sme zažili na vrchu Trijų kryžių kalnas s trojicou krížov, ktoré sú pamätníkom na tamojšie počiatky kresťanstva. Z miesta vidno značnú časť Vilniusu vrátane neďalekých pozostatkov Gediminasovho hradu.

Tak ako v ostatných hlavných mestách, aj vo Vilniuse sme navštívili múzeum zamerané na okupáciu krajiny v období nadvlády nacistov a Sovietskeho zväzu umiestnené v bývalom sídle KGB. Na mieste nechýbajú dobové cely, ktoré rozhodne nezodpovedajú dnešným normám, fotografie desiatok zastrelených mužov, žien a detí či miestnosť, v ktorej Sovieti popravovali zajatcov.

I keď Pobaltie nedisponuje horami a množstvom hradov a kaštieľov ako Slovensko, o to viac vyniká krásnymi pobrežnými mestami, v ktorých sa návštevník nemusí pretláčať davmi turistov. Chváliť by sa dalo aj v mnohých ďalších ohľadoch, no najväčší palec hore od nás získava za to, že nezabúda na svoju históriu. A možno aj vďaka tomu dokáže s rozumom a citom reagovať na aktuálne medzinárodné udalosti vhodnejšie než mnohé štáty Európy.