Boli sme na mieste vrážd pri jazere Bodom. Prípad je najväčšou kriminálnou záhadou Fínska

Naše myšlienkové pochody náhle preruší ďalší návštevník s ruksakom na chrbte, ktorý sa postaví až na okraj výbežku a pozoruje jazero. Pomalým krokom sa vydávame k nemu s otázkou na perách, či vie, kam prišiel. On však začne konverzáciu ako prvý.

„Je to tu krásne, však?“ pýta sa nás zhruba 50-ročný muž so žiarivým úsmevom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani herec z reklamy na zubnú pastu. „Áno, je tu naozaj pekne. Teda až na to, čo sa tu udialo. Počuli ste o bodomských vraždách?“ odvetíme mužovi.

„Viem o nich, vo Fínsku sú tieto vraždy veľmi populárne,“ vysvetľuje. Svoje slová dokazuje tým, že nám prstom ukazuje, kde presne štvorica mladých ľudí stanovala. Aj keď sme si už miesto vrážd pred jeho príchodom prezreli, a tak vieme, kde sa ich stan nachádzal, výklad muža neprerušujeme.

Na miesto, kde obaja stojíme len pár metrov od seba, vraj podľa neho pravidelne chodievajú turisti. Podobne ako my, aj oni si overujú, ako vyzerá miesto činu v súčasnosti. Darkturizmus pri bodomskom jazere teda zjavne ani viac ako polstoročia od vrážd neutícha. Podľa stránky walkhelnski.fi sa dokonca na miesto chodievajú robiť komentované zájazdy s novinárom a spisovateľom literatúry faktu Paulim Jokinenom, ktorý napísal knihu o vraždách v Helsinkách a okolí. Cena pre jednu až desať osôb je 250 eur.

Od stanu odchádzal neznámy muž s blond vlasmi

Osemnásťročný Nils Gustafsson, rovnako starý Seppo Antero Boisman a ich priateľky 15-ročná Maila Irmeli Björklundová a Anja Tuulikki Mäki si začiatkom júna 1960 rozložili pri špici vedúcom do jazera Bodom stan. Odparkovali si svoje motorky a po večeri plnej zábavy si spoločne ľahli do stanu okolo 22.30 h. Práve v ňom ich podľa odhadov medzi 4. až 6. hodinou rannou ktosi napadol.

Na partiu neznáma osoba zaútočila bez toho, aby otvorila stan. Podľa fínskeho portálu Italehti útočník najprv prerezal šnúry, ktoré držali konštrukciu pohromade, aby nikto nestihol utiecť von. Bodné rany a údery teda vrah viedol priamo cez stanovú látku. Tú našli ráno policajti roztrhanú a zakrvavenú.

Na mieste činu pri dobodanom Nilsovi Gustafssonovi so zlomenými kosťami na tvári ležali tri nehybné mŕtvoly. Na tele Gustafssonovej priateľky Maily Irmeli Björklundovej sa našli aj posmrtné bodné zranenia. Od pása nižšie bola vyzlečená, no nepreukázalo sa, že by ju niekto znásilnil.

Incident policajtom nahlásil okoloidúci bežec Risto Sirén o približne 11. hodine. Pred policajtmi boli neskôr vypovedať aj chlapci, ktorí na mieste zhruba okolo 6. hodiny pozorovali vtáky. Vyšetrovateľom tvrdili, že videli, ako smerom od stanov odchádzal neznámy svetlovlasý muž. Jeho identitu sa však nepodarilo nikdy vypátrať.

„Kiosk Man“ vraj nenávidel táborníkov, bol však vrahom?

Vyšetrovanie vôbec neprebiehalo hladko. Policajtom sa nepodarilo nájsť vražedné zbrane, medzi ktoré mal patriť nôž a neznámy tupý predmet. Z miesta činu zmizli aj topánky Nilsa Gustafssona, ktoré polícia našla 500 metrov južne od stanov, informuje Express. Tínedžerom ďalej niekto odcudzil peňaženky a kľúče od motoriek. Paradoxne však samotné motorky zostali tam, kde ich odložili. 

Na vyšetrovateľov sa zniesla kritika za to, že nezaistili miesto činu a pomáhať dovolili aj civilistom, čím mohli prísť o cenné dôkazy. Preživšieho Gustafssona pritom vypočúvali až 23. júna, čiže o 18 dní po vraždách. Okruh podozrivých bol spočiatku veľký, no mediálne najvýraznejšie sa stali tri osoby.

Jednou z nich bol z Nemecka pochádzajúci Hans Assmann, ktorý sa krátko po vraždách dostal do nemocnice v Helsinkách. Špina za nechtami a celkový stav muža napovedali, že má za sebou rušnú noc. Neustále uvádzal odlišnú identitu a raz tvrdil, že je agentom KGB. Jeho partnerka žijúca v hlavnom meste Fínska mu však poskytla alibi, ktoré dosvedčili aj ďalší ľudia. Vraha tak museli hľadať inde.

Ďalším dôležitým podozrivým bol Karl „Kiosk Man“ Gyllström pracujúci pri jazere v stánku, ktorý vraj nenávidel táboriacich. Ľuďom pri Bodome sa údajne snažil narobiť škody napríklad tým, že im v noci rozrezával látku na stanoch. Navyše sa údajne raz svojim susedom v alkoholickom opojení k vraždám priznal.

Z menovaných dôvodov sa tak, pochopiteľne, stal jedným z hlavných podozrivých. Polícia mu však vraždy nevedela priamymi dôkazmi preukázať. Gyllström nakoniec v roku 1969 (niektoré zdroje uvádzajú rok 1972) spáchal samovraždu a pred smrťou sa v liste k vraždám priznal. Jeho manželka najprv vyhlasovala, že je nevinný, a tvrdila, že v čase vrážd bola pri ňom v posteli, uvádza The Sun. 

Pred smrťou však zmenila názor a myslela si, že jej muž Gyllström je pravým bodomským vrahom. Tejto teórii veril aj Ulf Johansson, miestny politik z Espoo, ktorý pri Bodome vyrastal, správanie Karla Gyllströma dobre poznal a o prípade vydal knihu Legenden Om Bodom.

Najväčší mediálny ošiaľ vo Fínsku v rámci prípadu však v roku 2004 vyvolalo zadržanie Nilsa Gustafssona, jediného preživšieho bodomského masakra. Gustafsson si medzičasom založil rodinu, pracoval ako vodič autobusu a žil normálny usporiadaný život. Podľa nových dôkazov, ktoré vychádzali z modernejšej forenznej analýzy, vychádzalo, že sa krv obetí nachádzala na jeho topánkach. Krv Gustafssona však paradoxne na obuvi chýbala.

Podľa obžaloby sa vraj večer 5. júna 1960 v opitosti pohádal s kamarátom Seppom, na čo ho vyhodili zo stanu, a tak u neho nastal skrat. Okrem toho spomínali aj údajnú žiarlivosť na partnerku, na ktorej sa vrah podľa bodných zranení „vybúril“ o čosi viac. Gustafsson si však na nič podobné vrátane hádky nespomínal a svoju vinu popieral.

Podľa fínskeho magazínu Turun Sanomat vystupoval na súde pokojne, napriek tomu, že mu hrozil trest smrti. Advokát Gustafssona tvrdil, že pri zraneniach, ktoré mal jeho klient, by nebol schopný zabiť troch ľudí. Obžaloba oponovala, že sa mohol po vraždách dobodať sám. Nilsa Gustafssona o rok nato zbavili obvinenia a štát mu za ujmu vyplatil 44 900 eur. Vrah z jazera Bodom je tak dodnes neznámy.