Duch skoku: podľa legendy starých vysokohorských nosičov v Tatrách existuje tajomné miesto, ktoré núti turistov skákať do prázdna

Napriek tomu, že ide o miestnu legendu, v kronike Tatier sa nachádzajú dodnes nevyriešené prípady zmiznutí a tragédií, z ktorých mrazí. V drvivej väčšine ide o prípady spojené s nezodpovednosťou turistov, pravdou však je aj to, že medzi obete najmenších veľhôr sveta patria aj skúsení vysokohorskí nosiči, vodcovia či horolezci. Práve ich zmiznutia pridávajú na vážnosti historkám o temnej sile, ktorá ľudí núti skočiť do prázdna.

O údajných paranormálnych javoch vo Vysokých Tatrách v roku 2017 dokonca informoval portál Noviny.sk. Od začiatku 20. storočia tu totiž údajne zmizlo bez stopy a za nevyjasnených okolností vyše štyridsať ľudí. Zmiznutiami sa podrobne zaoberal aj Robert Leszniakiewicz, ktorý pracoval v hraničnej stráži na slovensko-poľských hraniciach ako dôstojník.

Bývalý hraničný strážca tvrdí, že najviac zmiznutí sa odohralo najmä v oblasti Červených vrchov a Morského oka. Napriek tomu, že ide o poľskú stranu Tatier, spomína si aj na jedno mrazivé zmiznutie v našej krajine.

„Išlo o lokalitu Batizovského plesa. Zomreli traja muži, pričom ako jediná prežila žena, ktorá ich smrť nedokázala nijakým spôsobom vysvetliť. Aj polícia to vtedy definovala ako zásah vyššej sily,“ povedal pre portál Noviny.sk Robert Leszniakiewicz s tým, že tento prípad sa až príliš nápadne podobal na známu Ďatlovovu výpravu z roku 1959, keď v uralských horách zomrelo za dodnes nevysvetlených okolností deväť skúsených turistov.

Výprava, ktorá dodnes máta svet

Duch skoku, vyššia sila či časopriestorová slučka – konšpirovať o záhadných zmiznutiach v horách môžeme všade vo svete, nielen v našich Tatrách. Najznámejšou nevysvetliteľnou záhadou na danú tému je určite tragédia Ďatlovovej výpravy, ktorá sa odohrala v Rusku v roku 1959.

Ako uvádza portál IBtimes, počas expedície v pohorí Ural záhadne zahynulo deväť študentov. Sedem mužov a dve ženy – skúsení lyžiari – sa pod vedením vysokohorského vodcu Igora Ďatlova pokúsili neúspešne zdolať Mŕtvu horu.

Nájdené denníky a kamerové záznamy obetí odhalili, že sa skupina presúvala cez priesmyk s úmyslom dostať sa na druhú stranu hory a postaviť tábor ešte pred zotmením. Vzhľadom na silné sneženie a zlú viditeľnosť sa však vychýlili z kurzu, a keď si uvedomili svoju chybu, rozhodli sa postaviť stan v blízkosti vrchu Cholat Siachyl. To bol ich posledný zápis.

Keďže sa turisti z expedície celé dva týždne nevracali, hľadať sa ich vydali dobrovoľníci, ale i ozbrojené sily s vojenskou technikou. Keď pátracia skupina konečne našla kemp, bola veľmi zmätená. Javilo sa, že stan je zvnútra rozrezaný, avšak jeho obsah je nedotknutý a nepoškodený. Neexistoval žiaden dôkaz, ktorý by naznačoval, že na turistov zaútočila zver.

Stan museli študenti opustiť vo veľkom zhone, keďže napriek tomu, že išli do veľmi chladného počasia, nechali v ňom všetko oblečenie a dokonca aj obuv. Doslova zutekali od nachystanej večere. Telá nebohých turistov nakoniec našli na rôznych miestach vzdialených niekoľko metrov od stanu – odeté len v spodnej bielizni.

Záhadou je aj to, že niektorí z nich utrpeli rôzne zlomeniny kostí končatín, hrudníka či lebky, ktoré boli pravdepodobne spôsobené extrémnym tlakom a nie vonkajšími silami. Jednej žene z expedície dokonca chýbal jazyk, oči a časti pier. Tým, ktorým sa nestali osudné fyzické zranenia, zomreli na podchladenie.

Otázka, prečo skúsení turisti z ničoho nič opustili svoj príbytok uprostred ľadovej noci takmer nahí, v spojení s ich zraneniami vyvolala množstvo konšpirácií o temných silách aj mimozemšťanoch – podobne ako to je aj v Tatrách.

S najpravdepodobnejšou verziou toho, čo sa mohlo stať, však prišiel až americký spisovateľ Donnie Eichar, ktorý incident vyšetroval päť rokov. Vo svojej teórii hovorí o tom, že nevysvetliteľné zmiznutia v horách môžu mať spojitosť s prírodným meteorologickým fenoménom známym aj ako Kármánova vírová cesta.

Kármánova vírová cesta

Ide o jav, ktorý objavil americký inžinier, fyzik a matematik maďarského pôvodu Theodor von Kármán. Kármán definoval, že vírový rad vzniká „za valcovitými telesami obtekanými rýchloprúdiacou tekutinou a prejavuje sa sledom periodicky vznikajúcich vírov s opačným smerom rotácie usporiadaných vo dvoch rovnobežných radoch“. Ak túto poučku chceme úplne laicky zjednodušiť, v ovzduší s vysokými prekážkami sa môžu tvoriť malé víry rotujúce opačným smerom než prúd vzduchu.

Kármánova vírová cesta sa môže vytvoriť napríklad vtedy, ak atmosférický vzduch prúdi cez prekážky, akými sú ostrovy či izolované hory. Meteorológ Pavel Matejovič pre Refresher potvrdil, že aj v oblasti Tatier sa môžu v niektorých lokalitách vytvárať vzdušné víry.

„Môžu vznikať v situáciách, keď prúdenie vzduchu prekonáva horské hrebene, napríklad v priestoroch, kde sú nejaké vyvýšeniny, skalnaté útesy, strminy, prepadliny a zrázy, ktoré môžu prúdenie deformovať,“ priblížil meteorológ.

Donnie Eiechar pracuje s teóriou, že v čase tragédie, ktorá postihla Ďatlovovu skupinu, sa nad Uralom vznášali práve takéto víry. Prúdenie vzduchu nad hlavami turistov pritom nehrá samo osebe v incidente hlavnú rolu, dôležitý je však fakt, že je sprevádzané infrazvukom. Prečo je nebezpečný?

Nie temná sila ani duchovia, ale fyzikálne javy

Podľa slov výskumníka Stanislava Žiarana, ktorý sa dlhodobo venuje výskumu nízkofrekvenčných zvukov, sa infrazvuk definuje ako akustické vlnenie s frekvenciou nižšou než šestnásť hertzov. V prírode sprevádza napríklad zemetrasenie, blesk, turbulencie vetra či vlnobitie. Z ľudských vynálezov vydávajú infrazvuk kompresory, prúdové motory lietadiel či raketové strely v čase výbuchu.

Je veľmi dôležité podotknúť, že infrazvuk nie je počuteľný voľným uchom, a tak ani nevieme, kedy sme mu vystavení. Keď však v ľudskom uchu jeho vlny rezonujú dlhšie, môže mať vplyv na zdravie človeka.

„Zistilo sa, že ak je človek exponovaný infrazvukom, môže mať problémy pri vykonávaní duševnej práce a pociťuje aj určité nepohodlie. Ak hladina akustického tlaku infrazvuku prevyšuje 100 dB, človek trpí závratmi, duševnou únavou, podráždenosťou, napínaním na vracanie, bolesťami hlavy a stratou rovnováhy,“ priblížil Stanislav Žiaran.

Citlivým ľuďom môže infrazvuk narobiť problémy už aj pri hlasitosti 65 dB a spôsobiť im rozladenosť, nevoľnosť, dezorientáciu, zvýšenú únavu, poruchy spánku či iné kombinácie zatiaľ nešpecifikovaných príznakov.

„Mozgová kôra je obzvlášť citlivá na infrazvuk s frekvenciou sedem hertzov, ktorá sa zhoduje s frekvenciou alfa vĺn mozgovej kôry. Expozícia týmto druhom infrazvuku môže brániť jasnému mysleniu či koncentrácii na vykonávanie zverenej úlohy,“ dodáva výskumník s tým, že v ojedinelých prípadoch môže infrazvuk pri vyšších intenzitách vyvolať u človeka bolesť a spôsobiť aj smrť.

Práve podráždenosť, zahmlená myseľ a dezorientácia mohli podľa Eichara aj pri skúsených turistoch pod vedením Ďatlova spustiť nezmyselné samodeštrukčné konanie. Temná sila z legendy o Duchovi skoku tak môže predstavovať práve infrazvuk, keďže samotné obete ani len nemuseli tušiť, že sú mu vystavené.

Samozrejme, vzniká tu aj ďalšia otázka, keďže niektorí preživší nehôd v horách opisujú zvláštnu temnú energiu, ktorá ich úplne pohltila. Práve na tieto pocity, ktoré ľudia pripisujú kontaktu s duchom či nadprirodzenou bytosťou, sa zameral vo svojom výskume psychológ Richard Wiseman v roku 2003.

Ako informuje portál SMH, Wiseman svojou štúdiou zistil, že na miestach, kde podľa ľudí údajne straší, sa vo väčšine prípadov objavil nízkofrekvenčný zvuk. V kontrolovanom experimente, počas ktorého púšťal nič netušiacim sedemstopäťdesiatim ľuďom infrazvuk, sa u mnohých z nich potvrdil celý rad bizarných účinkov. Sťažovali sa na úzkosti, pocit extrémneho smútku aj zimomriavok od strachu.

Prelomový experiment sa odohral počas koncertu súčasnej hudby Sarah Anglissovej, v priebehu ktorého vedci pustili poslucháčom pri niektorých pesničkách aj infrazvuk zo sedemmetrového potrubia. Nezvyčajné pocity oznámilo po koncerte až 22 percent ľudí z nič netušiaceho publika.

„Naše výsledky naznačujú, že nízkofrekvenčný zvuk môže ľuďom spôsobiť nezvyčajné zážitky, napriek tomu, že ho vedome nevnímajú,“ vyjadril sa Wiseman pre portál SMH s tým, že infrazvuk je prítomný aj na niektorých údajne strašidelných miestach, a tak ľudia zvláštne pocity nesprávne pripisujú duchom.

Hoci poznáme mnoho teórií, ktoré vysvetľujú záhady, ani pri jednej nemôžeme stopercentne povedať, či je pravdivá. Samozrejme, vábivejšie je veriť na temnú silu či na Ducha skoku než na strohé vedecké fakty, vzdušné víry a infrazvuk. Napriek mase informácií preto záhadu nechávame otvorenú, lebo to, čo sa vo vrcholoch hôr stalo, by dokázali opísať len ľudia, ktorým sa stali osudné.