Civilisti čakajúci na Rusov, výbuchy a smrť číhajúca na každom rohu. Reportáž z Bachmutu, kde prebiehajú najťažšie boje

V Bachmute som zatiaľ 20 minút, stále sedím v idúcom aute. Doteraz nebolo jednej minúty bez toho, aby sa mestom neozvali hlasné výbuchy. Už viem, prečo to všetci volajú peklo. Parkujeme. „Tu sú naše pozície. Rusi sú odtiaľ vzdialení do dvoch kilometrov,“ vraví Mykola. Z auta vyberám elektrocentrálu. Jeden z vojakov mi pomáha. Spolu ju nesieme do podzemia, kde má táto jednotka základňu. Mykola medzitým dôkladne parkuje auto čo najviac pod stromy, aby ho prípadné ruské drony nevideli.

Alfakraken a 5-hviezdičková reštaurácia

„Tak tu bývame,“ vraví Vlad a zoznamuje ma s desiatkami vojakov. „Náš veliteľ je ten najlepší človek, akého si vieš predstaviť. Je veľmi ľudský.“ Netrvá dlho a spoznávam aj jeho. Ochotne mi ukazuje celý bunker. „Tu máme posilňovňu,“ vraví veliteľ a ukazuje na fľaše naplnené pieskom, ktoré sú váhovo rôzne nakombinované. Vo veľkej podzemnej hale, ktorá slúži ako pomyselná obývačka, sa zdržuje najviac vojakov. Na stene visí šípkarský terč. Hneď pri nej je improvizovaná kuchyňa. Hlavný kuchár a pomocník akurát čistia zemiaky a cibuľu. „Kuchár varí ako v 5-hviezdičkovej reštaurácii,“ vraví mi jeden z vojakov. Jedlo však bude hotové až za hodinu a pol, nestíham teda overiť, či je to naozaj tak. Posledná miestnosť slúži ako spálňa. Po vstupe do nej ma ovalí obrovská vlhkosť vzduchu.

Vojakom tiež zlepšuje náladu aj malá sučka, ktorá s nimi žije v bunkri. „Volá sa Alfa, ale všetci jej aj tak hovoria Alfakraken,“ smeje sa veliteľ. Mykola mi medzitým vraví, že už budeme odchádzať, ideme totiž do nemocnice.

Či je vojna, alebo nie, smetiari voľno nemajú

Hoci sú ulice plné trosiek, o odpadkoch sa to povedať nedá. Práve obiehame smetiarske auto, ktoré zbiera smetie. „Hej, viem, že neveríš vlastným očiam, ale smetiari v Bachmute fungujú v rámci možností normálne,“ vysvetľuje Vlad. Hoci je táto práca veľmi nebezpečná a smetiari majú na sebe nepriestrelné vesty, udržiavanie čistoty je dôležité. Zbieraním odpadkov zamedzujú šíreniu rôznych respiračných ochorení. Čo už normálne nefunguje, je spaľovňa. Provizórne smetisko je preto zriadené na periférii mesta, hneď vedľa zrúcaniny, ktorá kedysi fungovala ako bytovka.

Pomaly sa blížime do jedinej nemocnice v Bachmute. Tam mám odovzdať generátor, benzín a lieky. „Donedávna sme v Bachmute mali dve nemocnice. Jednu civilnú a jednu vojenskú. No pár dni predtým sme ich zlúčili, pretože tá vojenská bola veľmi blízko pri Rusoch,“ vraví Mykola. Sme pri nemocnici. Areál je prísne strážený, dnu sa nedostane hocikto.

Rus bez nôh a 6 mŕtvi vojaci

Medzi liekmi, ktoré veziem, sú aj také, ktoré treba ako soľ. Chirurg preto neváha ani sekundu, berie celú krabicu a uteká ju zaniesť dnu. S ďalšími vojakmi vybaľujeme generátor a benzín. Nedávno pršalo, zem je preto mokrá a červená. Dážď sa totiž zmiešal s krvou ranených. Doktor si na seba po chvíli nasadzuje operačný plášť, ktorý je takisto od krvi. 

„Včera sme mali 6 mŕtvych ukrajinských vojakov,“ vraví mi. Hoci je nemocnica aj pre civilistov, drvivú väčšinu zranených tvoria práve vojaci. Šiesti mŕtvi sú však podľa slov doktora iba špička ľadovca, pretože ich číslo je oveľa vyššie. „Tí šiesti, tak to sú iba tí, ktorých sem priviezli, aby sme ich zachránili, no bohužiaľ sa to nepodarilo. Na bojisku však umiera ďaleko viac vojakov, ktorí sú mŕtvi na mieste. Tých sem už nevozia,“ vysvetľuje doktor.

Najviac zranení je spojených s výbuchmi delostreleckých granátov. „Vozia sem vojakov bez rúk či nôh.“ Včera im do nemocnice priviezli ruského vojaka, ktorý následkom výbuchu prišiel o obe nohy. „Úplne celé nohy,“ dodáva doktor. Podľa jeho slov ho ošetrili a neskôr bude súčasťou výmeny zajatcov.

Kopači hrobov, suchá ryža a smrť za rohom

Prechádzam sa po jednom z námestí. Vojenská technika tam kope nové zákopy. „Vidíte, čo tu robia?“ pýta sa ma staršia obyvateľka Bachmutu. „Predsa kopú zákopy,“ odpovedám jej. „Kopú tak maximálne hroby, hajzli,“ vraví nahnevaná babka a odchádza preč. Spomínam si na Vladove slová o proruských obyvateľoch. Neďaleko čerstvo vykopaných zákopov vidím staršiu pani s približne 35-ročným mužom. Ide o matku so synom. Zatiaľ čo pani pozoruje okolie, syn rúbe drevo v mestskom parku a nakladá ho na provizórny vozík. „Nefoťte nás, prosím. Nechceme, aby nás svet videl takto,“ prosí žena. Hneď odôvodňuje, prečo berú drevo odtiaľ. „Mali sme prácu v zdravotníctve, máme aj vysokoškolské tituly, no teraz nemáme nič. Nemáme teplo, elektrinu, skrátka nič. Chceme sa iba zohriať, aby sme nezamrzli,“ vraví pani a z jej hlasu mám pocit, akoby „krádež“ dreva ospravedlňovala sama pred sebou.

To už okolo nás prechádzajú desiatky kusov ťažkej vojenskej techniky. Každé obrnené auto má na korbe množstvo plne ozbrojených vojakov. Bočia doľava, presne na líniu dotyku. Zamýšľam sa, čo im asi tak beží hlavou. Strach? Hnev? Odhodlanie? Strach hneď vylučujem, množstvo vojakov mi totiž do objektívu víťazne vystrie ruku a zovrie päsť.

Stretávam ďalších dvoch obyvateľov Bachmutu. Najprv Sergeja a potom Ľudu. Obaja mi vravia, že v meste chýbajú generátory, teplé oblečenie či jedlo. „Raz do týždňa dostávame humanitárny balíček, každý druhý deň sem vozia aj chlieb. Ale ruku na srdce, chcelo by sa vám celé mesiace jesť iba suchú ryžu a cestoviny?“ pýta sa ma Ľuda. Dodáva, že ich telám sa najviac žiadajú vitamíny, zelenina a ovocie.

Pred odchodom z Bachmutu zastavujem za neďalekým železničným priecestím. Leží na kopci, na celé mesto vrátane okolia je odtiaľ dobrý výhľad. V meste vidno približne každých päť minút sériu výbuchov. Na periférii, kde bojujú ukrajinské a ruské vojská, sú výbuchy podstatne intenzívnejšie. Chvíľu si pripadám, že som od bojov relatívne ďaleko. Do reality ma následne vráti mínometný granát, ktorý vybuchol približne 50 metrov odo mňa.