Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Odišiel na front a domov sa kvôli chybe vrátil o 56 rokov neskôr.
Predstav si, že si niekde v zahraničí a dostaneš sa do situácie, keď tvoje jazykové znalosti nestačia a s miestnymi na seba len pozeráte a snažíte sa vysvetliť si, čo vlastne chcete povedať.
Nepríjemné, no v modernom svete za pomoci prekladačov či appiek je z toho po zvyšok života maximálne úsmevná príhoda na pár minút. Predstav si však, že ťa tvoja rečová bariéra a nešťastná náhoda uzavrie v sovietskom psychiatrickom ústave na 53 rokov.
Presne to prežil András Toma, maďarský vojak, ktorého vo veku 18 rokov naverbovali do armády na boj proti Sovietskemu zväzu a spojencom. Tam ho zajali sovietske jednotky a odviezli do Gulagu.
Pre chabú úroveň zdravotnej starostlivosti sa v pracovných táboroch šírili rôzne choroby, čo neobišlo ani jeho a s infekciou putoval do vojenskej nemocnice, kde mu amputovali nohu. Zdá sa, že to bol v rámci ďalších desiatok rokov ešte jeden z jeho menších problémov.
Keďže hovoril iba po maďarsky a v tábore či v nemocnici nebolo príliš veľa ľudí, ktorí by okrem ruštiny ovládali iný jazyk, považovali ho za človeka s psychickou diagnózou a duševnou poruchou.
András Toma zostal v liečebni pre duševne chorých až do roku 2000, keď ho takmer zázrakom objavil Karol Moravčík, český lekár a jazykovedec slovenského pôvodu.
Přidej se do klubu REFRESHER+
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Aké mal András Toma detstvo a dospievanie.
Ako ho zajali a previezli do Gulagu.
Prečo mu museli amputovať nohu.
Prečo mu zmenili meno a následne previezli do psychiatrickej liečebne.
Ako sa po 56 rokov dostal domov za pomoci slovenského lekára.
Ako je možné, že repatriácia trvala viac než polstoročie.
Ako k nemu pristupovali a kto odhalil, že nejde o chorého človeka, ale Maďara.
Tento príbeh úplne posledného vojnového zajatca z druhej svetovej vojny si rokmi získal obrovskú popularitu a záujem médií z celého sveta.
Kto bol v skutočnosti András Toma, čo presne sa v tábore a v nemocnici stalo, prečo sa nedostal von vyše 50 rokov, čo mu tam robili a ako reagoval na príchod domov?
András Toma sa narodil v decembri 1925 v mestečku Újfehértó, ani nie 100 km južne od súčasnej slovenskej hranice. Vyrastal v malom dome na vidieku spoločne s otcom a dvoma nevlastnými súrodencami, bratom Jánosom a sestrou Annou.
Podľa svedectiev susedov a rodiny prežil pokojné dospievanie a vyučil sa za kováča, aby mohol pokračovať v rodinnej tradícii. V októbri 1944 ho však povolali do armády. Maďarské kráľovské vojská bojovali počas druhej svetovej vojny na strane nacistického Nemecka a vojsk Osi.
Zdroj: Wikimedia Commmons / Youtube
Toma bol súčasťou delostreleckého pluku, ktorý operoval na línii frontu medzi Krakovom a Varšavou. Už po niekoľkých mesiacoch ho však zajali sovietske vojská a spolu s ostatnými členmi pluku ho previezli do gulagu, teda zajateckého tábora neďaleko terajšieho Petrohradu.
Cesta do Gulagu trvala 21 dní
Podľa neskorších výpovedí maďarských psychiatrov začal Toma už na fronte trpieť psychickými ťažkosťami, ktorým však v tom období nikto nevenoval pozornosť. Podľa portálu Warhistory trvala cesta z Poľska do gulagu až 21 dní, ktoré Toma s ostatnými vojakmi strávil vo vagóne vlaku. Bez sedadiel, bez prístupu k pitnej vode a bez pravidelnej stravy, niektorí cestu ani neprežili.
Životné podmienky v gulagoch boli katastrofálne. Väzni pracovali bežne 12 hodín denne, prídel stravy im ledva stačil na prežitie a neustále ich okrem strážcov terorizovali aj spoluväzni. Systémom gulagov prešlo počas jeho existencie (od 20. rokov do polovice 50. rokov) 15 až 18 miliónov ľudí, pričom minimálne 1,5 milióna ich podmienky neprežilo.
Dôsledkom slabej hygieny a nedostatočnej lekárskej starostlivosti boli rôzne choroby a infekcie. V roku 1947 András Toma ochorel a museli ho previezť na operáciu do nemocnice. Vtedy sa začala kombinácia nešťastných náhod a nedorozumení, ktoré spôsobili, že Toma zostal na území Ruska ďalších viac ako 50 rokov.
Zdroj: Wikimedia Commmons / Youtube
Z dôvodu infekcie v tele mu museli amputovať nohu. Pri vypisovaní potrebných papierov urobili sovietski lekári chybu a pacienta zapísali ako András Tamás, nie András Toma. Tento krok následne spôsobil, že počas repatriačných misií nenašli žiaden zápis o vojakovi Andrásovi Tomovi.
Maďarsko ho vyhlásilo za mŕtveho
Ďalším problémom pre Tomu bolo, že nemocnice a pracovné tábory nezdieľali navzájom údaje o väzňoch a pacientoch. Meno András Toma tak v roku 1947 zmizlo zo sveta a keď prišiel príkaz na prepustenie všetkých vojnových zajatcov, András Toma v zozname nebol. Maďarsko ho o sedem rokov neskôr vyhlásilo za mŕtveho, nevediac o tom, že ich vojak leží v psychiatrickej liečebni v meste Kotelnič, približne 850 kilometrov severozápadne od Moskvy, píše Blikk.
Ako sa však vojak s amputovanou nohou dostal na psychiatriu? Úroveň znalosti cudzích jazykov nebola počas druhej svetovej vojny u Sovietov vysoká. Keď sa v nemocnici snažili s Andrásom Tomom rozprávať, odpovedal len v archaickej maďarčine, čo bol pre tamojších lekárov a zamestnancov absolútne neznámy jazyk.
Podľa portálu Daily News Hungary mali dovtedy skúsenosti len s nemčinou a jemne s angličtinou. Ugrofínske jazyky boli pre nich neznámou. Keďže sa so zajatým vojakom nevedeli dorozumieť a rozprával pre nich nezrozumiteľnou rečou, mysleli si, že má bludnú poruchu a len tak rozpráva z cesty vymysleným jazykom.
Na škodu bolo tiež to, že ani András sa rokmi nenaučil po rusky nič okrem základných slov. Toma, s diagnostikovanou psychoneurózou, nemal pod dozorom lekárov príležitosť s nikým hovoriť, nieto sa dožadovať repatriácie do Maďarska.
Záchrana od slovenského lekára
Toma strávil v liečebni väčšinu svojho života a všetko nasvedčovalo tomu, že tam aj zomrie. Zázrak sa stal tesne pred rokom 2000, keď do Kotelniča prišiel lekár Karol Moravčík. Čech slovenského pôvodu rozprával aj po maďarsky a náhodou natrafil na Andrása Tomu.
Veľmi ho prekvapilo, že v týchto končinách počuje zvláštny jazyk. Keď sa s Tomom začal rozprávať, zistil, že rozpráva pomalou archaickou maďarčinou, nie vymysleným jazykom. Moravčík okamžite informoval maďarské veľvyslanectvo, aby zistili, kto je tento stratený muž.
Zdroj: Wikimedia Commmons / Youtube
„Najskôr som si myslel, že ide o nezrozumiteľné mrmlanie. Ale keď som sa započúval, uvedomil som si, že je to maďarčina, len veľmi archaická. Nebol teda nemý ani psychicky chorý v tom zmysle, ako si mysleli ruskí lekári,“povedal Karol Moravčík.
Vďaka DNA testom sa zistilo, že nejde o Andrása Tamása, ale vojaka Andrása Tomu, ktorého Maďari vyhlásili v roku 1954 za mŕtveho. V auguste 2000 ho ako 74-ročného previezli do Maďarska, kde spočiatku zostal v opatere psychiatrov. Tí potvrdili, že isté duševné problémy mohol vykazovať už v detstve a jeho vtedajší stav bol ovplyvnený dlhodobým užívaním liekov v Rusku.
„Je to unikátny prípad. Pacient, ktorý desaťročia nemal s kým hovoriť v rodnom jazyku, si ho napriek tomu zachoval v pomerne dobrej podobe,“ povedali v oficiálnej správe maďarskí lekári.
Pamätal si dedinu aj chuť pálenky
András Toma po návrate domov žil u nevlastnej sestry a jej manžela. Ako potvrdila v rozhovore, veľa toho v živote nenahovoril, veľa myšlienok si nechával pre seba. „Na niektoré veci si nespomína, ale na dedinu, školu, spolužiakov, učiteľov, pár pesničiek a chuť pálenky si pamätá dobre,“ dodala Anna.
Zdroj: Wikimedia Commmons / Youtube
Po návrate ho povýšili do novej vojenskej hodnosti, udelili mu ocenenie, na jeho rodný dom osadili tabuľu s menom a hrdinskými činmi, ktoré spravil. Vláda mu tiež dala vojenský dôchodok a vyplatila peniaze za službu, ktorú napokon András strávil v liečebni.
Podľa dostupných zdrojov bojovala jeho rodina o to, aby dostal viac peňazí. Andrásovi vyplatili približne 3 milióny forintov, čo v roku 2004 predstavovalo 12-tisíc eur. Vláda tiež zariadila, aby dostal novú protézu na amputovanú nohu, keďže tá z Ruska bola nekvalitná.
András Toma zomrel v roku 2004 ako 78-ročný muž, ktorý 55 rokov svojho života prežil v zajatí a na psychiatrii. Podľa portálu Dotyk je pravdepodobne úplne posledným vojenským zajactom z druhej svetovej vojny, ktorý sa vrátil domov.
Ako však spomínala jeho nevlastná sestra, posledné roky života nechcel nič, hovoril len sporadicky, vyhýbal sa rozhovorom a novinárom. Chcel len pokojne sedieť pri rodine, sledovať dianie pred domom a občas si pozrel nejaký film.
