Nacistické farmy na deti: ženy v sídlach Lebensborn plodili deti s elitou SS. Po pôrode potomkov nikdy nevideli

Heinrich Himmler si túto myšlienku vzal za srdce a na plodenie nemeckých detí dozeral fanatickým spôsobom. Spočiatku dokonca vlastnoručne schvaľoval všetky žiadosti o sobáš vysokopostavených členov SS.

Od Nemcov štát vyžadoval, aby každá rodina splodila minimálne štyri deti. Himmler však nevidel problém ani s plodením nemanželských detí. Práve naopak, podporoval ho a kritizoval cirkev za to, že niečo podobné odsudzovala. V roku 1939 dokonca vydal vojakom SS rozkaz, aby plodili deti kdekoľvek to len ide, a to aj so ženami, ktoré nemilujú a nie sú ich manželky.

Hoci združenie Lebensborn oficiálne vybudovali na to, aby pomáhali manželkám mladých SS vojakov, v skutočnosti väčšinu pozornosti investovali do slobodných matiek „správnej krvi“. Stavali vily a domovy, kde mohli v tajnosti porodiť árijských potomkov, ktorých potom opustili a dali na adopciu pre vážené nacistické rodiny.

Nacisti tieto deti často nevnímali ako ľudské bytosti, ale „stroje“, ktoré v budúcnosti povedú ríšu. Mnohým z nich po narodení zorganizovali obrad inšpirovaný starými severskými zvykmi. Pred zrakmi divákov, pod nacistickou vlajkou a portrétom Hitlera, podržali nad novorodencom dýku SS a recitovali prísahu:

„Berieme ťa do našej komunity, ako pahýľ nášho tela. Vyrastieš v našej ochrane a prinesieš česť svojmu menu, hrdosť svojmu bratstvu a nekonečnú slávu svojej rase.“

Vo vnútri domu Lebensborn

Nemka Hildegard Trutz patrila k ženám, ktoré sa dobrovoľne zapojili do projektu Lebensborn. Už od vzniku Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP) verne podporovala Adolfa Hitlera.

„Mala som blond vlasy a modré oči. Spoločnosť ma považovala za dokonalý prototyp severskej ženy. Okrem dlhých nôh a chudého trupu som mala aj široké boky a panvu stavanú na rodenie detí,“ povedala Hildegard Trutz pre magazín History Extra.

Keď v roku 1936 ako osemnásťročná skončila strednú školu, nevedela, čo ďalej so svojím životom. Vodca nacistickej mládežníckej organizácie Bund Deutscher Mädel (ekvivalent Hitlerjugend pre dievčatá, pozn. red.) jej vtedy povedal o programe Lebensborn. Hildegard sa ihneď pre program nadchla a súhlasila.

Nemku odviedli na starý hrad v Bavorsku, kde bývalo približne 40 ďalších dievčat. Všetky vystupovali pod falošnými menami. „Na prijatie mi stačilo potvrdenie o árijskom pôvode, ktorý siahal minimálne k prastarým rodičom,“ spomína Hildegard Trutz.

Podľa jej slov bol hrad stelesnením luxusu. Nachádzali sa v ňom viaceré spoločenské miestnosti pre šport a hry, knižnica, ale dokonca aj hudobná miestnosť a kino. Budúce rodičky nemuseli pracovať a staralo sa o ne služobníctvo. Hildegard Trutz prezradila, že na hrade varili najlepšie jedlo, aké kedy vo svojom živote ochutnala.

„Celé zariadenie viedol profesor, vysokopostavený lekár SS, ktorý nás dôkladne vyšetril ihneď po príchode. Museli sme podpísať čestné vyhlásenie, že v našej rodine netrpíme dedičnými chorobami ani genetickými vadami,“ prezradila Hildegard s tým, že im dali podpísať ešte jeden dokument, v ktorom sa vzdali nároku na svojich potomkov. Deti splodené za bránami hradu totiž považovali za majetok štátu.

Po vyšetreniach ich predstavili vojakom, s ktorými mali mať deti. Podľa slov Nemky boli všetci modrookí, veľmi vysokí, silní a atraktívni. Počas zoznamovacieho večierku spolu hrali hry, pozerali filmy a užívali si spoločenskú zábavu. Dievčatá mali týždeň na to, aby si vybrali muža, s ktorým splodia dieťa.

„Keď sme sa rozhodli, museli sme počkať na desiaty deň od začiatku poslednej menštruácie. Potom nás vyšetrili a povedali nám, aby sme v noci prijali k sebe na izbu vybraného člena SS,“ spomína Hildegard.

Vraj jej vôbec neprekážalo vyspať sa s cudzím mužom, pretože bola presvedčená, že to robí pre vyššie dobro. Tri večeri po sebe sexovala s mužom, ktorému nepoznala ani meno. Ten potom musel ísť plodiť deti s inými ženami, ktoré si ho vybrali.

Hildegard otehotnela na prvý pokus. O deväť mesiacov porodila zdravé bábätko. O svojho syna sa starala len prvé dva týždne po narodení. Potom jej ho zobrali. Chlapca umiestnili do špeciálneho domova SS, kde z neho mali vychovať budúceho nacistického generála. Žena odvtedy svojho potomka už nikdy nevidela – rovnako ako ani jeho otca.

Hoci ju lákalo porodiť takýmto spôsobom Hitlerovi aj ďalšie deti, zamilovala sa do mladého nemeckého dôstojníka. Vzali sa a „hitlerove deti“ plodila už len s ním.

Odvrátená strana nacistických fariem pre deti

Hoci domy Lebensborn boli opakom koncentračných táborov, v oboch zariadeniach Nemci používali rovnako brutálne a neľudské metódy. Keď sa v rámci programu narodilo dieťa s genetickou vadou, zavraždili ho.

Belgická spisovateľka Caroline De Mulder, ktorá o združení Lebensborn napísala knihu Himmlerove deti, pri hľadaní informácií pre svoje dielo našla korešpondenciu medzi dvoma sestričkami o tom, ako lekár postupoval s geneticky deformovaným dieťaťom.

Chorého chlapca po pôrode odobrali matke a premiestnili do inej kliniky, na špeciálne „vyhladzovacie“ oddelenie. Keďže bola matka zo situácie zarmútená, požiadala sestričku z pôrodnice, aby zistila, čo sa stalo s jej synom a či si ho môže aspoň pochovať. Sestrička ochotne napísala list kolegyni, ktorý poslala na kliniku. Za pár dní jej prišla mrazivá odpoveď:

„Matka môže byť pokojná. Počas milosrdnej eutanázie som bola celý čas pri pacientovi. Keď som mu podala liek, nežne som ho držala v náručí. Robím to tak pri každom dieťati. Okrem toho im podávame aj morfium, aby ich to nebolelo. Čo sa týka jeho tela, uložili sme ho do laboratória. Nezostalo z neho nič, čo by matka rozpoznala. Povedz jej, aby čím skôr zabudla na to, čo sa stalo a splodila čo najviac zdravých detí, ktoré zabezpečia slávu našej ríše.“

To, čo písala sestrička z „vyhladzovacej“ kliniky, však bola v skutočnosti lož. Ženy, ktoré porodili choré deti, totiž vždy sterilizovali a vyradili z programu.

„Napriek luxusnému zariadeniu domovov Lebensborn, išlo v skutočnosti o veľmi chladné a sterilné miesta. Boli to továrne na bábätká – farmy. Určite sa za ich múrmi neskrývalo toľko vášne a vzrušenia, ako ich niektorí ľudia opisovali, keď ich prirovnávali k SS nevestincom,“ povedala pre portál El País belgická spisovateľka Caroline De Mulder.

Podľa jej slov na luxusných hradoch neorganizovali žiadne bujaré orgie a matky detí neboli žiadne prostitútky. V skutočnosti v domoch Lebensborn zakazovali aj make-up.

Caroline De Mulder v rozhovore tiež spomenula Heinricha Himmlera, ktorý bol fanaticky posadnutý plodením árijských detí. Zariadenia Lebensborn pravidelne navštevoval a niekedy dokonca aj plakal od dojatia pri pohľade na nacistické bábätká. Všetky, ktoré sa narodili v deň výročia jeho narodenín, dokonca prijal za svoje krstné deti. Takýmto spôsobom sa stal krstným otcom pre približne 80 detí.

Trauma detí, ktoré sa narodili v programe Lebensborn

Po skončení vojny sa deti narodené v programe Lebensborn stali terčom verejného výsmechu. Smiali sa im, pretože nikdy nepoznali svojich skutočných rodičov a ich matky označovali za prostitútky. Jedným z takýchto detí bola aj Gisèle Marc, ktorá po vojne vyrastala vo Francúzsku.

Gisèle sa o svojej minulosti dozvedela iba preto, lebo sa jej posmievali spolužiaci. Keď mala 10 rokov, nabrala odvahu a spýtala sa matky na svoju minulosť. „Povedala mi: ‚Adoptovali sme ťa, keď si mala 4 roky, hovorila si po nemecky, ale teraz si už Francúzka‘,“ spomína Gisèle Marc v rozhovore pre magazín The Atlantic z roku 2023. V čase rozhovoru mala 79 rokov. Žena jedným dychom novinárom prezradila, že sa so svojou adoptívnou matkou na túto tému už nikdy nerozprávali.

Keď bola staršia, v izbe svojich rodičov našla spis o adopcii, veľa sa však z neho nedozvedela. Na svoje osemnáste narodeniny spis spálila s nádejou, že tak navždy pochová svoju temnú minulosť. Napriek tomu sa celý život zamýšľala nad tým, ako ju mohol formovať jej pôvod. Odjakživa sa totiž bála vojenských áut, vlakov, kožených čižiem a neznášala detský plač. Celú mladosť mala strach, aby na svoje deti nepreniesla generačnú traumu.

Podobný osud zažil aj Folker Heinicker, ktorého nacisti násilne odtrhli od matky na Ukrajine a dali do výchovy bohatému nemeckému páru. Hoci na neho nikdy neboli zlí a celý život ich oslovoval „mama a otec“, veľmi ho trápi, že nespoznal svojich biologických rodičov.

„Vždy som mal vo vnútri pocit, že nie som celkom v poriadku,“ povedal pre portál The Independent v roku 2006 pri príležitosti prvej stretávky detí, ktoré sa narodili v domoch Lebensborn. Folker Heinicker mal vtedy 66 rokov.