Prečo si v Dánsku bežný človek nekupuje investičné byty, ale Slovák áno? Simona o živote v Dánsku

Hovorí, že mladí ľudia majú aj vďaka štipendiu extrémne silnú štartovaciu čiaru. Už v 18 – 19 rokoch sú schopní fungovať samostatne.

„Nie je to jediný dôvod, ale je to jeden z kľúčových faktorov, prečo sa tu mladí ľudia veľmi skoro osamostatňujú od rodičov. Priemerný vek, v ktorom sa odsťahujú, je okolo 20 – 21 rokov. Na Slovensku je to často až okolo tridsiatky, čo je obrovský rozdiel. Tento systém vedie mladých ľudí k zodpovednosti, dáva im slobodu a umožňuje im zariadiť si život podľa seba.“

Narábanie s financiami

Podľa Simony to nie je len o investovaní ako takom. „Je tu veľmi silne podporované, aby mladí ľudia brigádovali už od približne 14 rokov. Keď napríklad prídeš do potravín, často za pokladňou stretneš 14- či 15-ročných študentov.“

Rodičia vedú deti k tomu, aby si zarábali vlastné peniaze a učili sa s nimi samostatne hospodáriť. Deti sa tak už v mladom veku rozhodujú, na čo svoje peniaze minú a ako s nimi naložia.

Je to prirodzená príprava na to, keď v 18-tich odídu na vysokú školu, začnú dostávať študentské štipendium a popri tom majú brigádu. Zrazu majú k dispozícii reálne peniaze, z ktorých si musia pokryť životné náklady.

Pre slovenských študentov je takmer nemožné zarobiť si brigádami toľko, aby sa dokázali osamostatniť. Aj preto sa nemôžeme čudovať, že veľa mladých ľudí zostáva bývať s rodičmi až do neskoršieho veku.

Zároveň však Simona hovorí, že si študenti v Dánsku nežijú nejaký luxusný život. Vraví, že nejde o nadštandard, ide o študentský rozpočet, ktorý si vyžaduje určité uskromnenie sa. Stále je to však suma, z ktorej sa dá reálne vyžiť. Výška štipendia je 800 eur.

Ak teda Dáni nekupujú byty, kam idú ich peniaze?

Kto sa zaujíma o investície, určite zachytil, že v posledných rokoch sa na Slovensku s investičnými bytmi doslova pretrhlo vrece. Simona opisuje, ako to funguje v Dánsku, kde koncept „investičného bytu“ prakticky neexistuje.

Je tam oveľa populárnejšie investovať do finančných trhov, do akcií či fondov. Je to podľa slov Simony úplne bežný spôsob, ako sa v Dánsku rozmýšľa o zhodnocovaní peňazí.

Nikto nepovie, že si ide kúpiť byt ako investíciu.

Ak sa investičný byt oplatí, je to dobrý krok

„Áno, kúpa nehnuteľnosti na Slovensku sa oplatila napríklad našim rodičom. Ak človek dokáže prekonať vstupnú bariéru, teda zaplatiť prvotnú hotovosť (vlastné zdroje), vlastníctvo sa mu z dlhodobého hľadiska môže vyplatiť.“

V diskusii pod jej videom na Instagrame sa objavili rôzne názory, aj to, že porovnávať Slovensko s Dánskom je ako pliesť si hrušky s jablkami.

„Moja pointa však bola trochu inde. Skôr som chcela otvoriť otázku, prečo sa o bývaní rozprávame primárne ako o komodite, a nie ako o základnej ľudskej potrebe. V momente, keď sa z bývania stane niečo, na čom sa dajú zarobiť veľké peniaze, je úplne prirodzené, že oň začne mať záujem čoraz viac ľudí,“ hovorí.

Zamýšľa sa nad tým, či je správne mať systém, v ktorom je bývanie natoľko skomercializované, že sa z neho stane lukratívna investícia. V takom systéme určitá skupina ľudí, ktorá má dostatok kapitálu, neženie dopyt preto, že potrebuje bývať, ale preto, že chce vlastniť druhý, tretí, štvrtý či piaty byt. Tým pádom tlačí ceny nahor a ľudia s nižšími alebo priemernými príjmami sa k bývaniu prakticky nemajú šancu dostať.

„A presne to som chcela povedať. Je úplne v poriadku debatovať o tom, čo sa oplatí a čo nie z investičného hľadiska. Ale je otázne, či je to správna perspektíva v momente, keď sa bavíme o niečom, čo ľudia nevyhnutne potrebujú, o streche nad hlavou,“ dodáva Simona.

Bývanie ako potreba vs. komodita

Bývanie v Kodani je drahé a nájom často tvorí veľkú časť príjmu. Ceny bytov tam napríklad za posledný rok vzrástli približne o 20 %. Do Kodane sa sťahuje veľa ľudí zo zahraničia a iných častí krajiny a obmedzeným priestorom na novú výstavbu.

V Dánsku existuje silná stredná trieda a veľa ľudí má aj po zaplatení všetkých nákladov stále slušný disponibilný príjem. Samozrejme, sú aj skupiny, pre ktoré ide na bývanie viac než polovica platu, no nejde o dominantný problém celej spoločnosti.

Kľúčové je, že dánsky realitný trh funguje inak. Vlastníctvo tu nemá takú váhu ako u nás a Dáni nemajú postkomunistickú potrebu všetko vlastniť, aby sa cítili bezpečne. Nájom je úplne bežná a spoločensky prijatá forma bývania.

Približne 30 % bytov je v tzv. družstevnom vlastníctve. Nevlastníš konkrétny byt, ale podiel v družstve, ktoré spravuje celú budovu. Vďaka tomu sú tieto byty zhruba o 50 % lacnejšie než klasické byty. Problémom je však ich dostupnosť. Čakacie listiny sú dlhé a často rozhodujú kontakty. Kto sa však k takému bytu dostane, získa výrazne dostupnejšie bývanie.

Ďalších 20 až 25 % bytov je v osobnom vlastníctve, zvyšok tvoria nájomné byty. Tie väčšinou nevlastnia jednotlivci, ale správcovské spoločnosti alebo developeri.

Trh je silne regulovaný. Nájomné sa nemôže zvyšovať ľubovoľne a pri nových projektoch musí ísť časť bytov (niekde až 25 %) na sociálne bývanie, ktoré štát spolufinancuje.

Aj preto, napriek vysokým cenám, pôsobí dostupnosť bývania v Dánsku v porovnaní so Slovenskom stále o niečo menej kriticky.

Simona hovorí, že napríklad krátkodobé prenájmy typu Airbnb v Dánsku taktiež z pohľadu investície veľký zmysel nedávajú. Každé mesto si určuje vlastné pravidlá a v Kodani môžeš byt, v ktorom nebývaš, prenajímať len približne 60 nocí ročne.

Pri vysokých daniach za nehnuteľnosť a nákladoch sa z toho výnosná investícia jednoducho nestane. Aj preto krátkodobé prenájmy v Dánsku netvoria významnú časť realitného trhu.

Luxusné autá či oblečenie nie sú pre Dánov prioritou

Čo sa týka práce, podľa opisu Slovenky je v Dánsku veľmi silný dôraz na work-life balance. Práca je spôsob, ako si zarobiť na život, ale pre väčšinu ľudí nie je jeho zmyslom. Podobne je to aj s rodinou, neexistuje tam taký silný spoločenský tlak na skoré zakladanie rodiny ako na Slovensku.

„Celkový život je tu podľa mňa pomerne dobre vybalansovaný. Možno jediný tlak, ktorý vnímam, súvisí so sociálnymi médiami a potrebou zapadnúť. Dáni majú veľmi silnú kultúrnu hodnotu nevyčnievať. Zapadnúť do normy, nebyť „extra“. Vytŕčať z davu je tu skôr negatívum.“

To je podľa Simony veľký kontrast oproti východnej Európe, kde nás spoločnosť často tlačí k tomu, aby sme boli výnimoční, úspešní a viditeľní.

Poznám ľudí s luxusnými autami, ktorí chodia do práce metrom alebo na bicykli, a práve to sa tu považuje za „cool.“

Simča v Dánsku nemá potrebu sledovať politiku

Jedna z vecí, ktorú na živote v Dánsku považuje Simona za veľké plus, je to, že nemusí denne sledovať politiku, aby mala pocit, že systém funguje. Uvedomuje si, že politika ovplyvňuje každého, no neustále riešenie kríz a konfliktov podľa nej ľudí skôr vyčerpáva a demotivuje, než by im pomáhalo zlepšovať vlastný život.

„Dáni ju sledujú, ale určite nie tak intenzívne, ako Slováci. Je takmer jedno, ktorá strana je práve pri moci. Rozdiely sú skôr minimálne a nemenia zásadne smerovanie krajiny. Je to dané silnou tradíciou sociálneho štátu a jasnou predstavou o tom, ako má štát fungovať. Tento základ sa nemení s každou vládou,“ opisuje.

Politiku sleduje skôr selektívne. Zaujímajú ju témy, ktoré sa jej týkajú ako cudzinky alebo ktoré považuje za dôležité, napríklad mentálne zdravie mladých ľudí. Jedným z konkrétnych krokov bol zákaz používania mobilov v školách do 16 rokov a diskutuje sa aj o vekových limitoch na sociálne siete, podobne ako v Austrálii.

„Celkovo mám pocit, že politika v Dánsku funguje skôr ako stabilné pozadie života než ako neustály zdroj chaosu.“

Život v Dánsku nie je dokonalý

Aj keď Simona často vyzdvihuje množstvo výhod a príkladov, ako systém v Dánsku funguje, uvedomuje si jeho slabé stránky a oblasti, kde nefunguje ideálne. „Určite to nie je tak, že by bolo v Dánsku všetko ružové. Jednou z oblastí, ktorá je pre mňa osobne veľmi problematická, je zdravotníctvo, a to nielen v Dánsku, ale vo viacerých západných krajinách,“ vraví.

Pokiaľ nemáš naozaj vážny problém, je veľmi ťažké dostať sa k špecialistovi. Vo veľkom množstve prípadov to funguje tak, že prídeš k všeobecnému lekárovi, ten ti odporučí Paralen alebo Ibalgin a pošle ťa domov.

„Často je to podľa mňa až za hranou toho, čo by sa dalo považovať za adekvátnu starostlivosť. Mám pocit, že veľa problémov sa tu jednoducho nerieši do hĺbky. Lekári sa snažia pacientov „odfiltrovať“ a pokiaľ si človek vyslovene nedupne a netrvá na vyšetreniach, veľmi ľahko sa k nim vôbec nedostane. Toto je niečo, čo vnímajú najmä cudzinci a mnohí z nich sú z toho úprimne frustrovaní.“

V porovnaní so Slovenskom ide o opačný extrém. „Na Slovensku ľudia často vyhľadávajú špecialistov aj s banálnymi problémami, antibiotiká sa predpisujú príliš rýchlo a systém je tým zbytočne preťažený. Zdravotníctvo je nastavené na širokú dostupnosť starostlivosti, ktorú však krajina finančne ani organizačne nedokáže dlhodobo zvládnuť. Navonok pôsobí ako univerzálny a bezplatný systém, realita je však často odlišná,“ vysvetľuje. 

Poukazuje na to, že západné krajiny si uvedomili, že takýto model je dlhodobo neudržateľný, a preto nastavili prísne bariéry vstupu k špecialistom. Systém to chráni pred kolapsom, no v praxi sa k odbornej starostlivosti dostaneš často až vtedy, keď je problém vážny. Aj to je extrém, len z opačnej strany.

Simona na záver pripomína, že každý systém má svoje výhody aj slabiny. Dánsko ponúka stabilitu, ochranu nájomníkov a zdravú finančnú kultúru. No zároveň kladie iné nároky, napríklad na prístup k zdravotnej starostlivosti.