Hlavný tréner slovenskej reprezentácie Štefan Tarkovič: Za týždeň vidím aj 40 zápasov, doma mám tri satelity (Rozhovor)

To je sen nielen môj, ale každého trénera, pôsobiť pri reprezentácii krajiny, v ktorej ste sa narodili. Je to niečo, čo sa nepodarí veľa trénerom v ich kariére, a ja si nesmierne vážim, že som mal tú česť aj možnosť.

Ako vyzeral váš prvý reprezentačný zraz? S hráčmi aj s realizačným tímom ste sa už poznali z čias Jána Kozáka. Bolo v tom však niečo nové? Mali ste napríklad stres z toho, že šlo o taký dôležitý zápas?

Trému ani stres by som nepovedal. Ja stále tvrdím, že svet patrí pripraveným, a keď sme chceli finálový zápas zvládnuť, museli sme sa dobre pripraviť. Tam nešlo o trému. Hlavný dôvod, pre ktorý som bol na post reprezentačného trénera menovaný, bol ten, že poznám hráčov a mám dokonale zvládnutú logistiku reprezentačných zrazov.

Tieto veci pre mňa neboli komplikované, keďže som mal skúsenosti z predošlej spolupráce s Jánom Kozákom. Skôr bolo iné, že som bol v pozícii hlavného trénera a všetky rozhodnutia, aj strategické, padali na moju hlavu a, samozrejme, beriem za ne zodpovednosť. Takže v tomto to bolo iné. Štyri dni do finále play-off proti Severnému Írsku boli krátky čas, ale myslím si, že sa nám to podarilo.

Pozícia asistenta trénera, ktorú ste zastávali za čias Jána Kozáka, je viac v úzadí. Nie ste teda až takým nosným pilierom, taká tá prvá nárazová doska pri kontakte s vonkajším svetom. To bol vtedy Ján Kozák a zrazu ste v tejto pozícii vy. Aké boli vaše začiatky ako hlavného trénera po psychickej stránke?

Asi sa bavíme o strese a tlaku. Ale o tom je ten trénerský džob. Hlavný tréner bude vždy tá prvá osoba, ktorá zodpovedá za všetko, čo sa v reprezentácii udeje. Takže keby som nebol pripravený zvládnuť to, tak by som do toho ani nešiel. Ešte pred nástupom som teda vedel, že toto pre mňa zásadným problémom nebude. Skôr šlo o strategické rozhodnutia, ktoré prijmem, či budú efektívne alebo nie, čo v tomto prípade vyšlo (zápas proti Severnému Írsku – pozn. red.).

Po zápase so Severným Írskom, po ktorom sme postúpili na majstrovstvá Európy, ste sa reprezentácie ujali z dlhodobej perspektívy. Ako to vnímala vaša rodina?

Rodina každého jedného trénera trpí. Trpí tým, že trénerský džob je strašne časovo náročný. Je od piatka do nedele alebo aj cez týždeň, keď sa hrá Liga majstrov, Európska liga alebo najnovšie aj konferenčná liga, tak toto sú hodiny a hodiny strávené pred televízorom. Doma preto musíte mať minimálne dva televízory, aby ste mali v rodine trochu rovnováhu, pretože u nás sa v zásade nepozerá nič iné, iba futbal. (smiech)

Za týždeň si pozriem aj 25 zápasov. Je to strašné kvantum. Keď rodina nie je dostatočne tolerantná, môže to byť trochu problém. Aj oni chcú mať, samozrejme, svoj priestor a zdieľať tú domácnosť so mnou. Keď však nie som duchom prítomný, je to komplikované. Ale ja mám šťastie, že mám veľmi tolerantnú manželku, s ktorou som veľmi dlho a poznáme sa dokonale. Moju kariéru akceptuje, podporuje ma v nej a v rámci možností mi v nej pomáha. Mám aj dve dcéry, ktoré hrajú basketbal a žijú športom. Takže v tomto smere mám šťastie.

Či už Euro, alebo MS sú turnaje, na ktorých Slovensko nemá istú účasť. Je to skôr futbalový sviatok než povinnosť. Vy ste sa ako jeden z mála trénerov na záverečnom turnaji predstavili, dokonca dvakrát. Čo to pre vás znamenalo? Postup na majstrovstvá Európy je pre našu krajinu úspechom. Prečo si množstvo ľudí myslí presný opak?

Práve to je večná polemika reality a očakávaní fanúšikov. Na čo sme mali a čo sme ukázali. Postup na záverečný turnaj cez Severné Írsko bol pre mňa emotívny. Najmä po jeho priebehu, keď sme si dali vlastný gól tesne pred koncom. Vtedy som si spomenul na podobný zápas, ktorý hrala naša reprezentácia v kvalifikácii majstrovstiev sveta proti Škótom. V ňom sme už nemali možnosť výsledok zvrátiť, následkom čoho sme nepostúpili do baráže o postup na MS. Ale v tomto prípade som bol maximálne presvedčený, že mužstvo je optimálne nastavené a že zápas zvládneme – buď v predĺžení, alebo cez penalty.

A určite to nebolo emotívne iba pre mňa, ale aj pre všetkých, ktorí sa na tom zápase zúčastnili. Na to budeme spomínať do konca života. Čo sa týka vystúpenia na poslednom Eure, viete, šli sme tam v situácii, keď nám neverilo veľa Slovákov. Fanúšikovia to stavali do pozície, že načo tam ideme, čo tam chceme robiť, že sme si ten postup ani nezaslúžili. To ma však trochu prekvapuje. Je to historicky veľmi dôležitý moment a, ako ste povedali, my nie sme krajina, ktorá bude pravidelne postupovať na záverečné turnaje. Preto ma prekvapuje, že to pozitívne nastavenie „poďme tam a urobme maximum“ sa skôr zmenilo na „čo tam chceme robiť“.

Myslím si, že my Slováci sme schopní prejsť zo „zero to hero“ na „hero to zero“ v priebehu krátkej chvíle. Ukázal to zápas proti Poľsku. Cieľom Poľska na ME bolo jednoznačne postúpiť zo skupiny. Majú extrémnu kvalitu. Hráči im hrajú v top 5 ligách v Európe. A aj napriek našej výhre bol na nás vytvorený tlak, ktorý nebol podľa mňa adekvátny. Negatívne očakávania sa po víťazstve nad Poľskom otočili o 180 stupňov.

Myslíte si, že negatívne ohlasy zvonka ovplyvňujú výkony a psychické nastavenie hráčov?

Ovplyvňujú, určite. Na jednej strane máme vnútornú politiku, že sa snažíme médiá neriešiť. Každý hráč je profesionál, na takýto tlak by mal byť pripravený. Ale každý má svoj mobil pri sebe a je to jeho slobodné rozhodnutie, či to chce riešiť alebo nie. Starší hráči s tým vedia pracovať a vyhodnotiť to, tí mladší s tým majú možno trochu menej skúseností.

Je pravda, že mužstvo, ktoré je v zápase silnejšie, sa herne prispôsobí súperovi, alebo ide o mýtus? Narážam na zápas so Švédskom na majstrovstvách Európy, kde sme podľa mnohých fanúšikov a odborníkov mali na viac.

To je to klamlivé. Pred zápasom so Švédskom na ME mi bolo vyčítané, že som porovnal našu a ich kvalitu cez rankingové postavenie vo FIFA rebríčku. Tak ponúknem iné porovnanie. Traja hráči Švédska – Kulusevski, Isaak a Forsberg – majú trhovú hodnotu 100 miliónov eur, čo nemá naše celé mužstvo spolu. Kvalita hráča v útočnej fáze má bezprostredný vplyv na stratégiu v zápase. Na jednej strane hovoríme, prečo tam vôbec ideme, a potom máme zrazu v zápase so Švédmi dominovať. Ja si nemyslím, že zápas so Švédskom nebol zvládnutý herne. Svedčia o tom zápasové štatistiky.

Samozrejme, najviac sa kritizuje, že sme nevystrelili na bránu. Štatistík v zápase však bolo oveľa viac a vytiahla sa iba tá najhoršia a na základe nej sa vytvára mediálny tlak. Bolo tam oveľa viac ukazovateľov, z ktorých boli viaceré pozitívne. Napríklad to, že sme mali porovnateľný počet útočných fáz, ktoré boli zakončené, hoci nie do priestoru brány. Ďalej, že sme mali väčšie držanie lopty s vyššou úspešnosťou prihrávok. Mali sme viac vyhratých osobných súbojov, na čo sme sa v zápase pripravovali. A toto sa bagatelizuje.

Vtedy nám aj množstvo ľudí vyčítalo, že sme hrali na remízu. Na remízu sme nehrali. Do zápasu sme šli s tým, aby sme zápas dokázali kontrolovať. Remíza nám vyhovovala a neviem, ktorý tréner by išiel do zápasu strategicky s tým, že poďme hrať vabank. Po zápase šlo o kritiku, ktorá bola účelová. Naša stratégia vo vzťahu k tomu, v akom aktuálnom stave sme mali hráčov a mužstvo, bola podľa mňa zvolená optimálne.

Keď sa nedarí, vtedy sa ukáže pravá tvár množstva fanúšikov. Tí často dokážu vo vyjadreniach zájsť až do extrémov.

Toto určite nie je príjemné. Ale keď robíte reprezentačný futbal, či už ako hráč, alebo člen realizačného tímu, musíte byť zvyknutý na kritiku, pretože je to normálna súčasť života. 

Ale je kritika a kritika.

Existuje konštruktívna kritika a potom, ako ju ja nazývam, deštruktívna kritika, ktorá často prechádza do osobných útokov. Zásadný rozdiel je v tom, ako sa kritika podáva slovenskému fanúšikovi. Myslím si, a to chcem zdôrazniť, že médiá by mali mať za úlohu fanúšikov informovať a nie podsúvať dezinformácie. A to je presne ten prístup, o ktorom ste pred chvíľou hovorili. Máte desať ukazovateľov zo zápasu a vytiahne sa iba jeden negatívny, ktorý je následne prezentovaný ako celok. Pýtam sa: Je to informácia alebo dezinformácia?

A to ma osobne veľmi mrzí, pretože sa následne vyvíja až príliš veľa negatívnej energie. Uvediem dva príklady, ktoré hovoria za všetko. Každá jedna nominácia, ktorú som zverejnil, bola podrobená kritike, čo je normálne. Problém je ten, že médiá riešia 80 % času hráčov, ktorí v tej nominácii neboli, čo je pre mňa nelogické. Ja, samozrejme, chápem nervozitu aj napojenie niektorých novinárov na hráčskych agentov. Nominácia je však moje rozhodnutie, ja si za to nesiem zodpovednosť a ja preto budem prípadne odvolaný. Nikto iný.

Jedna vec je povedať, že v nominácii by mal byť nejaký hráč, ale potom povedzme aj B, namiesto koho? Kto má z reprezentácie odísť? Informácie a dezinformácie idú ruka v ruke. Ďalším príkladom bol novembrový zraz, keď už bolo jasné, že nemáme šancu postúpiť na majstrovstvá sveta. Vtedy všetci hovorili, že mám začať skúšať a experimentovať so zostavou. Nikto z novinárov však nepovedal, s kým mám experimentovať. Vtedy som si povedal: Dobre, v poriadku, možno niečo robím zle.

Tak som si urobil domácu úlohu, sadol som si za stôl a analyzoval som nominácie futbalových asociácií, ktoré sú približne na našej úrovni a takisto ako my už nemali šancu postúpiť na majstrovstvá sveta. Chcel som vedieť, či tréneri pri nominácii experimentujú, lebo ak je to normálna vec, tak ako väčšina novinárov tvrdí, tak potom ja som spravil nelogický krok. A to som ani nemusel ísť ďaleko. Pozrel som sa napríklad na Slovinsko, ktoré sme mali v skupine. A čuduj sa svete, Matjaž Kek s nomináciou neexperimentoval. Tréner, ktorý postúpil so Slovinskom na MS aj ME. Išiel som vedľa do Maďarska, ani Marco Rossi neexperimentoval. Šiel som zase neďaleko, do Rakúska, pre ktoré bolo zlyhanie pri postupe veľkým sklamaním. Ale ani Franco Foda neexperimentoval.

To znamená, že ja to robím zle? Alebo to nesystémovo a bez filozofie robia aj ostatní tréneri? Povedal som si, že možno to iba my na kontinente robíme zle, tak som šiel na ostrovy. Severné Írsko a Írsko. Takisto bez experimentov. A toto je objektívna informácia. A nie podsunúť ľuďom informáciu, že treba experimentovať, lebo už nie je šanca postúpiť. Alebo chcú hráčski agenti cez niektorých novinárov vytvoriť tlak, aby tam takýmto spôsobom dosadzovali svojich hráčov?

Podľa mňa sa musí hráč najprv presadiť na klubovej úrovni, ideálne v európskom seniorskom futbale. Iba tak bude mať kvalitu, aby mohol pomôcť reprezentácii. Keď začneme predávať hráčov cez reprezentáciu, nikdy nebudeme mať kvalitnú reprezentáciu. Ja nie som „biznis model tréner“ a ani nikdy v živote nebudem a vôbec sa za to nehanbím.

Dnes je to mužstvo správne vekovo vyvážené. Sociálne vzťahy medzi hráčmi navzájom, ale aj s realizačným tímom sú dobré. Herný prejav je taký, aký by sme chceli, hoci chýba efektivita v zakončení.

Prezident SFZ sa vyjadril, že bolo našou povinnosťou skončiť na druhom mieste. Čo na to hovoríte?

Treba si objektívne zhodnotiť momentálnu výkonnosť našich kvalifikačných súperov v čase, keď som prišiel k mužstvu. My sme vypadli v Lige národov do C úrovne. Podarilo sa nám v skupine vyhrať jediný zápas proti Škótsku. Rusko vo svojej skupine B úrovne Ligy národov skončilo druhé. Slovinsko suverénne postúpilo z C úrovne do B úrovne. No a potom tu je ešte Chorvátsko, ktoré dlhodobo patrí medzi top šestnástku v Európe a je stále úradujúcim majstrom sveta. Konkurencia bola vyrovnaná a naším cieľom, nie povinnosťou, bolo skončiť minimálne na druhom mieste.

Bol vo vašej kariére reprezentačného trénera moment, keď ste o sebe pochybovali?

Nepovedal by som, že to boli pochybnosti. Určite je veľmi dôležitá spätná analýza. Či ste mali v tom čase inú možnosť. To je môj prístup. Ak mi niekto dá podnet, môžem nad tým premýšľať tak, že to mohlo byť inak, ale nikde nie je napísané, že by to bolo lepšie. Viete, ak spravím nejaké rozhodnutie, nájde sa množstvo ľudí, ktorí povedia, ako by som to mal urobiť inak. Ale nikto nemôže vedieť, či by to bolo lepšie.

Dva dni po zápase viem pri pohári vína a klávesnici aj ja napísať, čo by bolo lepšie. Ale viete, čo je dôležité? Prax. Potvrdil to Arséne Wenger aj sir Alex Ferguson. Dôležité je z nezvládnutých vecí sa poučiť a posunúť sa ďalej. A toho sa držím. Podľa mňa sme sa z marcových kvalifikačných zápasov MS a z ME dokázali poučiť. Začali sme hrať iným spôsobom. Momentálne si myslím, že mužstvo je na dobrej ceste pokračovať výkonmi smerom hore.

S Jánom Kozákom ste v reprezentácii pôsobili päť a pol roka. Ste ešte v kontakte? Stalo sa, že ste si zavolali a poradili ste sa s ním pred nejakým zápasom, prípadne nomináciou?

Áno, stále sme v kontakte. Niekedy sa ho opýtam na spätnú väzbu, aby mi povedal svoj nezávislý pohľad „zvonka“. Jano Kozák má reprezentačnú problematiku zvládnutú, a keď mu poviem nejaký argument, dokáže naň adekvátne reagovať. Prežil to na vlastnej koži.

Mužstvo dlho hľadalo svoju hernú tvár a nakoniec ju našlo. Ktorý zápas by ste označili za prelomový?

Podľa môjho názoru zásadný zlom nastal počas septembrového zrazu. A ako sa ukázalo, tam nastal aj zlom v kvalifikácii. V zápase proti Slovinsku sme hlavne v druhom polčase podali veľmi kvalitný a sebavedomý výkon. Práve tam sme mali podľa mňa ten zápas zlomiť. Niekde vo vnútri mám taký pocit, že ak by nastal zlom zápasu v náš prospech, tak by sa zlomila aj celá kvalifikácia. Samozrejme, v pozitívnom zmysle slova.

Ale to sa nepodarilo. Kvalitný zápas sme následne odohrali doma s Chorvátskom, ale tesne pred koncom sme dostali gól, ktorý bol pre Chorvátov víťazný. Začali sme kopiť, ako to nazval aj Milan Škriniar, „hlúpe góly“. Kritické herné situácie vo vlastnom pokutovom území sme nezvládli, z čoho pramenili góly. Na druhej strane sme sa na naše góly strašne veľa namakali. Vypracovali sme si gólové príležitosti, a nebolo ich málo, no neboli sme efektívni v ich premieňaní. Medzi úspechom a neúspechom je veľmi tenká čiara. Toto mužstvo má charakter. Musí sa naučiť zvládať zápasy víťazne, musí sa naučiť eliminovať chyby a zvládať ich v kritickom momente a, naopak, musí byť efektívnejšie v premieňaní šancí. Iba tak môže byť úspešné.

Je to v podstate váš rukopis, váš podpis, vaše zmýšľanie. Ako by ste túto hernú tvár pomenovali? Čím je hra charakteristická? Na základe čoho ju možno spoznať ako rukopis Štefana Tarkoviča?

Reprezentácia musí mať z hľadiska filozofie a stratégie jednoznačný koncept. Na druhej strane je veľmi podstatné, aby ste dokázali prispôsobiť aktuálnu realitu strategickému stavu v zápase. Väčšina novinárov tvrdí, že sme mohli na majstrovstvách Európy hrať iný futbal, mohli sme hrať ofenzívnejšie, mohli sme byť dominantnejší v ofenzíve. Ja sa pýtam, či sme na to mali adekvátne pripravených hráčov. Okrem Ondreja Dudu žiadny ofenzívny hráč pravidelne v klube nehrával. Navyše sa zrazil Schranz aj Strelec.

My sme sa snažili prispôsobiť stratégiu konkrétnemu zápasu a aktuálnemu stavu mužstva. Aby sme sa vedeli pripraviť na zápas proti konkrétnemu súperovi, kde chceme hrať ofenzívne, potrebujeme v prvom rade hráčov, ktorí to dokážu ideálne v kluboch, ktoré takýto trend razia. To ide ruka v ruke. V reprezentácii mám stále k dispozícii potenciál a hráčov aktuálnej kvality, ktorá vychádza z klubov, v ktorých hrajú.

Ste priaznivcom vyváženého štýlu hry?

Áno, ja si myslím, že mužstvo, ktoré nevie brániť, nemôže vyhrať zápas. Obranná fáza nie je úloha obrancov. Bráni celé mužstvo. A brániť sa dá aj aktívne, čo znamená zvládať situácie po strate lopty. Ak ju stratíme na súperovej polovici, tak okamžite na mieste, kde sme o ňu prišli, vytvoriť tlak, aby sme ju získali späť. Po zisku lopty je zasa rozhodujúca aktivita hráčov a kvalita ich spolupráce. O všetkom však rozhoduje efektivita v zakončení, sami sme sa o tom presvedčili na vlastnej koži.

Ako hodnotíte uplynulú kvalifikáciu na majstrovstvá sveta v Katare?

Ako neúspech. Nenaplnili sme náš primárny športový cieľ – postup na MS. Okrem cieľa umiestniť sa na maximálne druhom mieste sme si stanovili aj čiastkové ciele. Šlo nám o to, aby sme mužstvo výkonnostne posunuli vpred. Chceli sme dosiahnuť, aby bolo do budúcnosti pripravené a malo potenciál, čo sa nám aj podarilo. Ďalej nám šlo aj o sociálne vzťahy. Hráči sa do reprezentácie tešia, čo je základ ďalšej spolupráce. Podarilo sa nám zabudovať viacero nových hráčov. Päť hráčov počas môjho pôsobenia v reprezentácii debutovalo (DeMarco, Suslov, Strelec, Hromada a Almási). Priestor dostali aj hráči z domácej súťaže.

Ako prebieha vaša príprava na reprezentačný zraz?

Množstvo ľudí si myslí, že čo už len ja môžem robiť mimo reprezentačných zrazov. A to je omyl. Je to dosť o skautingu. Máme rozdelených hráčov, ktorých sledujeme na klubovej úrovni. Ako realizačný tím sa potom každý týždeň stretneme a spravíme si komplexnú analýzu každého hráča. Prečo konkrétny hráč hral, prečo nehral, prečo striedal a tak ďalej. Tá primárna práca je teda skauting a potom sekundárna práca spočíva v logistickej príprave reprezentačného zrazu. To znamená, že analyzujeme súpera, proti ktorému budeme hrať, skautujeme takisto aj ich hráčov. A na základe toho zvolíme typológiu hráčov, ktorí sa na tohto súpera hodia najviac. Následne spravím nomináciu hráčov na zraz.

Kto je Štefan Tarkovič, keď ho práve nevidíme v televízii na lavičke alebo na tlačovke?

Začal som hrať golf. Jano Kozák mi stále hovoril, že je to šport, ktorému by som sa mal začať venovať. Ja som si to nevedel predstaviť, až kým neprišla prvá vlna pandémie. V tom období nebolo veľmi čo, tak som sa tomu začal venovať, pretože golfové ihriská boli otvorené. Je to šport, ktorému venujem dosť veľa času, ale cudzie mi nie sú ani iné športy, ako rekreačný futbal, volejbal či tenis. Snažím sa športovo žiť. Je pravda, že posledný rok som si to veľmi užívať nemohol, najmä pre pandémiu a pracovné vyťaženie. Snažím sa relaxovať športom a nájsť chvíle, keď môžem byť s rodinou, hoci tých príležitostí nie je veľa. Nemyslím si, že som človek, ktorý akýmkoľvek spôsobom vybočuje z rámcov.

Ján Kozák sa tiež aktívne venuje golfu, plánujete si dať duel?

Ja som s ním už hral. (smiech) 

A ako to dopadlo? Hrali ste na jeho pôde v Košiciach?

Áno, bol som uňho v Košiciach a musím konštatovať, že mám od neho ešte veľmi ďaleko. 

Ako vyzerá váš bežný deň mimo futbalu a športových aktivít?

Snažím sa byť hlavne v kontakte s rodinou. Dvakrát do roka sa s nimi snažím ísť niekam, kde môžeme byť sami, aj keď nie vždy sa to dá, pretože staršia dcéra študuje v Česku. Má už aj svoj vlastný program, a keďže hrá basketbal profesionálne, je pre ňu ťažké skĺbiť náš rodinný program so svojím. Ale mladšia dcéra, tá sa zúčastňuje na všetkých aktivitách. V lete chodievame niekam k moru a zase v zime za mojimi rodinnými známymi do Španielska, kde je zhodou okolností v ich okolí dosť veľa golfových ihrísk.

Venujete sa aj knihám?

V poslednom období najmä odbornej literatúre. Literatúru alebo beletriu som dosť dlho nečítal, priznám sa. Pri knihe sa viem zrelaxovať, takisto aj pri filme. Tých pozerám tak veľa, že už ani neviem, ktorý mi utkvel v pamäti. Mám rád detektívky. V poslednom čase sú to poväčšine faktografické filmy, ktoré u nás doma bežia najčastejšie. 

Vedeli by ste si predstaviť samého seba ako klubového trénera? Kde by ste najradšej trénovali?

Možno mám výhodu, že dokážem porovnať prácu trénera na reprezentačnej a klubovej úrovni. Do akej miery a ako môže tréner ovplyvniť hráčov. Na klubovej úrovni je tých možností ovplyvniť mužstvo strašne veľa, tam je tréner k hráčom bližšie. Môžete používať úplne iné nástroje na komunikáciu, na vytvorenie pracovnej atmosféry. Ja som už klubovým trénerom bol a jednoznačne si to viem predstaviť. Neriešim však nič konkrétne. Ja som človek, ktorý sa snaží urobiť si svoju prácu na maximum tu a teraz.

Ako je to so slovenským športom v zahraničí?

Podľa môjho názoru Slovensko v zahraničí najviac a najlepšie reprezentuje šport, čo sa mi veľmi páči. Keď prídete napríklad do Talianska a opýtate sa miestnych, kto je prezident alebo premiér Slovenska, nikto nebude vedieť. Ale skúste sa opýtať na Sagana, Vlhovú a Hamšíka, každý ich bude poznať a väčšina bude vedieť, že sú zo Slovenska. Na Slovensku máme veľa dobrých športovcov a výrazné osobnosti.

Máte v reprezentácii ľudí, či už spomedzi hráčov, alebo realizačného tímu, s ktorými ste v kontakte aj mimo futbalu? Teda že si zavoláte a porozprávate sa aj o osobnom živote.

Skoro všetci z realizačného tímu. Poznáme sa sedem rokov. Raz ročne sa stretávame aj s rodinami. Tie vzťahy sú teda nielen profesionálne, ale aj sociálne veľmi silné.

To môže byť kľúčom k dlhodobému úspechu.

Ja si myslím, že áno. Raz som sa zúčastnil na prednáške po majstrovstvách sveta v Rusku, ktorá sa konala v Londýne. Tréneri, ktorí na MS dosiahli výrazné úspechy, nám ponúkali svoj kľúč k úspechu. Je zaujímavé, že som tam nepočul to, čo počúvam všade na Slovensku – presing, represing a podobne. Tréneri vyjadrili názor, že kľúčom k úspechu je ľudský prístup, vytvorenie prajnej atmosféry a uvedomenie si toho, že hráč nie je stroj. Tak pristupujú k reprezentácii tréneri ako Roberto Martínez z Belgicka alebo Zlatko Dalić v Chorvátsku.

Po skončenej kvalifikácii sa vám v decembri končí zmluva. Objavujú sa špekulácie o tom, kto by sa mohol stať vaším nástupcom. Vy ste sa vyjadrili, že by ste predĺženie zmluvy uvítali. Ján Kozák na poslednej tlačovke odporučil na post trénera práve vás. Je nejaké meno, ktoré by ste odporučili na svoj post vy?

V prvom rade chcem povedať, že robiť reprezentačného trénera vo vlasti, kde som sa narodil, je česť podľa mňa pre každého trénera. Nebudem odporúčať žiadneho trénera. Veľký úspech s reprezentáciou dosiahol Vlado Weiss aj Jano Kozák. Zopakovať to, čo dokázali oni, bude veľmi ťažké. Mne sa končí zmluva 31. decembra 2021. Ďalšie rozhodnutie musia urobiť kompetentní ľudia. Najdôležitejšie však je nadviazať na prácu, ktorá sa tu urobila. Verím, že mužstvo má potrebný potenciál, aby napredovalo.