Bratislavský zberač vypratal podkrovie bytu a za 5 dní zarobil 2 600 eur. Nazreli sme do komunity ľudí s káričkami a vozíkmi

Svojej káričke je verný aj Mišo, ktorý trávi sedem hodín denne dôkladnou pochôdzkou ulicami Ružinova. Tvrdí, že kontajnery sú nevyspytateľné, aj keď denne dokáže na papieri, hliníku a plechoch zarobiť aspoň dvadsať eur. Okrem zbierania odpadu vypomáha nárazovo aj prácou v sklade. Počas 15-ročnej kariéry ešte nikdy neprišiel s prázdnymi rukami.

„Drvičky“

Svätým grálom zberačov je meď. Obalmi z medených káblov na parkovisku sa to pred dvorom len tak hemží. Zberači ich z gumených izolačných obalov zvliekajú nožíkmi alebo pálením. Cena za kilo takto očistených káblov sa pohybuje od 6 do 7,50 eura. Ak však káble odovzdáte aj s bužírkou, dostanete len zlomkovú cenu, asi jedno euro za kilo. Podľa zberačov si dokáže skúsený „čistič“ zarobiť aj sto eur denne.

Cyklista Peter zarába najlepšie vypratávaním bytov a skladov. „Mojím rekordom bolo, keď som vypratával podkrovie a za päť dní som zarobil 2 600 eur. Mal som šťastie, okrem surovín som tam našiel aj starožitnosti.“

Dostať sa k lukratívnym „zákazkám“ však nie je jednoduché. Niečo o tom vie Zdeno, ktorý si zberom materiálov prilepšuje k invalidnému dôchodku. K plechom, železu a káblom z prerábok budov či po vypratávaní pivníc sa dostáva cez svojho „vedúceho“, ktorému za tieto tipy platí províziu z predaja surovín.

O jej výške ani o bližšom opise nadriadeného sa mu hovoriť nechcelo. Pracuje od šiestej ráno a v budovách ho vždy čaká vyčlenený materiál. Musí byť v neustálej pohotovosti. Nikdy nevie, kedy zavolá „vedúci“ s tipom.

Roxorové tyče, elektrické káble a ľudské kontakty

Cyklista Peter súhlasí s tým, že najlepšiu šancu zarobiť predstavujú demolácie a renovácie nehnuteľností, tzv. „drvičky“, počas ktorých zberači vyberajú kovové tyče a káble. Zákazky si však najradšej hľadá sám, keď proaktívne oslovuje strážnu službu pri budovách.

„Ak nerobia problémy, tak to tam vybielime ako myši. Ak sme slušní a tichí, nechávajú nás počas prvých dvoch až troch mesiacov asanácie ‚vyřádit sa‘.“ Demolačné firmy nechávajú zberačov pôsobiť, keďže s úbytkom materiálu platia menej za likvidáciu odpadu na skládke. 

Peter ľutuje, že medzi zberačmi možno nájsť aj dobiedzačov, ktorí sa nasilu hrnú všade, kde sa niečo búra. Nazýva ich potkanmi a tvrdí, že robia zberačom zlé meno a zneužívajú ústretovosť zamestnancov demolačných firiem a SBS.

„Keď nám niekde dovolia zbierať, často vyvedú voľajakú p…u, po ktorej nám to hneď zakážu. V bývalom Istropolise napríklad ukradli náradie. Možno ho predajú za dvesto eur, ale nám všetkým tým zamedzili prístup k medi asi za desaťtisíc eur. Niekedy provokujú aj esbéeskárov. Tí nás potom, bohužiaľ, hádžu do jedného vreca.“ 

Hlbinná ekológia a čistič Štefan

Každodenné dlhé potulky mestom a neustály pohľad na svet plný konzumu vedie mnohých zberačov k myšlienkam o ekológii a spotrebnom životnom štýle. Dnešnú spoločnosť považuje Peter za zvrátenú. „Odvšadiaľ na nás kričia, aké je dôležité recyklovať. Presne to robíme my bezdomovci. Bohužiaľ, už je na to neskoro. Prírodu sme už zničili viac ako dosť.“

Blízky vzťah k prírode má aj zberač Štefan, ktorý zbiera papier podľa vlastných slov preto, lebo chce zachrániť stromy. „Milujem prírodu. Keď som v lese, čerpám energiu zo stromov, ktoré som pomohol zachrániť.“

 
Bývalý futbalista a rozhodca má dnes 54 rokov a hrdí sa titulom „čistič“. Pri zbere oceňuje možnosť nerušeného rozjímania spojeného s fyzickou aktivitou, na ktorú bol celý život zvyknutý. Ako mnoho ľudí bez domova, prespáva v nocľahárni De Paul. 

Každý deň prejde tú istú trasu od Trnavského mýta cez Račianske mýto až po Kramáre. Práve kopcovitá časť Bratislavy mu dnes ponúka tú správnu kombináciu športového vyžitia a dobrej dostupnosti papiera.

Väčšina zberačov si podľa neho vyberá výhradne rovinaté časti mesta, a tak sa k výnimočnému kontajneru môže vrátiť aj viackrát za sebou. „Na Kramároch už takmer nikto nezbiera papier, všetci prešli na fľaše. Nestáva sa mi, že by mi niekto vyfúkol nález.“ 

Štefan má na krku hneď dve exekúcie. Prvú z obdobia, keď prehral peniaze na hracích automatoch. V herni bol naposledy nedávno, keď vraj nebolo miesto v nocľahárni. Noc strávená pomalou hrou za automatom ho vyšla na osemdesiat eur. Druhá exekúcia je za presuny po Bratislave mestskou hromadnou dopravou bez lístka. Aj keď niektorí revízori jeho situáciu chápu a „prižmúria oko“, iní ho pravidelne pokutujú.

Štefanov pracovný deň sa začína o siedmej ráno a končí o piatej popoludní. Za šichtu si zarobí okolo 15 eur a v hľadaní stáleho zamestnania nevidí perspektívu. „Nepovedal by som, že si život užívam ani že žijem. Iba prežívam.“ 

Traja kamaráti a odpad

Nie všetci peší návštevníci zberu odpadu sa zbieraniu venujú na „plný úväzok“. V prípade trojice kamarátov Pankyho, Paťa a Rasťa predstavuje odplata za nájdené materiály len doplnok k žobraniu a vyberaniu kontajnerov pri potravinách.

Dobrí kamaráti nemajú vychodené trasy ani rajóny a do zberných surovín práve zaniesli meď, mosadz a elektrické káble zo spotrebičov. Niekoľko týždňov už zbierajú aj zálohované fľaše a plechovky.

Po rokoch života na ulici si vážia najmä vzájomné priateľstvo. Ak nechodia mestom v trojici, sú vždy aspoň dvaja. „Je nám spolu lepšie. Za život spoznáte kopec ľudí a je skvelé, keď sa o niekoho môžete oprieť. To, bohužiaľ, vo väčšine prípadov neplatí. Poznám veľa ľudí na ulici a s väčšinou sa zdravím. Niektorým som ukázal, kde bývam, a odmenili sa mi tak, že ma počas spánku vykradli,“ konštatuje Rasťo.

Chlapci počas letných víkendových večerov objavili aj iný relatívne lukratívny zdroj obživy: zálohované poháre z mestských festivalov a niektorých podnikov. Počas nedávneho majálesu sa im podarilo za dva dni zarobiť pozorným zberom sto eur. „Sú to čestné peniaze a také sú najlepšie. Nikto nás nemôže obviniť, že sme ich ukradli. Policajti často predpokladajú, že život na ulici a kriminalita idú ruka v ruke.“

Rasťa pred desiatimi rokmi pustili z väzenia, kde sedel za krádež, a dnes sa snaží vyhýbať akejkoľvek konfrontácii so štátnymi orgánmi. Naposledy ho vraj policajti vypočúvali, keď ho podozrievali z krádeže televízora v centre mesta. „Polícia nás často viní, keďže vedia, že nikoho nemáme. Snažia sa na nás hodiť špinu, ktorú nevedia nikomu dokázať. S krádežami som už dávno skončil.“  

Zlé skúsenosti s policajtmi má aj Paťo. Spolu s kamarátom dostal trojročnú podmienku za krádež nerezového stolíka po tom, ako ich zachytila bezpečnostná kamera. Vysvetlenie, že stolík našli na ulici vedľa kontajnera, polícia neakceptovala.

V porovnaní s inými zberačmi začínajú kamaráti deň neskôr, asi o deviatej. Ostávajú však dlhšie hore, keďže v noci sa vraj vyberajú kontajnery najlepšie. „Ľudia cítia k odpadkom zvláštny majetkovo-právny vzťah a vadí im, keď sa v nich hrabete. V noci na vás aspoň nikto nezazerá.“

Straty a nálezy

Rasťo s partiou nezbiera materiály pri demolácii budov. Počul totiž o ľuďoch, ktorí sa dostali do úzkych, keď ich zradila ich spojka z demolačnej firmy alebo SBS. „Nechodíme po stavbách. Je to nebezpečné a ste stále jednou nohou v base. Tichý súhlas si môže strážnik rozmyslieť, prestane vám kryť chrbát a ste v p...i.“

Rasťo našiel najviac káblov pred tromi rokmi na Tyršovom nábreží, keď cestou na miesto svojho nocľahu pri Dunaji narazil na niekoľko plných kontajnerov. Len vypaľovanie obalov káblov mu vtedy zabralo vyše troch hodín. „Bol to vzácny nález. Je bežné, že elektrikári káble nepália ani nešúpu. Máloktorý je však taký zazobaný, že by ich rovno vyhadzoval.“

Zarobiť si na cigarety alebo alkohol je zriedkavé a všetko s „dvojcifernou cenovkou“ je vraj úplne mimo ich rozpočtu. Rasťo si však zreteľne pamätá najmä na jeden nezabudnuteľný úlovok.

„Minulý mesiac som sa na Laurinskej hrabal v smetnom koši. V rôznych látkach a handrách som zbadal retiazku so zlomeným zapínaním a zreteľným označením zlata: 585. Vôbec nevyzerala draho, no v záložni sme za ňu dostali 516 eur. Veľmi ma to prekvapilo a dodnes mi to behá hlavou. Vždy som myslel, že som prekliaty a nič cenné nikdy nenájdem.“