Zuzana robila 5 rokov chyžnú v Rakúsku: Z tringeltov sa dalo vyžiť celý mesiac, vytečený záchod som upratať odmietla (Rozhovor)

Pri Salzburgu sme sa dostali do nového hotela. Na ten hotel spomínam rada, pretože sme mali úžasného šéfa a aj samotný hotel bol skvelý. Vždy keď sa vyskytol problém, normálne ľudsky za nami prišiel a vysvetlil nám to. Nie ako na Slovensku, lebo keď som sa potom zamestnala doma, tak to bola katastrofa.

V tomto hoteli sme naozaj mali prácu snov, ale na výlete v Salzburgu sme mali hrozný zážitok. Stále robíš šesť dní, takže na siedmy deň máš voľno, a my sme sa preto vybrali na nákupy.

Šli sme do mesta a videli sme, že nás okukuje nejaký chlapík. Kamoške sa vždy páčili zarastení tmaví muži, tak hovorí, „aha, Zuzka, pozri, aký fešák“. Odbila som ju, že sa tu nebudeme stretávať s cudzincami. Ona však stále mala záujem.

Presvedčila ťa kamoška? Šli ste za ním?

Sadli sme do vlaku a on šiel stále za nami. Keď sme vystúpili v Salzburgu, ten chlapík sa prihovoril mužom so šiltovkou. Obidvaja vyzerali ako Turci alebo Arabi.

Verím veštbám a krátko pred odchodom do Rakúska mi kamoškina mama vyveštila, že si mám dávať pozor na muža so šiltovkou, lebo mi bude hroziť nebezpečenstvo. Myslela som si, že to bude somarina, ale vtedy som si na to spomenula.

Napriek veštbe ste potom vystúpili a vybrali sa na nákupy?

Vybrali sme si peniaze, šli nakupovať, ale občas som si všimla, že chlapík so šiltovkou bol stále niekde pri nás. Bol to divný pocit. Nechápala som, prečo nás sleduje, ale už sme sa chystali domov, tak sme sa vybrali naspäť na stanicu. Stanica bola rozkopaná, autobusy stáli hocikde a my sme museli nájsť tú našu.

Zrazu sa pri nás objavil starší pán, ktorý mal telefón v ruke a neustále ním na nás mieril. Tváril sa, že s niekým komunikuje, ale vyzeralo to tak, že si nás fotil alebo nahrával. Snažili sme sa mu schovať za bilbordy, no on si nás vždy našiel a mieril na nás tým telefónom.

Keby ma niekto sledoval a neustále ma natáčal na telefón, tak by som sa začal báť.

Ani nám nebolo všetko jedno. Rozhodli sme sa, že si kúpime burger, aby sme mu zmizli, ale keď sme vošli do Burger Kingu, za stolom zrazu sedela veľká skupina Arabov spolu s chlapíkom, čo s nami cestoval vlakom. Nechcelo sa nám tomu veriť, už aj Katka dostala konečne strach, tak sme si povedali, že odtiaľto musíme ísť rýchlo preč, lebo nás sledujú.

Zavolali sme šéfovi hotela, vraj čo máme robiť. On nám povedal, že v správach videl, že v Salzburgu nedávno uniesli dve cudzinky z centra mesta. Polícia po nich pátra, ale ani len nevedia, kto sú a odkiaľ prišli. Mali iba fotky. Nás to veľmi vyľakalo, tak sme sa podľa šéfa mali zdržiavať len na mieste, kde je veľa ľudí.

Do obchodu sme chodili v kapucni, mali sme schízu, šéfov pes dokonca spával pri nás v izbe. Doteraz sa bojím, keď vidím, že sa deje niečo neprirodzené a pozerajú na mňa cudzí ľudia.

Váš šéf sa musel zľaknúť, keď o tom počul v televízii.
Okolie sme mali upozorniť, aby vedeli, že sme tam. Čakanie na autobus trvalo celú večnosť. Kam sme sa pohli my, tam za nami prišiel ten chlapík s telefónom a natáčal nás. Nervózne pozerali do autobusov, či sme už nenastúpili, keď nás stratili z dohľadu.

Zistili sme, kde je naše nástupisko, tak sme sa tam rýchlo vybrali, poďme, bežme. Týpek s telefónom šiel za nami, vytratili sme sa mu za okrúhlym bilbordom a rozutekali sme sa na nástupište.

Ako reagovala skupina Arabov, ktorá vás predtým celý čas pozorovala?Každého sme podozrievali, že v tom ide s nimi. Nastúpili sme do autobusu a zvnútra sme videli, že z Burger Kingu vyšla celá skupina tých Arabov, mali nervy, rozhadzovali rukami a ukazovali na autobusy. Týpek s telefónom im ukazoval, čo natočil.

Poviem tak, ako som vtedy povedala kamoške. „Katka, my by sme do konca života kúrili ko*oty, keby sme neušli,“ povedala som jej vtedy. Nás by predali do bordelu, neviem, čo by s nami bolo. Predali by nás na biele mäso a už v živote by nás nikto nikdy nevidel. Ušli sme podľa mňa hrobárovi z lopaty.

Viem si predstaviť, že po takejto skúsenosti ste chceli čo najrýchlejšie odísť domov. Zostali ste?

V hoteli sme zostali. Šéf nám povedal, že si na seba máme dávať pozor, keď niekam ideme. Pár dní sme nevychádzali z domu, lebo nám povedal, že nemôžeme vedieť, kde všade tí ľudia pôsobia. Keď nás natáčali na telefón, mohli nás mať pofotené alebo na videu, mohli nás už rovno niekomu vopred predať, pretože si boli istí, že nás dostanú.

Do obchodu sme chodili v kapucni, mali sme schízu, šéfov pes dokonca spával pri nás v izbe. Doteraz sa bojím, keď vidím, že sa deje niečo neprirodzené a pozerajú na mňa cudzí ľudia.

Stávalo sa vám často, že ste medzi hosťami mali podozrivé typy?

Ten hotel s úžasným šéfom bol detský hotel, kam chodili učitelia s deťmi na výlety, tábory či lyžovačky. S jednou triedou zvykol chodiť autobusár, o ktorom sme potom zistili, že bol pedofil.

Jedno leto neprišiel so svojou triedou, a keď sme sa pýtali, kde je, tak sme zistili, že zomrel.

Stalo sa nám, že sme upratovali izby a on mal izbu vždy príjemne navoňanú pánskou voňavkou, ukážkovo upratanú a čistú. Raz sme na stole v izbe našli erotickú knihu o spôsoboch, ako žene privodiť rozkoš. Zľakli sme sa a rýchlo sme odišli.

Nahlásili ste niekomu, že ste v izbe našli erotickú knihu?

Všetko sme povedali šéfovi, ten to povedal učiteľom, ale oni len skonštatovali, že o tom vedia, lebo on bol vždy zvláštny.

Dva týždne takto nechával otvorenú knihu o sexuálnej rozkoši, potom nechal v izbe otvorený notebook so zapnutým pornom. Šokovalo nás to, keďže je to človek, ktorý chodí na výlety s malými deťmi, a takto sa prejavuje, keď vie, že mu chyžné prídu upratať.

V posledný deň nám na stole nechal zapnuté porno, otvorenú knihu s ružovými papierikmi nalepenými na stranách, ktoré sme si podľa neho mali prečítať, a odkaz napísaný po slovensky, poľsky, chorvátsky, nemecky a anglicky. Mali sme chyžné z rôznych krajín.

Keď sme otvorili dvere do izby, mala som pocit, že sa povraciam. Voda stále tiekla, v izbe bola voda do výšky niekoľkých centimetrov a všetko plávalo v sra*kách. Princovia šli na raňajky, do wellness a bazéna, takže o ničom nevedeli.

To už hraničí so zdravým rozumom.Na stole nechal roztrhnutú stoeurovku s odkazom, že ak sa chceme dostať do sexuálnych výšin, máme prísť k nemu do izby o šiestej večer a trikrát zaklopať. Potom nám vraj dá druhú polovicu tej roztrhnutej stoeurovky.

Povedali sme to šéfovi, tak žartoval, že tam o šiestej príde zaklopať on, ale nakoniec odišli a učitelia nám povedali, že sa ho nemáme báť, lebo je neškodný. Smiali sme sa, že čo by urobil, keby sme prišli všetky štyri, lebo by nemal ani toľko peňazí.

Hovoríš, že tento autobusár mal vždy izbu vyblýskanú. Mala si skúsenosti s hosťami, ktorý v izbe nechávali bordel?

Toto sa nám, chvalabohu, nestávalo, ale občas sa stala taká klasika, že upchatý záchod alebo odtok. Raz prišli Holanďania na rozlúčku so slobodou, vtedy sme v izbách našli popísané zrkadlá.

Inokedy prišli Arabi, ktorým sa upchal záchod. Oni ho upchali, spláchli, nešlo im to, tak spláchli ešte raz a odišli z izby. Zákon schválnosti – záchod sa pokazil a neustále doň tiekla voda.

Pretiekla?Keď sme otvorili dvere do izby, mala som pocit, že sa povraciam. Voda stále tiekla, v izbe bola voda do výšky niekoľkých centimetrov a všetko plávalo v sra*kách. Princovia šli na raňajky, do wellness a bazéna, takže o ničom nevedeli.

Toto bol brutál. My sme len vošli, otrepala som si topánku a povedala, že ja toto upratovať nebudem. Ja sa v sra*kách mágať nebudem. Nakoniec to upratovali chlapci čašníci a Arabi museli zaplatiť celú škodu.

Sranda bola, že sme museli vytrhať celý koberec a dať tam nový, lebo bol celý zaplavený sra*kami.

Ak si sa naozaj snažila a izbu vyupratovala, zvykli ti hostia nechávať tringelty?

Okrem tringeltov nám ľudia nechávali napríklad fľašky alkoholu. My sme boli s kolegyňou také parťáčky, takže po službe sme šli do baru pri lyžiarskych strediskách a tam sme vždy stretli našich hostí. Hneď sme dostali otázku, čo pijeme, tak nám objednávali pitie, lebo sme sa im dobre starali o izby.

Nechávali mi v izbách 10, 20, 50 a raz dokonca 120 eur. Ja neviem, či by som nechala taký tringelt. Nevedia, čo s peniazmi?

Kedy si zvyčajne ráno začínala?

Tam sa v kuse chľastá. Ani raz som nestretla kolegov, ktorí by boli fakt slušní. Keď je človek bez rodiny a kamarátov aj pol roka, je to veľmi ťažké.

Ráno vstaneš, vytriezvieš a musíš ísť do roboty. Začínali sme o siedmej alebo ôsmej podľa hotela. V mojom obľúbenom detskom hoteli sme začínali o siedmej, lebo sme chystali aj raňajky. Ale vždy to fungovalo tak, že sme ráno prišli, naraňajkovali sme sa, dali sme si kávu, cigu a šli upratovať. Nikdy sme sa nemuseli zbytočne ponáhľať.

Takže vás nikto nenaháňal, ale pracovali ste skôr v pohodovej atmosfére?
Každá mala svoje poschodie alebo sme si izby rozdelili. V izbách sme boli do dvanástej až jednej podľa toho, či v hoteli ľudia zostávali alebo išli všetci preč. Vtedy sa všetko prezliekalo a umývalo, tak sme boli do štvrtej. Ak sme boli v práci do dvanástej, vtedy sme do štvrtej robili v práčovni a potom mali voľno.

Šéf nám vždy povedal, že jemu je jedno, či sa večer opíjame a správame ako opice, ak ráno prídeme v normálnom stave do roboty.

Majú chyžné ubytovanie poskytnuté priamo v hoteli?

Ak agentúry ponúkajú prácu, v cene je väčšinou strava aj ubytovanie. Človek by mal mať poskytnutú plnú penziu a ubytovanie v hoteli alebo v privátnom dome pre personál.

My sme bývali v personálnom dome, kde bola každý deň, večer aj noc párty. Keby som šla teraz do Rakúska, už by som nechcela žiť v takom dome, lebo som na to stará. Cítiš sa tam ako na intráku, máš klasicky kúpeľňu, kuchynku, toaletu a viac ti ani netreba.

Roky si upratovala v hoteloch ako chyžná. Začalo ti niečo z upratovania postupne liezť na nervy?

Ani nie, lebo ja som mala upratovanie rada. Najviac ma však hnevalo, keď sme každý deň museli umývať okná. Načo sa, preboha, každý deň umývajú okna?

Šéfka mi niekedy zahlásila, že som okno určite neumyla, lebo na ňom našla peľ. Nechápala som to, lebo z toho okna by sa dalo jesť, my sme okná drhli zubnými kefkami, aby boli dokonale čisté. To mi zostalo, lebo doteraz musím okná umývať kefkou.

Celkovo si v Rakúsku ako chyžná strávila 5 rokov?

Hej, chodila som na sezónu, ktorá trvá tak 5 alebo 6 mesiacov, a potom je človek mesiac doma. Viac ako 5 rokov som nemala Vianoce, narodeniny ani Veľkú noc. Ale aj tak môžem povedať, že som si to užila, bola to ako moja druhá puberta a každému by som to priala.

Ísť si zarobiť a padnúť na hubu, vidieť, akí sú ľudia a ako sa správajú. Ako mladá som neverila porekadlu, že koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom, ale teraz viem, že je to pravda. Keď som prepadla z nemčiny, preklínala som učiteľku, ale ak raz začneš rozmýšľať ako Rakúšan alebo Nemec, tak to pochopíš.

Koľko si vie chyžná v Rakúsku mesačne zarobiť?

Výplata väčšinou chodí mesačne podľa toho, aká je chyžná skúsená. Viem, že kolegyne mali 1 350 eur mesačne, lebo napríklad nevedeli jazyk. My sme mali 1 500 eur, ale niekedy som začínala na 1 200 eurách.

Na tú dobu to pre mňa boli obrovské prachy. Postupne sme zarábali okolo 1 550 eur podľa toho, aký bol mesiac. Tringelty boli naša vec. V Rakúsku sme navyše dostávali 13. plat, takže človek prišiel po sezóne domov na mesiac a aj tak dostal možno 2 800 eur, lebo sa tam započítavajú všetky vianočné sviatky a dovolenky.

Dalo sa z tringeltov zarobiť niekoľko desiatok eur mesačne?

Z tringeltov sa dalo zarobiť. Závisí od toho, v akom je človek hoteli a ako sa k tým ľuďom správa. Mali sme kolegyne, ktorým sa nechcelo, odflákli to a potom sa čudovali, prečo dostali tringelt 2 eurá. Mne nechávali bežne minimálne 10 eur navyše.

Z tých tringeltov sa dalo vyžiť celý mesiac. Dokázali sme spraviť nákup, kúpiť si fľašky, cigy, ísť na obed aj ísť lyžovať. Niektorí hostia nám nechávali skipasy, ktoré platili do konca večera alebo do druhého dňa, a tak sme mohli chodiť lyžovať zadarmo.

Sezóna sa mi končila 5. októbra a 12. októbra som sa už vydávala.

Mala si skúsenosť s niekým, kto prácu nezvládol a museli ho predčasne poslať domov?

To sa mi nestalo, ale boli situácie, keď sme niekoho prinútili odísť našimi rečami. Dávam najavo, keď mi niečo vadí, takže som sa ľudí zvykla pýtať, či napríklad nevedeli lepšie upratať. To ja mám dostávať rovnaký plat ako ty a ty nerobíš nič? Takto sme vyštvali jednu Chorvátku, ktorá bola naozaj veľmi lenivá a nezvládla, že sme silný kolektív, tak odišla.

Už sa do Rakúska nechystáš?

V detskom hoteli sme strávili celkovo 3,5 roka, ale povedali sme si, že treba vyskúšať niečo nové. Vyskúšali sme ešte dva hotely, lenže s priateľom sme si hovorili, či by sme sa už nemali vziať. Nevedeli sme sa k tomu dokopať, lebo som si stále hovorila, že ešte jednu sezónu zvládnem.

Tak hovorím, zoberme sa. Muž mal odísť do Afganistanu na misiu do poslednej rotácie, keď už odchádzali Američania, tak som si povedala, že idem na poslednú sezónu do Rakúska aj ja, ale predtým by sme sa mali zobrať, nech sme svoji. Aj keby sa niečo stalo.

Sezóna sa mi končila 5. októbra a 12. októbra som sa už vydávala. Všetko sme zariadili na diaľku cez počítač, prišli sme domov, vzali sa, a muž šiel v novembri do Afganistanu a ja do Rakúska. Následne sa začala pandémia a povedali sme si, že máme ísť domov. Že to tak zrejme malo byť.