Strávili sme noc neďaleko Bachmutu: Heslo na prostitútky, perníky, núdzový dojazd na disku a hlavná tepna do pekla

23:47 – Sedím v dodávke. Mám v nej nezávislé kúrenie. Nikdy predtým som jeho funkčnosť neskúšal. Kedy, ak nie teraz? vravím si a nastavujem si časy výhrevu. Súbežne sa spoza rohu smerom ku mne rúti auto. To, za ktoré som bol rád, že mi pred hodinou zmizlo z očí. Tentokrát je horšie. Parkuje vedľa mňa, rovno pred servisom.

Približne 38-ročný muž vystupuje, na zadnom sedadle si všímam položený kalašnikov. Skôr ako začnem panikáriť, sa ma pýta, či mu viem pomôcť. Motor má totiž veľmi nepravidelný chod, otáčky klesajú, stúpajú a opäť klesajú. Akoby také „posledné nádychy“. Dávame dole krytku z motora. Rýchlo si uvedomujem, že zo mňa dobrý servisák nebude. Tajomný muž mi vraví, že to možno bude nekvalitným benzínom, ktorý si do nádrže nalial z akéhosi kanistra. Kýveme hlavami, pomyselne si tľapkáme po pleci, veď sme odhalili príčinu. Konštatujeme, že nič viac nevyriešime. On si sklápa spolujazdcovo sedadlo a líha si. Chce prespať do rána, aby mu v servise vyriešili jeho problém. Neotáľam, zatváram sa v mojej dodávke a tiež si ľahnem. 

00:53 – Dopady a odlety rakiet pokračujú. Hoci sa silou-mocou snažím zaspať, nejde to. Rovno vedľa hlavy mám benzínový generátor, z ktorého smrdí benzín. Otáčam sa na druhý bok, tam to cítiť menej. Poslednýkrát kontrolujem budík, aby som ráno nezaspal. Nastavený je na 7.00.

03:25 – Nezávislé kúrenie nefunguje, zobúdzam sa na obrovskú zimu. Je to presne ten hnusný pocit, keď telo vie, že mu je zima, no je také oťapené, že nie je schopné nič spraviť. Mám na sebe všetko termo, spacák zapnutý až po uši. Triem nohami, nejako to pomáha a opäť zaspávam.

06:09 – Po ceste prechádzajú desiatky kusov tankov a rôznej pásovej techniky. Viem to, pretože sa z toho trasie nielen celá cesta, ale aj dodávka. Počujem, ako zvuk mizne z ľavého smeru. Presúvajú sa teda do Bachmutu.

06:50 – Konečne je ticho, všetka technika je už preč. Na 10 minút už nemá zmysel zatvárať oči. Vstávam. V dodávke je podľa telefónu –1 stupeň, vonku  –3. Štartujem auto, nech sa vyhreje. Z auta vylieza aj muž, o ktorom som si v noci myslel, že je diverzant. Aj on chce naštartovať, no nedarí sa mu. Napokon to vzdáva. Pýtam sa ho, či mu mám priniesť kávu z benzínky. Ďakuje, no odmieta, vraj má v termoske čaj.

7:07 – Prichádzam pred benzínku OKKO. Rýchlo si uvedomujem, že káva nebude. Hlasný výbuch, ktorý som v noci počul, bol presne odtiaľ. Raketa dopadla sem. Našťastie nezasiahla priamo čerpačku, približne 5 metrov hlboký kráter leží 10 metrov od nej. Na budove sú porozbíjané okná, celý priestor je zasypaný hlinou a črepinami. Všade stoja babky s metlami a lopatami v rukách. Upratujú.

7:16 – Miestny trh ožíva. Všetky obchody vyťahujú rolety a začínajú ponúkať svoj tovar. V sýrskom stánku si dávam kebab. Je vynikajúci, no hlavne teplý. Uvedomujem si, ako veľmi chcú títo ľudia žiť aj napriek neďalekým hrozbám. A nielen sedieť v pivniciach.

8:29 – Vraciam sa pred autoservis. Neverím vlastným očiam, ale OKKO už funguje. Síce provizórne, ale predsa. Kávu už robia, to je dobrý signál.

8:35 – Stojím pred autoservisom. Opretý o dodávku, sŕkam si z kávy a pozorujem život predo mnou. Premýšľam, aké to v tom Bachmute asi je. V tom sa pristavuje vojenský pickup. Vystupujú z neho vojaci, automaticky mi podávajú ruku. „Treba sa pozrieť pod kapotu, niečo tam klepe,“ vraví mi vojak. Ďalšiu minútu počúvam, ako mi menuje nedostatky auta. Rozumiem mu, v rámci empatie si ho rád vypočujem, možno to je pre neho dôležité. „Takže kedy to bude možné?“ pýta sa. Skoro mi zabehla káva, došlo mi to. Oni si myslia, že ten servis je môj a ja som mechanik. Smejeme sa, vysvetľujem mu, že servis je zatvorený a ja iba čakám na vojakov, aby ma vzali do Bachmutu. Za stratu času mu dávam aspoň perníky, ktoré mám so sebou.

9:09 – Diplomatických 15 minút, vravím si a utešujem sa. Stále nikde nikoho. Nechcem vyzerať dotieravo, preto ticho čakám. Predo mnou zastavuje civilné auto. Vyskakuje z neho mladý chlapec, môj rovesník, približne 23 rokov. Netrpezlivo chodí hore-dole, s niekým volá. Prichádza ku mne, podáva mi ruku a opäť odchádza telefonovať obďaleč. Po chvíli sa vracia. „Kamoš, nemáš heslá na blokposty? Chcem ísť za prostitútkami.“ Chvíľu naňho pozerám, či som počul správne. Pre dobro všetkých mu vravím, že heslá nemám. „Nevadí, aj tak ďakujem.“ Pred odchodom si všíma tašku s perníkom, ktorú mám vedľa auta. Ponúka sa, berie si jeden balíček. Sadá do auta, otáča sa šmykom a evidentne vyráža za prostitútkami.

10:30 – Stále nikde nikoho. Nevadí, vravím si. O tom je vojna, mohlo sa čokoľvek stať. Stojím opretý o auto. Cítim sa už tak trochu ako informačný stánok. Vojakom, ktorí pri mne zastavujú, automaticky ukazujem, že servis je zatvorený. Tí pokračujú ďalej. Keby som to počítal, tak za hodinu som „vybavil“ asi 10 áut. Mnohí z nich mi vravia, že by úplne stačilo, keby boli k dispozícii iba priestory, servis by si spravili sami. Smejeme sa, že by to bol dobrý biznis otvoriť si servis „urob si sám“.

12:00 – Pred servisom zastavuje ďalšie auto s vojakmi. No ako prvý vystupuje čierny pes, potom vojak. Dávame sa do reči. Majiteľ sa volá Vasiľ a bojuje v nulovej línii v Bachmute. „Na Ukrajine som od začiatku vojny, prišiel som sem 24. februára. Predtým som dlhé roky pracoval na Slovensku,“ vraví bradatý zdatný vojak. Na vôdzke má sučku Dášu. Tá je s ním v zákopoch od šteniatka. Vtedy sa k nemu ako zatúlaná pridala. Dnes podľa jeho slov tvoria nerozlučnú dvojicu. Dáša je však malátna, má suchý ňufák. „Je chorá, ideme s ňou na veterinu, tam ju dajú dokopy,“ vraví upokojujúco Vasiľ. S úsmevom na tvári dodáva, že už teraz je v maximálnom bezpečí, veď má okolo seba päť po zuby ozbrojených vojakov.

12:26 – Sirény, hlasné motory a vysoká rýchlosť. Z Bachmutu a späť sa rýchlo presúva najrozmanitejšia technika. Cez zásobovacie vozidlá, sanitky, tanky, artilériu až po evakuačné vozy. Nejeden z nich má na čelnom skle nalepené číslo 200. Toto označenie používa armáda pre mŕtvych vojakov.

12:57 – Servis je stále zatvorený. Muž, ktorý so mnou trávil noc, vzal medzičasom osud do vlastných rúk. Z motora povyberal, čo sa dalo, a začal s údržbou. Ústami cez hadicu vytiahol zostávajúci benzín z nádrže. Nerozumiem príliš tomu, čo robí, no minimálne sa tvári, že aspoň on tomu rozumie. Držím mu palce.

13:44 – Uvedomujem si, že z Bachmutu už dnes nič nebude. O chvíľu bude tma a presúvať sa tam po tme znamená samovraždu. Aj napriek tomu stále čakám. V tom sa z Bachmutu dovalí obrnená dodávka. Vydáva čudné zvuky. Všímam si, že nemá zadnú pneumatiku, vojaci prišli iba na disku. Doteraz som to videl iba v počítačových hrách, neveril som, že je niečo také možné. „Po ceste sme kolesom chytili šrapnel z mínometného granátu, ktorý ležal na ceste,“ vraví Mykola. Vysvetľuje mi, že je to úplne bežné, pretože cesta z Bachmutu do Konstantinivky je pre Ukrajinu dôležitá a Rusi ju pravidelne ostreľujú. „Kolegovia nám z Bachmutu o chvíľu prinesú náhradnú gumu,“ konštatuje Mykola. Hneď vedľa autoservisu leží pneuservis. Ten sa v tejto chvíli otvára. Majiteľ je zaneprázdnený, vojakom preto podáva zdvihák, aby si disk dali dole sami. Po chvíli ho od nich berie a ide nasadiť novú preumatiku, ktorú priniesli z Bachmutu.

15:15 – Vojaci, ktorí prišli na disku, majú nasadenú novú pneumatiku. Pýtam sa ich, ako to funguje s platením, či stačí povedať, že sú od ZSU (Ozbrojené sily Ukrajiny), a štát to zaplatí za nich. „Kdeže, všetko si platíme sami, zadarmo máme obmedzený počet armádnych zásob nafty. Keď sa minie, tak si ju platíme,“ vraví Mykola. Spolu s ďalšími vojakmi nasadá do auta a odchádzajú do Bachmutu ešte pred zotmením.

15:29 – Od veterinára sa vracia Vasiľ s Dáškou. Na chvíľu predsa len zastavujú, aj keď sa stmieva. „Boli sme s ňou na infúzii, musíme ísť aj zajtra a pozajtra, ale bude to dobré. Omylom zjedla otravu na potkany,“ vraví Vasiľ. A vidno, že jej je už lepšie, pretože po mne štekla.

15:58 – Konečne. Telefón. Zvoní. „Prepáč, že sme neprišli, ale boli sme pod ťažkým ostrelom a nemohli sme odísť. Muselo tu byť k dispozícii aj auto, keby bolo potrebné sa rýchlo evakuovať,“ vysvetľuje mi vojak, s ktorým som sa mal stretnúť o 9.00 ráno. „V neďalekom mestečku funguje jeden hotel, máš tam rezervovanú izbu,“ dodáva s tým, že sa stretneme zajtra ráno. Prídu po mňa svojím autom.

Pokračovanie reportáže z Bachmutu si budeš môcť prečítať v nasledujúcich dňoch.