Matej „Sajfa“ Cifra: Tvorcovia by sa nemali báť pýtať si za obsah peniaze, baví ma pohybovať sa na hranici humoru (Rozhovor)

Ako na vaše rozhodnutie reagovali deti, keď ste im to oznámili?

Pripravovali sme ich na to postupne. Párkrát sme do Bruselu išli už predtým. Neskôr, keď sme vybavovali škôlku, do ktorej teraz chodia, sme im všetko pofotili a vysvetlili. Sárka to hrdo ukazovala spolužiakom v Bratislave, ktorí jej pripravili rozlúčkovú párty. Myslím si, že to prijali pozitívne, presne tak, ako sme aj očakávali.

Už je to niekoľko týždňov, čo nastúpili do nových škôlok, v novom prostredí a v inom jazyku. Ako si na to zvykajú?

Deti sú úžasné v tom, že sú veľmi tvárne. Nemajú pevne dané štruktúry v hlave, čo má byť takto a čo takto. Sú veľmi flexibilné, čo znamená, že sa vedia prispôsobiť rôznym situáciám. Ak im človek správne dodá odvahu a povzbudí ich v správnych momentoch, dokážu to veľmi jednoducho prijať. Napríklad jedno ráno sme išli do škôlky a vedeli sme, že príde moment, kedy Sára bude musieť pustiť našu ruku a chytiť učiteľku, ktorá na ňu bude hovoriť po francúzsky. Ale jednoducho to zvládla, a o ňu sme sa nebáli, pretože sme to už raz prežili, keď začala chodiť do škôlky v Bratislave.

Šimon bol však otáznik, lebo má učiteľku Françoise, ktorá hovorí iba po francúzsky, a trošku po anglicky. Okrem jazykovej bariéry, to pre neho vlastne bola prvá skúsenosť s tým, že ide od nás preč. Ak nerátam babky a Adriku, tak teraz bol prvýkrát v cudzom prostredí s cudzími deťmi, takže bol dosť vystresovaný. Našiel si však útočisko. Keď sme odchádzali, ešte nás objal a povedal, že ide plakať, ale že potom prestane. Aj my sme z toho boli dosť v strese, ale nakoniec to zvládol. Vie, že je tam v bezpečí a že sa po neho vrátime. Posledné dni už ani neplakal. Teraz je skôr utrápený, keď musí ostať doma.

Vníma vás po Veronikinom vstupe do politiky verejnosť inak? Zvlášť teraz, keď je spoločenská situácia pomerne nevrlá. Keď človek zmení prostredie, musí byť pripravený na to, že to nebude vyhovovať všetkým. Veronika sa určite musela pripraviť a trochu sa obrniť, pretože dostáva oveľa viac negatívnych a hejterských komentárov. Zvyčajne to býva tak, že niekto niečo povie na Telegrame a následne sa objaví vlna negatívnych, škaredých reakcií. Ale myslím si, že za ten rok už to dokáže lepšie odfiltrovať. Má okolo seba správnych ľudí a super tím, ktorý drží pokope a pomáha jej to zvládnuť.

V čom je život v Bruseli iný ako na Slovensku? Ja hádam, že tam máte v porovnaní so Slovenskom istú anonymitu...

Keď ideš len do Viedne, Budapešti, Prahy alebo Brna, zrazu máš pocit, že je to iný svet, akoby sa zmenil vzduch. Myslím, že je to strašne dôležité, aby ľudia toto zažili, lebo Slovensko má istú zápecnícku črtu. Ľudia často nevyjdú zo svojej obce, z dediny, z domu a nevšimnú si, ako funguje svet okolo nich. Takto by to malo byť inak – ľudia by mali ochutnať, ucítiť a vidieť svet. To Slovensku naozaj chýba a keby viac ľudí zažilo tieto veci, krajina by vyzerala úplne inak. A to nie je otázka peňazí, že len tí, čo na to majú, môžu cestovať. V dnešnej dobe si šikovný človek vie zarobiť peniaze, rozumne ich ušetriť a cestovať aj s minimálnymi nákladmi.

A čo sa týka mňa, cítim sa hrozne dobre, lebo mi to trochu pripomína moje detstvo. V 90. rokoch, hneď po Nežnej revolúcii, sme boli 9 mesiacov v Amerike. Mal som 10 rokov, chodil som tam do školy a zažil to isté, čo teraz zažívajú Šimon so Sárou – nevedel som jazyk, prišiel som do kolektívu, kde sa na mňa pozerali a mysleli si, že sme ušli pred vojnou a ja som im to nevedel vysvetliť.

Sám seba nepovažujem za celebritu, pri ktorej ľudia zataja dych. Ale áno, v Bratislave občas zachytím pohľady ľudí a to sa mi v Bruseli nestáva, ale mal som raz takú funny story. Bol som so Sárou na divadelnom predstavení, sedel som vedľa človeka z Litvy, ktorý tam tiež žije. Začali sme sa rozprávať, keď tu zrazu prešla okolo mňa pani a spýtala sa: „Sajfa, to si ty?“ A ja na to: „Áno, to som ja!“ Poprosila ma o fotku a Litovec vedľa na mňa pozeral úplne v šoku. Vysvetlil som, že na Slovensku ma skrz moju prácu poznajú. Mal moment, kedy premýšľal, či by ma mal poznať. (smiech) Takže anonymita je fajn, ale ja sa cítim anonymne aj vo Vysokých Tatrách. 

Napriek tomu, že pracuješ v rádiu, máš po tých rokoch pomerne flexibilné podmienky. Ako vlastne vyzerá vysielanie na diaľku v praxi?

Nie je to žiaden technologický zázrak, ale treba povedať, že pred piatimi rokmi by to bolo oveľa zložitejšie a pred desiatimi rokmi by to podľa mňa bolo viac-menej nepredstaviteľné. Svoje záväzky voči rádiu som postupne znižoval ešte predtým, ako sa Verča rozhodla kandidovať. Z denného vysielania od pondelka do piatka som prešiel na menej dní, s možnosťou nahrávať relácie vopred.

Rozhovory s hosťami do šou s Adelou máme napríklad pripravených na celý mesiac a nemusíme byť v čase vysielania prítomní v rádiu. Všetko to spracujeme v postprodukcii. V dnešnej dobe, s výnimkou správ alebo ranného vysielania, nie je až tak dôležité, či je moderátor fyzicky prítomný. Pre poslucháča to môže vyzerať, ako keby tam bol.

Vďaka flexibilite môžem hostí pripravovať dopredu a cez internet to jednoducho všetko spojíme. Je to skvelé a veľmi si vážim, že môžem zostať v rádiu, pretože mám pocit, že je to miesto s výbornou atmosférou a dobrým brandom. Bola by to škoda, keby som musel odísť, ale už som chcel mať menej každodenných záväzkov a som vďačný, že mi to v rádiu umožnili.

Ľudí určite zaujíma, prečo stále pracuješ v rádiu aj napriek tomu, že si môžeš vyberať z množstva ponúk. 

Rádio je médium, ktoré tu stále je a myslím si, že nikam neodchádza. Nie je to tak, že by internet všetko zrušil, aj keď istá fluktuácia tam je. Čísla však ukazujú, že je o rádio stále záujem, klienti tam inzerujú. Na druhej strane, napríklad rozhovory si ľudia môžu pozrieť a vypočuť aj online. Na vtipných momentoch z vysielania máme na Youtube super čísla. Ide o to, aby sme využili potenciál rádiového vysielania a prispôsobili ho internetovej dobe, čo sa nám podľa mňa darí.

Okrem moderovania si sa po rokoch opäť pustil aj do natáčania vlogov. Čo ťa k tomu motivovalo?

Aby človek začal robiť vlogy, musí prísť nejaký životný impulz. Musí sa stať niečo, čo ho posunie. S presunom do Bruselu zažívame isté veci akoby nanovo. Je to pre mňa osviežujúce. Samozrejme, je to aj stresujúce, ale zároveň veľmi zaujímavé, preto som sa rozhodol točiť a filmovať. A obaja s Verčou sa tešíme na to, ako si to naše deti o 20 rokov pozrú, čo sme robili a povedia: „Wow, oco, ty si to celé nafilmoval!“

Musím povedať, že moja žena ma nakopla, aby som začal znovu točiť videá. Strašne ma baví aj ten adrenalín z točenia, a zároveň viem, že to uvidí niekto, s kým som sa nikdy nerozprával, pre niekoho, kto to konzumuje ako entertainment.

Tentokrát si sa vlogy rozhodol publikovať na platenej platforme Toldo... Čo zavážilo?

Že si za to pýtam peniaze, je podľa mňa absolútne legitímna vec. Strávim nad tým hodiny. Nie je to len nejaká práca, ktorú odpinkám ako storku na Instagrame. Páči sa mi, keď si tvorcovia vážia svoju prácu a ich fanúšikovia to ocenia a sú ochotní za to platiť. Keďže som aj spolumajiteľom platformy Toldo, povedal som si, prečo to nevyskúšať. Ak pár sto ľudí uzná, že za tie 4 eurá mesačne to stojí, budem veľmi vďačný.

Žijeme v rýchlej dobe, kde človek večer vezme telefón a len swipuje cez reels. Pre mňa je dôležité, že vytváram niečo, čo ľudia nevypnú po 10 sekundách. Nechcem si fandiť, ale verím, že väčšina ľudí si pozrie aj to 12-minútové video, spomalí, oddýchne si a nemusí hneď nutne preklikávať na ďalšie.

Veľa tvorcov hovorí, že publikovaním na platenej platforme si vlastne vyselektovali hejterov a neprajníkov. Vnímaš to podobne?

Dosť som to rozoberal. Verím, že keby som video zavesil voľne na Youtube, malo by veľa videní. Ale potom som si povedal, že prečo by som mal náš život ukazovať len tak hocikomu, kto by sa potom v komentároch vyvŕšil na nás a na našich deťoch. Keď si to ľudia zaplatia, tak si vážia tú prácu, ktorú do toho dávam, a nechcú len kritizovať. Tí, ktorí za to zaplatia, budú mať hodiny zábavy a nebudú mať potrebu šíriť negativitu.

V čom sú tvoje nové vlogy iné ako tie spred pár rokov?

Nenosím slnečné okuliere. Tie som nosil preto, aby som sa mohol pozrieť do displeja a skontrolovať ostrosť, kompozíciu, svetlo... a divák mal pocit, že sa pozerám priamo do objektívu. Teraz sa už za ne nechcem skrývať. A ako nedávno poznamenala Verča, kedysi bola práve ona druhou hviezdou vlogov a teraz jej pozíciu nahradila Sára. Komunikácia s ňou je naozaj zábavná a úsmevná, a mám radosť, že sa do toho tak zapája. Keď začnem točiť, spozornie, vníma, že sa niečo deje, a možno sa aj niečo nové učí. Veľmi ma to teší.

Takže deti registrujú, že sa zapla kamera. Vnímaš to na ich vystupovaní?

Nemyslím si, že by úplne zmenili celý svoj setup, že „teraz sa točí, buďme veselí.“ To určite nie. Ja kameru vyťahujem veľmi spontánne. Na točení vlogov je najťažšie zachytiť moment tak, aby bol prirodzený. Nie je to o tom, že sa nám stane vtipná situácia a zopakujeme ju na kameru. Takéto veci by bolo vidno. Mám v hlave premyslené, že teraz sa deje niečo, čo by mohlo byť zaujímavé, a ak z toho vznikne niečo, super. Niekedy nič nevznikne, ale väčšinou niečo áno.

Sáru to inšpirovalo k tomu, že keď jej starí rodičia chceli dať nejaký darček za prvý týždeň v škôlke, vybrala si hračkársku kameru. Pri hre ju zrazu zobrala, nasmerovala na Šimona a pýta sa ho: „Šimonko, čo si mal dnes na raňajky?“ Šimon niečo odpovedal. „Aha. A chutilo ti?“ (smiech) Ja som na to kukal ako blázon, úplne ma napodobňovala. (smiech)

Keď sme sa s tebou v Refresheri rozprávali naposledy, Toldo bolo ešte len na začiatku. Kde sa za tie dva roky posunulo?

Posunulo sa v tom, že ľudia čoraz viac začínajú chápať, že tvorcovia obsahu by sa nemali báť pýtať peniaze za to, čo robia. Ako som aj ja naznačil, tvorba obsahu stojí čas, energiu, vybavenie, a myslím si, že transakcia, kde ja odovzdávam dobrú energiu a vy za to zaplatíte, je úplne legitímna. Už máme relatívne dosť tvorcov, ktorí dostávajú slušné peniaze za svoje výtvory.

V prvej desiatke najzárobkovejších každý z nich zarába viac ako tisíc eur mesačne za to, čo kedysi robili ako hobby. Tie najlepšie podcasty sa pohybujú v tisícoch eur mesačne, čo je krásny príklad toho, že sa to dá. Ľudia sú ochotní platiť za obsah, ktorý ich baví.

No stále si myslím, že sme pozadu za Čechmi, kde je kreatívna ekonomika oveľa ďalej. V Toldo chceme ďalej rásť a oslovovať ďalších tvorcov, aby využili našu platformu na speňaženie kvalitného obsahu, pretože to naozaj možné je.

Myslíš si, že na platenej platforme dokážu preraziť aj povedzme neznámi tvorcovia, ktorí ešte nemajú vybudované publikum?

Aj ja som bol kedysi neznámy. Určite je to ťažšie, ale treba nájsť spôsob, ako to spraviť. Keby som bol začínajúci tvorca a snažil sa preraziť, vymyslel by som obsah, za ktorý si budem pýtať peniaze, ale zároveň aj niečo, čo bude voľne dostupné. A práve tam by som upozornil na to, že mám niečo navyše, a ak chceš, môžeš ma podporiť.

Doba je úžasná v tom, že každý, kto chce niečo robiť, môže. Ak sa to robí v rámci pravidiel, slušného správania a morálky, tak naozaj nie je žiadna výhovorka, že sa to nedá. Spôsob vždy existuje, len treba nájsť to, čo ľudí zaujme.

Keď som začínal robiť Lamu, kde sme hrávali hry a rozprávali sa s rôznymi ľuďmi, cieľ bol jasný – dostať tento formát medzi čo najviac ľudí. Nezavolal som na gauč iba odborníkov, ako jadrových fyzikov či zdravotné sestry, ale pozval som aj Separa, Goga, známe osobnosti. Tým pádom sa to dostalo k ich publiku a tým sa to začalo šíriť medzi ľudí, ku ktorým by sa možno ten jadrový fyzik nedostal. Samozrejme, netvrdím, že s takými ľuďmi sa nemá pracovať, ale je dôležité otvoriť sa širšiemu publiku.

Verejnosť ťa vníma ako moderátora so svojským humorom a bezprostredným vystupovaním. Ako si strážiš hranicu medzi vtipom a tým, čo už môže niekoho uraziť?

Držím sa zásady, že nikdy by som nikoho nechcel cielene uraziť. To neznamená, že som niekoho neurazil, ale ak sa to stalo, nebolo to s úmyslom ublížiť. Myslím si, že nič nie je horšie ako útočiť na niekoho slabšieho alebo bezbranného, kto sa nemôže brániť. Namiesto toho je oveľa dôležitejšie toho človeka povzbudiť a pozdvihnúť.

Niekedy sa pohybujem na hrane a tá hranica je už dosť ošúchaná, pretože rokmi sa vyvíjam a dozrievam. Už necítim potrebu ísť do konfliktov. Baví ma ale pomenovávať veci, ktoré sú všeobecne známe, ale nikto ich nechce povedať, lebo sa to nehodí. To sú tie momenty, ktoré ma veľmi bavia.

Ale humor musí byť láskavý. Ak si robíš srandu z niekoho, vždy si najprv sprav srandu zo seba. Keď si urobíš srandu zo seba, potom si môžeš dovoliť vystreliť si aj z niekoho iného. Nikdy som voči nikomu necítil nenávisť a nechcel niekoho vedome uraziť.

Takúto konverzačnú schopnosť otočiť veci na srandu a pobaviť aj človeka, ktorého sa to priamo dotýka, zrejme nemá úplne každý.

Súhlasím. V tomto je podľa mňa kľúčové vystihnúť správny moment, kedy je to smiešne. Keď sa pozrieš na dobrý stand-up, vidíš, že je to vždy postavené na takých malých momentoch, ktoré sa postupne nabaľujú. Jeden vtip, potom ďalší, znova a znova, až nakoniec príde ten „big point“ a všetci sa rozosmejú.

A teraz poviem príklad, ktorý to skvele ukazuje – keď sme robili rozhovor s Helenou Vondráčkovou. Keby som ti povedal, že mám s ňou robiť rozhovor a poviem jej vtip o českých archeológoch, asi by si si pomyslela, že sa urazí. Jasné, že by sa urazila, keby to bolo na začiatku rozhovoru, keď ešte nevieme, ako sa k sebe správať. Ale ja som to povedal na úplný záver, keď už bolo jasné, že sme sa dobre naladili, lepšie sme sa spoznali, a cítili pozitívnu atmosféru.

Keď vycítiš ten správny moment, je to úplne iné. A myslím, že keď som to povedal, Helena sa na tom, naozaj zabavila. Možno ten vtip už niekedy počula, možno nie, ale v každom prípade to bolo osviežujúce. Takže v tomto je fakt dôležité vedieť vycítiť ten správny moment.

Stalo sa ti niekedy, že to nevyšlo?

Určite, ale sú to také momenty, ktoré viem vytesniť.

Vo Fun rádiu sa v Sajfa šou hostí pýtaš otázky, ktorých odpovede si verejnosť nevygoogli. Je niečo, čo si nevygooglime o tebe?

To je dobrá otázka. Neviem úplne, čo sa o mne dá nájsť, lebo som sa negooglil. Ale moja žena sa mi často smeje za to, ako som vyzeral vo Vyvolených. Bolo to v roku 2005 a bola to moja prvá televízna skúsenosť.

Keď sme fotili billboardovú kampaň, obliekli mi tričko, ktoré malo sieťované rukávy a celé bolo také zvláštne, hrozné... (smiech) Teraz by som si to neobliekol, ale vtedy som bol v tomto svete malá ryba a nemohol som odmietnuť. Vyzeral som ako idiot a moja žena sa mi doteraz smeje, čo mi to vôbec napadlo. A ja som jej nevedel vysvetliť, že som v tom nevinne. Nebol som taký „kápo“. Ešte som mal aj také dementné vlasy... (smiech) Takže to je niečo, čo si nikde nevygooglíš, ale teraz je to už konečne vonku. (smiech)