28-ročná rómka Lana žije v Anglicku: Rómovia sú v zahraničí flexibilnejší. Vždy som snívala o svojom vlastnom domove (Rozhovor)

Práve preto celý život túžila po mieste, ktoré bude naozaj jej. Všetky ciele, sny aj kroky v živote smerovali k tomu, aby si raz takýto domov vytvorila. Po vysokej škole odišla žiť do Anglicka. Pracuje na pozícii, kde spracováva inžinierske dáta. Prednedávnom si práve svoj prvý vlastný byt kúpila. 

Už od strednej školy získala rómske štipendium od Roma Education Found, ktoré bolo určené pre najlepších rómskych študentov na Slovensku. 

„Takmer všetci z nás, ktorí sme vtedy boli štipendistami, dnes dosahujeme super výsledky. Sme generácia, na ktorej je vidno rozdiel. Vďaka ‚Refke‘ som mala štipendium a oni nás naozaj spájali. Stretávali sme sa po celom Slovensku, mali sme mentoring, rôzne projekty. Robili sme aj „živé knihy.“ Každý rozprával o svojom živote, odkiaľ pochádza, aké má zázemie a podobne. Už na strednej škole som si uvedomila, že nie som sama, a že mám obrovskú podporu úžasných ľudí.“

Zobrazit galerii

(7)

Prečo si sa rozhodla založiť profil Kamiben?

Myslím si, že je čas, aby sme sa prestali báť k sebe pristúpiť ako ľudia. Otvoriť sa jeden druhému. Svet dnes nie je jednoduchý a mnohí si chránime svoje vnútro za akýmisi štítmi. Niekedy by sme ich však mali odložiť a nebáť sa priblížiť k iným, či sú to Slováci, Rómovia alebo ktokoľvek iný.

Aj preto som vytvorila Kamiben, lebo mám pocit, že ľudia nás potrebujú najmä spoznať. Spoznávať našu kultúru, históriu, o ktorej často nevedia ani samotní Rómovia. 

Aj keď Róm nemá veľa, dá ti všetko, čo má. Ponúkne ti plný stôl, že ti tam neostane ani miesto pre mobil.

Pre nás je prirodzená štedrosť a otvorenosť. A keď sa pozriem na Slovákov, aj oni sú v jadre dobrosrdeční ľudia, len sa často skrývame za bariérami. 

Kamiben búra predsudky. Ty si bola výborná študentka a dosahovala si krásne výsledky. Kedy si si prvýkrát uvedomila, že ťa láka štúdium a tvorivosť?Neviem úplne povedať, kedy sa to vo mne objavilo. Mám pocit, že to tam bolo vždy, prirodzene. Už na základnej škole som bola taká. 

Kresliť som začala napríklad potom, ako som uvidela animovanú rozprávku Shrek. Tak ma to očarilo, že som si začala kresliť postavy, neskôr som hľadala knihy s ilustráciami a obkresľovala ich. Odtiaľ sa postupne vybudovala moja láska k umeniu.

Som typ človeka, ktorého keď niečo zaujme, tak sa do toho ponorím a rozvíjam to. Vždy bola vo mne zvedavosť. Bavilo ma učiť sa, spoznávať nové veci, veľa som čítala a prirodzene ma priťahovala aj angličtina. Neskôr som sa začala na strednej škole vizuálne tvoriť v knižnom klube. 

Po anglicky si vedela už na škole?

Áno. Pamätám si, keď som na základnej škole vyhrala svoju prvú olympiádu z angličtiny. Zavolali si vtedy moju mamu do školy a pýtali sa jej, či sme neprišli z Anglicka, lebo si mysleli, že inak by som nemohla tak dobre ovládať jazyk. 

Ako si spomínaš na dospievanie? Stretla si sa v bežnom živote aj ty s predsudkami?
No, to by bolo na dlho. Na základnej škole áno, našťastie na strednej a vysokej som sa už s ničím takým nestretla. Učitelia ma chválili a spolužiaci ma poznali, takže vedeli, že som šikovná.

Ale keď som si našla prvú brigádu, prišiel šok. Bola som na pokladni a denne som sa stretávala s množstvom cudzích ľudí. A práve od cudzích, ktorí o mne nič nevedeli, prichádzali predsudky najčastejšie. Tá brigáda bola pre mňa prvý veľký stret s realitou.  

V čom presne?

Bol to zároveň môj prvý zárobok. Rýchlo som pochopila, že toto je život, ktorý by ma zničil. Nie preto, že by tá práca bola pre mňa menejcenná, ale preto, že psychicky by som to ako Rómka nezvládla a čo by som pri tom zažívala. 

Celú svoju prvú výplatu som dala na prihlášku na vysokú školu. Sama sebe som sľúbila, že urobím všetko preto, aby som sa k takejto práci už nikdy nemusela vrátiť. A odvtedy som každý deň spravila aspoň niečo malé. Naučila sa na skúšku, napísala esej, čokoľvek pre svoju budúcnosť.

Tá skúsenosť ma paradoxne posunula. Ukázala mi, ako vyzerá dospelý život na 8 hodín denne, a ja som vedela, že toto nie je cesta pre mňa. 

Rómskym deťom v osadách sa určite ťažšie začína a niečo buduje, keďže sú celý život v jednom kruhu a majú taký život každý deň pred očami. Ako podľa teba ovplyvňuje prostredie, v ktorom rómske deti vyrastajú, ich možnosti plniť očakávania školy či spoločnosti?

Myslím si, že Rómovia v marginalizovaných komunitách žijú život, ktorý si ľudia mimo týchto podmienok nedokážu ani predstaviť. A predsa od nich spoločnosť očakáva, že budú fungovať podľa štandardov nášho bežného života. Lenže to nie je ich realita.

Oni denne riešia základné veci. Či budú mať vodu, čo sa bude jesť. To sú otázky, ktoré my máme vyriešené automaticky a sú pre nás samozrejmosťou. A potom sa čudujeme, keď rómske dieťa neurobí domácu úlohu. Možno bolo jednoducho hladné, alebo nemalo pri čom a kde sa učiť.

Neraz počujeme, že prišli do školy špinaví. Ale málokto si položí otázku, ako vyzerá ich kúpeľňa? A ako vyzerá kúpeľňa učiteľky, ktorá im to vyčíta? To je ten obrovský nepomer, ktorý im bráni plniť naše očakávania.

Čo pomohlo tebe dostať sa tam, kde si dnes?

V živote netreba stále hľadať podporu len v iných, ale hlavne veriť v seba. Vo svoje vnútro a v malé kroky, ktoré robíme každý deň. Netreba mať hneď obrovské ciele. Stačí sa pozerať na život zo dňa na deň a nachádzať v sebe silu a nádej na lepší zajtrajšok.

Ako dieťa z takéhoto prostredia som sa bála snívať veľké sny.

Preto som si nikdy nepovedala, o štyri roky budem maturovať, o štyri roky budem niekde inde. Hovorila som si len, dnes urobím niečo, aby zajtrajšok bol lepší. A zajtra urobím niečo, aby bol lepší pozajtrajšok.

Chcela by som napríklad vyzdvihnúť neziskovú organizáciu Omamy. Možno sa zdá, že robia malé veci, ale práve tie majú zmysel. Dnes pomôžu dieťaťu uchytiť pero, zajtra to dieťa pero uchytí lepšie a pozajtra ešte lepšie. Takto sa posúvame krok za krokom.

V rámci projektov si sa stretávala s Rómami po celom Slovensku. Ako ťa vnímali?

Áno, stretávala som sa často s Rómami z rôznych kútov Slovenska. Ako štipendistka som mala možnosť byť motiváciou pre mladších. Nebola som sama, viacero z nás tam prichádzalo práve preto, aby sme ukázali, že aj Rómovia môžu uspieť. Bolo krásne vidieť, keď si v nás našli stelesnenie tej otázky „čo ak.“ Čo ak sa to dá, čo ak aj ja môžem.

Dodnes si pamätám jedno stretnutie v Žiline. Bola som tam ako tzv. živá kniha. Rozprávala som svoj príbeh. V publiku sedeli dve rómske dievčatá približne v mojom veku. Hneď ma to ťahalo k nim, a keď som začala hovoriť, rozžiarili sa. Jedna z nich mi povedala: „Konečne Rómka na vysokej škole.“ Boli na mňa pyšné, a ja som cítila, že im to niečo dalo.

Tie reakcie boli vždy pozitívne. Ľudia sa tešili, cítili nádej, že lepší zajtrajšok je možný. A práve o tom je podľa mňa aj Kamiben, o nádeji, že sa dá posunúť ďalej. 

Prečo si sa rozhodla pre život v zahraničí?

Pôvodne som ani neplánovala odísť do zahraničia, chcela som pôsobiť doma. Ale prišla pandémia a s ňou aj Brexit. Pamätám si, ako som pozerala správy a uvedomila si, že ak teraz nepožiadam o víza, už nikdy sa do Anglicka nedostanem. Angličtina bola vždy môj obľúbený predmet. Bola to skôr skúška. Pôjdem, uvidím, všetko aj tak fungovalo online.

Tak som sa presťahovala, pokračovala v štúdiu a aktivitách, požiadala o víza a zostala v Anglicku. Postupne som si našla prácu, ktorá ma baví, a vytvorila nové priateľstvá. Hoci je moja práca nie je až taká kreatívna, práve preto som si popri nej založila aj Kamimben. 

Ako sa ti tam žije?

Dnes mám pocit, že patrím rovnako do oboch krajín. Možno som cestovateľská duša. Všade, kam prídem, sa viem cítiť ako doma.

Myslím si, že Rómovia sú  v zahraničí otvorenejší a flexibilnejší. Tu v Anglicku som prvýkrát cítila, že som rovnocenná, že ma ľudia berú ako každého iného. A do toho sa jednoducho nedalo nezamilovať.

Vnímam, že v zahraničí sa nové vzťahy začínajú na 100% dôvere. Na Slovensku je to naopak.  Začíname na nule a dôveru si chceme pomaly vybudovať. Lenže cesta k úplnej dôvere je veľmi dlhá a väčšinou sa tam ani nedostaneme. 

Ako vnímala rodina tvoj odchod?

Keďže všetko nasvedčovalo tomu, že aj na Slovensku by ma čakala dobrá budúcnosť, bol to pre všetkých najprv šok. Pamätám si, že sa ma rodina snažila odhovoriť, keďže zahraničie bolo riskantnejšou voľbou. Báli sa o mňa rovnako, ako sa každý rodič bojí o svoje dieťa.

Neskôr pochopili, že som bola v zahraničí spokojná, a keď sa mi postupne začalo dariť, uznali, že som si vybrala správne. Dnes moje rozhodnutie chápu. Samozrejme, mávam obdobia, keď mi Slovensko a moji blízki chýbajú, a preto sa snažím navštevovať ho pravidelnejšie.

Aké boli tvoje začiatky v Anglicku?

Začiatky boli nesmierne ťažké. Trvalo, kým som si zvykla a kým sa život ustálil. Pamätám si, že som bola prekvapená, že moja angličtina vlastne nebola až taká dobrá, ako som si myslela. Musela som si zvyknúť na akcenty z celého sveta aj na miestne slangy, ktoré nenájdeme v žiadnej učebnici ani na žiadnom teste z angličtiny.

Preto som si zakázala slovenčinu. Prestavila som si mobil aj laptop len na angličtinu, pozerala som filmy a počúvala hudbu iba v angličtine, rozprávala som sa s ľuďmi, so susedmi a snažila som sa tráviť v slovenčine čo najmenej času.

Bývanie a práca prišli postupne, ale priznám sa, že Anglicko je veľké a rozmanité, takže sa v rámci krajiny ešte plánujem sťahovať a viac ju spoznať.

Prednedávnom si svojim sledovateľom ukázala, že si si kúpila prvý byt. 

Tento byt bol pre mňa dlhoročný sen. Vždy som túžila mať vlastný domov a pracovala som na tom veľmi dlho. Keď som si našla prácu, ktorá ma baví, ostala som konzistentná, rástla som v práci a šetrila som všade, kde sa dalo.

Vyrastala som na dedine u babky, obklopená záhradou a zvieratami, takže som vždy túžila po vlastnom domove. Teraz, keď žijem v zahraničí, by bolo náročné starať sa o dom, takže som sa rozhodla pre byt.

Premýšľala si nad tým, v ktorej krajine si kúpiš byt?

Áno, ale nakoniec som si vybrala Slovensko. Ceny sú nižšie, úroky priaznivejšie, mám tam všetky práva, stálosť a zároveň sa tam môžem vrátiť, ak by sa čokoľvek stalo. Pre mňa je to investícia a zázemie.

Vždy si stanovujem „checkpointy,“ malé ciele, ku ktorým sa postupne približujem. Tento byt bol jeden z nich a teraz som ho dosiahla. Teraz je čas na ďalší, možno byt v Anglicku, keď dostanem víza, ktoré mi umožnia stály pobyt. 

Čo si na základe svojho profilu Kamiben od ľudí zistila? Že nás všetkých spája najmä láska. Otázky týkajúce sa života, rodiny, blízkych odpovedáme všetci rovnako, Rómovia aj nerómovia. Hudba taktiež. Keď sa pustí rómska hudba, všetci sa začnú usmievať, tancovať a zabudnú na rozdiely. 

Na Kamiben sa snažím zachytávať okamihy, ktoré ukazujú, že spoločnosť sa mení, napríklad príbehy zmiešaných párov a detí. Vidíme, že ľudia dnes zakladajú rodiny neskôr, majú menej detí alebo sa rozhodujú pre adopciu.

 A čoraz častejšie sa spájajú Rómovia a nerómovia, ktorí sa ľúbia a spoločne vychovávajú deti. Okolo Kamiben sa vytvorila úžasná komunita a práve ona je samotným Kamiben.