Mikuláš má 101 rokov, a celý život prežil v Livovskej Hute: Nikdy som nemal mobil, ľudí najviac ničí závisť (Reportáž)

Prichádzam do Livovskej Huty

Po necelej pol hodine jazdy prichádzam do Livovskej Huty. Je to dedinka v malebnom údolí Čergovského pohoria na východe Slovenska. Za jej obecnou tabuľou sa cesta končí a smeruje do tmavej hory.

Dohodli sme sa na desiatu ráno a môžem byť rád, že som si adresu dal do navigácie ešte doma, keďže v obci ostávam absolútne bez signálu. Parkujem pred otvorenou bránkou.

Ako sa blížim k dverám, cítim sa stále viac ako v starom slovenskom filme. Na dvore šteká pes, počujem sliepky, na bočnej stene domu visí sieť s vypratou bielizňou. Spoza okien registrujem pohyb a kým stihnem zaklopať, už mi dvere otvára 75-ročný Dušan, Mikulášov syn, ktorý s ním žije a počas celého nášho rozhovoru som spozoroval, že otcovi oniká, čo je znakom dávnejších jazykových tradícií.

Víta ma v dome a od začiatku srandujeme o tom, či som ich dokázal bez problémov nájsť. Hovorí, že ráno už boli v obchode na nákup potravín v Lukove, čo je obec vzdialená 10 kilometrov od Livovskej Huty.

Cez malú chodbu vstupujem do miestnosti, ktorá je podľa všetkého kuchyňa spojená so spálňou. Od stola vstáva Mikuláš, ktorý mi s úsmevom na tvári podáva ruku a pýta sa, čo ma k nim vlastne zaviedlo.

Livovská Huta patrí medzi obce s rusínskou kultúrou, čo sa odráža aj na jazyku. Mikuláš na mňa spustí čistú rusínčinu, s čím však vzhľadom na rodinné väzby v podobnej obci nemám žiaden problém. „Tu jem sa narodl i tu jem calj život prežil,“ začal 101-ročný Mikuláš.

Na úvod ma zaujíma, ako je to s ľuďmi v obci, či ich tu niekedy žilo viac. „Ja som sa narodil v roku 1924 a keď som bol mladý, žilo tu možno aj 50 rodín, každý mal tiež deti, takže tu bolo dosť ľudí. Ale potom sa to zmenilo. Otvorenie železiarní v Košiciach, migrácia do Sovietskeho zväzu, niektorí išli do USA. Po druhej svetovej vojne tu zrazu ostala žiť tak jedna tretina z toho, čo tu bolo predtým,“ hovorí Mikuláš.

Mikuláš hovorí, že nikdy neopustil svoju rodnú obec. Vychodil tu školu a potom sa v okolitých horách venoval hospodáreniu. „Calj mij žvot jem pracoval tu,“ hovorí a podľa výrazu v tvári loví spomienky z detstva.

„Už keď som bol chlapec, vždy bolo treba tu v brehoch a svahoch kosiť, hrabať, orať, kopať a všetko dookola. Hospodárili sme tu súkromne, v tom období sa vlastne ani nič iné robiť nedalo. Mám 101 rokov a aj dnes ešte hospodárim, samozrejme, že už menej, lebo toľko nevládzem, ale stále som tu a je mi dobre, uvidíme, dokedy," hovorí s úsmevom na perách.

Drevenica pôsobí jednoducho a zároveň útulne. Sedíme v "peredi", ako nazývajú so synom prednú časť domu. Vybavenie je zachovalé, vidieť, že jeho rodina ani on si nikdy nepotrpeli na vymoženosti moderného sveta. 

Zdravie mu slúži a stále vládze robiť to, čo potrebuje

Zelená deka prehodená cez valendu, na ktorej spí, piecka na drevo a stôl, na ktorom vidím zopár listov či blistre od liekov. Zaujíma ma, ako sa udržiava v kondícii. 

„Furt som zdravý, ale tak viete, že niekedy sa mi trošku zatočí v hlave, príde slabosť, ale tak to je normálne, syn mi párkrát volal záchranku, ale nič hrozné, stále vládzem. Nasadil som cesnak, sliepkam dám najesť, navarím čosi, pokosím, keď je potreba, také veci, čo sa robia bežne," hovorí a pomedzi to si občas odkašle do látkovej vreckovky.

Rodinná tradícia v hospodárení ho drží celý život

Pri Mikulášovi sedí počas našej konverzácie celý čas aj jeho syn Dušan, ktorý mu občas pomáha vysvetliť otázku a hľadať niektoré slová v hlave. „Keď sa im spraví zle, zavolám im záchranku, ale vždy ich len vyšetria a chválabohu je s nimi všetko dobré,“ hovorí Dušan o svojom otcovi.

Keď Mikuláš rozpráva o svojom detstve, prízvukuje, že sa od útleho veku venuje práci. Od mala chodil pásť kravy, pomáhal s tým, čo sa dalo. Keď bol trošku starší, tak mu dali do ruky motyku, sekeru alebo kosu. Podľa jeho slov to tak vtedy proste fungovalo a o ničom inom v rodine reč nebola.

„Ešte boli aj zákony, podľa ktorých sme mohli mať tri kravy, tie potrebovali veľa sena, tak som chodil do hory a na polia po seno. Stačí, že sa len trošku začalo rozvidnievať a už som bral kosu do rúk a išiel som. Celý život pracujem s rukami. Stále ma to ťahá vonku, nemôžem obsedieť a ísť kľudne spať, keď viem, že môžem ešte niečo urobiť. Nedávno som posadil cesnak, ale len trochu, nech máme," opisuje Mikuláš.

Čo robíte cez deň? „Ach, čo vám poviem, je to také, že ako vládzem. Ale môj režim je veľmi jednoduchý, každý jeden deň vstávam o 6:30, oblečiem sa, niečo zjem, obujem, idem po drevo, naložím do kotla, aby sme mali teplo a potom už len to, čo sa mi chce. Pozriem si televízor a najneskôr o 20:30 už spím."

O strednej škole nepočul

„V Livovskej Hute bola normálna škola, no otvorili ju až v roku 1936, kedy som mal 12 rokov. Tak si predstavte, že do prvého ročníka som nastupoval až ako dvanásťročný. Stredná škola pre nás vtedy akoby neexistovala, málokto tu z okolia do nejakej chodil, odchodili sme si základnú a potom sa už celý život pracovalo." Mikuláš sa narodil v roku 1924 a značnú časť svojho života žil bez moderných technológií. 

Práčka je skvelá vec

V zadi, (tak nazývajú zadnú časť domu) majú televízor, ktorý aktívne sleduje. V miestnosti, kde ma privítali, majú rádio, ktoré údajne často nepočúvajú. Počítače ani mobily ho poriadne ani nezastihli, v živote nemal mobil, nepotreboval ho. Ale čo je podľa neho super, sú práčky: „To je skvelý pomocník a veľmi to uľahčí život.“ S úškrnom pozrie na syna a zaspomínajú si na to, ako museli kedysi praťbuď v potoku alebo v lavóroch na dvore.

Na polici vidím zopár kníh, staré fotky vojakov. Ako si spomína na druhú svetovú vojnu? V čase jej začiatku mal už 15 rokov. 

Mikuláš vstáva od stola a pomalými krokmi v čiernych kožených čižmách sa približuje k jednej z fotografií, je na nej jeho otec. „Toto mij baťka,“ usmieva sa pri naťahovaní ukazováka. „Chcel ísť do USA, ale deň pred odchodom mu prišiel povolávací rozkaz na front, to bola ešte prvá svetová vojna, z nej sa vrátil zranený a neskôr sa snažil bojovať za to, aby som ja ani moji dvaja bratia nemuseli ísť na front,“ hovorí o náročných vojnových časoch.

Partizánom nosil po tajných cestách v noci vrecia zemiakov

„Takto, v uniforme som neslúžil. Boli sme traja bratia, najstarší bol v armáde, mal som ísť aj ja, no napokon z toho zišlo. Otec bol po prvej svetovej vojne trvalo zranený a nechcel, aby sme išli všetci do armády. Na vojenskej správe vybavil, aby som nemusel odísť a mohol ostať v civile," hovorí.

Zdá sa, že vojna nie je téma, o ktorej sa chce 101-ročný pamätník rozprávať, keď naberie dych a začne rozprávať príbeh, ktorý hltám do posledného slova. Pozorne počúva aj Dušan, hoc ho určite počul už nespočetne veľakrát. 

„Od 40. roku boli tu v kopcoch partizáni, hovorilo sa, že je dobré s nimi vychádzať, ja som vtedy netušil, čo sú zač. Nosil som im do úkrytov a bunkrov zemiaky. Nikdy nezabudnem na to, ako som poznal jedného z ich veliteľov. Nakázal mi, aby som im priniesol 30 kg zemiakov. Ale to nebolo tak, že bývali kdesi v dome. Musel som ísť v noci do hlbokého lesa v prudkom svahu a ani nápad, že by som použil lesné cestičky, oni mali vlastné súradnice, kadiaľ som musel ísť. Keď som to priniesol, nie že som bol spotený, doslova sa zo mňa parilo. Ich veliteľ v sovietskej uniforme, na ktorej mal veľa odznakov, mi zakázal ísť domov, pretože sa hneď napijem studenej vody, dostanem zápal a možno aj zomriem. Tak rozkázal, nech mi uvaria teplý čaj, dajú mi niečo teplé a noc som tak strávil v partizánskom bunkri. To som mal asi 20 rokov," hovorí o zážitku, ktorý si drží v pamäti už viac ako 80 rokov.

Čo sa podľa neho najviac zmenilo vo svete?

Mikulášovi údajne nikto netipuje tak vysoký vek a skutočne na 101 rokov nevyzerá. Aj počas našej debaty si len zriedka zakašle, okuliare má len na televíziu a jediné, čo ho podľa jeho slov trápi, je sluch. 

Z našej konverzácie však nevyplýva, že by mal nejaký problém so sluchom, je možné, že to je jeden z jeho vtípkov o živote po stovke. Čo sa však podľa neho najviac zmenilo vo svete za ten čas, čo žije? 

„Nemám pocit, že by sa niečo zásadne zmenilo. Možno len to, že ľudia žijú rýchlejšie a čas ide všeobecne nejak rýchlejšie. Ale inak to bolo vždy tak, že boli v obci chudobnejší, bohatí aj žobráci. Darmo mohla byť nejaká obec bohatá, v každej bol nejaký žobrák. Žobrali tak, že boli schopní prísť vám pred dvere nahí a pýtali jedlo," hovorí.

Zo života v socialistickom Československu si spomína najmä na zápas o majetky. Spomína si na 27. februára 1947, keď odišli dve tretiny rodín do dnešného Ruska. Hovorí, že jeho rodina nemala veľa peňazí, no s príchodom socializmu sa veľa hádali a naťahovali s tými, čo im chceli vziať pozemky, na ktorých celý život pracovali. Napokon im vraj majetok nevzali, no museli platiť vysoké dane a poplatky.

Do mesta už nechodí

Dušan hovorí, že s Mikulášom do mesta radšej nechodia: „Dakedy chodili často a veľa, dnes ich už nechcem pustiť," smeje sa syn Dušan. „Ale je pravda, že je tam veľa áut, treba dávať veľký pozor pri prechode cez cestu a tak. Maximálne k lekárom chodia," hovorí. 

Slovám v televízii už postupne nerozumie, no politika ho zaujíma stále

Dvojica mužov žije v malebnej dedinke skutočne tichý a pokojný život. Zároveň však nie sú úplne odrezaní od sveta. 

Keď sa Dušanom bavíme o tom, ako je to v obci so signálom či internetom, Mikuláš začne komentovať program v televízii. „Pozerám televízor, ale viete, sluch nie je to, čo kedysi, čiže aj keď pozerám, musí to ísť riadne nahlas, aby som rozumel. A ďalšie je to, že nerozumiem všetkým slovám, ktoré v televízii zaznejú, veľa slov sa zmenilo a dnes sa už komunikuje inak ako kedysi. Jasné, že ma zaujíma, čo sa kde deje, i keď už by ma to ani nemuselo zaujímať," hovorí a obaja sa z chuti zasmejú. 

Nemal som v pláne rozoberať politiku, no Mikuláš s touto témou začne sám. Zaujíma ho, čo sa v krajine deje, ako a čo robia politici, no zrazu zalomí rukami s tvrdením, že už tej politickej kultúre nerozumie, lebo je v nej chaos.

Čo sa týka chaosu, asi trikrát spomenie, že jediné, čo ho drží v strehu, sú hodinky na rukách, vďaka ktorým vie aspoň to, koľko je hodín. Čas však podľa jeho slov uteká rýchlejšie než kedysi.

Má recept na dlhovekosť? 

„Recept na toto nemám. Ale možno je to aj v tom, že nikdy som sa s nikým nevadil, nikomu som nič nezávidel, žil som a žijem bezstarostný život, tak ako čo prišlo, tak som sa s tým stotožnil a neriešil, prečo je niečo tak a niečo zas inak. Závisť, ohováranie a klamstvá, to je niečo, čo poznačilo ľudí a všímal som si, ako sa to dostávalo medzi ľudí. Aj mňa v živote oklamali, stane sa to, ale človek musí ostať sám sebou," odkazuje Mikuláš.

Čas na odchod z Livovskej Huty

Po takmer hodinovej debate s Mikulášom a jeho synom Dušanom je čas na odchod. Chcem ešte vidieť ich dvor, pričom okrem Dušana vstáva s ochotou aj 101-ročný Mikuláš, ktorý berie do ruky čiapku a ide na dvor spolu s nami.

„Ďakujem, že ste tu ku nám prišli. Vždy mám radosť, keď vidím mladých a zdravých ľudí robiť niečo zaujímavé, príďte zas,“ hovorí mi Mikuláš pri podávaní rúk a lúčení, pri ktorom mu poprajem, nech sa drží v zdraví a v pohode, čo ho podľa jeho slov zdobí už viac ako 101 rokov.