Lukáš žije a pracuje v Indonézii: Ľudia zarábajú 140 eur mesačne, cesty sú však lepšie ako doma (Rozhovor)

Časť Indonézie, kde sa Lukáš nachádza, je od Slovenska vzdialená takmer 11-tisíc kilometrov a delí nás 6-hodinový časový posun, čiže zatiaľ čo u nás je 9:30, na Jáve majú hlboké poobedie.

„Vidím, že tam máte konečne slniečko na Slovensku, po tých dňoch dažďa, aj pondelkové protesty boli nejaké upršané, že?“ pýta sa Lukáš hneď na úvod videohovoru, ktorý sme robili v druhej polovici novembra. Zaujíma ma, do akej úrovne sleduje dianie na Slovensku.

„Sledujem, nejak sa to vždy ku mne dostane. Buď to vidím niekde online, alebo mi to niekto povie, kto sem príde pracovne,“ hovorí.

Pozerám, že ty voláš bez trička, takže máte asi pekné počasie

Ale jasné, tu je konštantne okolo 30 stupňov Celzia. Okej, keď som v horách na plantáži, večer tam je 12 stupňov. Ak mám priestor, idem dole k oceánu, kde je konštantne teplo.

Aké boli tvoje posledné dni, čo teraz robíš?

Teraz som mal hektickejšie pracovné dni, tak si dávam oddych pri oceáne, športujem, čítam, spím, oddychujem, taký "healing", to je tu extrémne populárne slovo. Aj starí ľudia často hovoria, že idú sa domov "healingovať", akože robiť veci, ktorými si pomôžu a uzdravia sa.

Teplo máš konštantne, ale čo sopečná aktivita, keďže na Jáve je množstvo sopiek

Pokiaľ si len niekedy "odkašlú", tak je to v poriadku, to je vlastne dôležité, aby stále živili pôdu, na ktorej sa tu všetko pestuje. Ak by si však "kýchli", to by bolo zlé. V medzinárodných kontraktoch tu majú podnikatelia klauzulu spojenú s tým, aby boli v prípade takejto prírodnej katastrofy krytí. Ale okrem sopiek sú problémom aj ďalšie klimatické zmeny, napríklad na Sumatre túto sezónu brutálne klesla produkcia čerešní, ktoré ako spracovateľ kávy potrebuješ ako vstupnú surovinu.

Ako si sa vlastne ocitol na Jáve?

Predtým som dosť cestoval, už som bol jednou nohou v Argentíne, no napokon ma to zavialo sem a popravde, je to vzťah, ktorý neviem úplne vysvetliť. Tvorí ho tunajšia príroda, take it easy život, radosť zo života, sociálna súdržnosť, nízke egá, počasie a neviem, čo by som ešte vypichol. Táto časť Ázie je pre mňa riadne "pankáčska", čo je super, keďže ja som taký veľmi spontánny typ a mám rad životný freestyle.

Akí sú Indonézania v tvojom okolí?

Sú extrémne easy, srandujú, robia si srandu aj navzájom zo seba, je to až podivuhodné, ako sa vedia podpichnúť a zároveň spolu stále držia. Sú tiež veľmi rodinní, priateľskí a cenia si tradície.

Prečo si sa tam rozhodol ostať a podnikať?

Keď som si teda uvedomil, že chcem ostať práve tu a že mi to najviac vyhovuje, začal som hľadať spôsoby, ako by som tu mohol byť užitočný. (smiech) Predtým som sa venoval inému zameraniu a riešil som consulting malým firmám, keď mi na jednom stretnutí dali chalani z firmy na stôl kokosový cukor, alias kokosový nektár, ostal som v príjemnom šoku.

A začal si s tým pracovať...

Presne, navštívil som zopár ľudí, ktorí s tým pracovali a mojím cieľom bolo nasať ako špongia všetko od informácií cez know-how, aby som sa dozvedel čo najviac.

Kontaktoval si v začiatkoch nejakých Slovákov v Indonézii?

Od začiatku mi bolo jasné, že budem pracovať iba na projektoch s Indonézanmi. Vychádza to z túžby po hlbokej integrácii, ktorú som nepochybne dosiahol. Vybudoval som si tu prvotriednu sieť a spolupracujem s približne 1 000 ľuďmi na niekoľkých ostrovoch v rôznych sektoroch. Zastupujem mnohých pestovateľov korenín a kávy. Pre jedného z nich riadim export a kontrolu kvality, pre ostatných som výlučne zodpovedný za trhy, ktoré som v priebehu rokov rozvíjal a dohliadal na ne. Hovorím plynule jazykom, poznám zvyky a tradície a presne viem, ktorý jazyk používať v rôznych situáciách a s rôznymi ľuďmi, vekovými skupinami a profesiami. Nevhodne zvolené slová môžu v priebehu niekoľkých sekúnd zmeniť vzťahy, či už osobné alebo profesionálne. Indonézania sú na to veľmi citliví. Tu v Indonézii je nesmierne dôležité zvládnuť správnu intonáciu a výber slov. Každá situácia a každý človek si vyžaduje individuálny prístup. Chcem zdôrazniť, že túto zručnosť skutočne ovláda len veľmi málo ľudí.

Je náročné dostať sa medzi domácich?

Je to náročné z toho pohľadu, ako to podáš a čo z teba vyžaruje. Oni hneď vycítia, aké máš úmysly a čo chceš dosiahnuť. Základom je, aby ste si rozumeli aj mimo jazykovej úrovne a musíte prirodzene cítiť to isté. Keď sa to matchne, môžeš preskočiť aj päťročný vývoj vzťahu priateľstva a ísť rovno na biznis. Je to však križovatka, keď je jeden smer správny a druhý nie.

Čo ak im nesadneš?

Aj keď tu žije veľa ľudí, v komunite farmárov sa väčšina vecí neutají, ak by si niekomu nebol sympatický alebo by si skúšal nejaké neetické ťahy, rýchlo si predajú medzi sebou info a dozvie sa to každý, kto chce. Teraz sa mi stal, chvalabohu, opačný krásny príklad. Rozširujeme s mojou značkou Alami Coffee trh do Saudskej Arábie a keď sme sa dohodli, povedali mi, že si ma vybrali na základe toho, čo im povedali iní Indonézania žijúci v Saudskej Arábii.

Spomínal si mi, že sa ti nepáčila forma, akou sa tam robil biznis. Ako si to upravil?

Išlo o celosvetový problém, kedy farmár predáva vstupnú surovinu miesto finálneho produktu, tak vznikla pilotná verzia nášho projektu, do ktorej sa zapojilo asi 100 rodín farmárov. My sme vlastne len posunuli produkt čo najbližšie k výrobcovi. V praxi tak, aby išiel produkt od farmára rovno do biznisu, teda napríklad tak, aby sa kokosový nektár dostával priamo od farmára do domácnosti konečného spotrebiteľa alebo k výrobcovi zdravých potravín, alebo naša káva išla rovno k baristovi. Cieľom je pomáhať farmárom podľa toho, čo potrebujú, pričom veľakrát sa pri tom učím aj ja.

Aká je tvoja aktuálna pracovná pozícia?

Značka Divine Spices je dieťa, ktoré som budoval a vychovával množstvo rokov, sú tam nastavené procesy, ale momentálne funguje na autopilote a venujem tomu minimum energie. Aktuálne venujem 95% času Alami Coffee, čo je vlastne moja značka na spracovanie kávy, export, import a distribúciu vznikla v roku 2018. Mám v Indonézii aj pražiareň kávy. Riešim teda všetko, čo majiteľ značky rieši, ale veľa času trávim aj na plantážach, s farmármi a podobne, čiže celý deň s kávou. Spolupracujem s množstvom kávových fariem.

Takže tvoja firma nevyrába finálny produkt?

Áno aj nie. (smiech) Väčšina exportu Alami Coffee sú greenbeans, zrná, ktoré si neskôr pražiari po svete pražia vlastným rukopisom. Tento rok sme však otvorili aj našu prvú pražiareň, kde teda pražíme našu prémiovú kávu.

Ako ste na tom s číslami?

Aktuálne je to 84 ton výberovej kávy v roku 2025, ktorú posielame do viacerých kútov sveta. V ďalšom roku to chceme samozrejme navýšiť. K tomu ešte z našich ziskov financujeme školu na východnej Jáve, ktorú založila farma, ktorú reprezentujem. Financuje to cez 450 študentov a cez 43 učiteľov, všetko sú to deti farmárov.

Aká je v Indonézii cena práce?

Záleží podľa kraja, v ktorom si, ale tu na východnej Jáve je minimálka 140 eur. Môžeš ísť do Jakarty, kde je plat vyšší, niečo okolo 300 - 400 eur mesačne, no aj podstatne vyššie výdavky, vyžiť v Jakarte z tých približne 350 eur je hardcore. Na východnej strane je to lacné, ľudia neminú na život veľa peňazí a dokážu si aj niečo ušetriť. Ale tá úroveň finančnej gramotnosti nie je všade nejak vysoká, často ľudia rozflákajú peniaze na zbytočné veci.

Hovoríš, že málokedy sa držíš na jednom mieste?

Presne, týždenne precestujem aj 40 hodín. Základňu mám v meste Yogjakarta v centrálnej Jáve, ale cestujem na farmy kade-tade. Mesačne viem spraviť aj 20-tisíc kilometrov.

Ako sa tam všeobecne žije?

Silná stredná trieda, veľa lokálnych podnikateľov a hospodárov s takými až rodinnými biznismi, malé stredné podniky až po obrovské fabriky. Drží sa tu silná ekonomika.

Aká je tam infraštruktúra?

Skvelá, cesty sú oveľa lepšie ako na Slovensku, Jáva je pretkaná diaľnicami a kvalitnými cestami 1. triedy, sú tu moderné prístavy, v tomto ohľade veľmi fajn.

Koľko tam stojí život?

V meste, kde žijem, je približne 1 milión obyvateľov. Malý solídny domček stojí 650 eur na rok. Ak chceš luxus, dostaneš ho za 1 200 eur na rok. Ceny sú vyššie ako mimo miest, ale je to celkom okej.

A čo zdravotníctvo?

Veľmi dobré a dostupné, až tak, že jedno zakašľanie a už sa ide k lekárovi pre tabletky. Sú tu veľmi pekné nemocnice a kliniky, fakt na úrovni.

Hneď vedľa sa nachádza Bali, ktoré žne kritiku za to, že ho ničia turisti, je to cítiť na Jáve?

Rozdiel medzi Jávou a Bali je ten, že z Bali bola vytlačená autenticita peniazmi. Ľudia z Bali sa stali veľmi orientovaní na peniaze. Jáva sa takto neopustila, udržali si tu úroveň a peniaze nie sú číslo 1. Udržala sa tu tá harmónia, samozrejme, že v Jakarte je to iné, tam sa dokonca hovorí, že v Jakarte zostarneš v zápche.

Má život na Jáve nevýhodu?

Možno len to, že som veľmi ďaleko od Slovenska, kam by som rád chodil častejšie.

A čo tvoj rodinný život na Jáve?

Mám snúbenicu zo Sumatry, mám dom v Yogjakarte, prenajímam si niekoľko nehnuteľností.  spoločne so snúbenicou máme pozemok pod sopkou na vidieku, kde plánujeme niečo vybudovať. Nie sme ešte zosobášení, no veľmi mám rád jej rodinu a oni majú radi mňa.

Čo ťa na zvykoch tamojších rodín najviac prekvapilo?

Možno to, že tu stále platí pravidlo a zvyk vena. V Indonézii je to veľmi rozmanité, niekde dáva veno muž, niekde žena, niekde sa rodina dohodne podľa toho, v akej sú mladí ekonomickej situácii. Sú regióny na Sulawesi, kde keď požiadaš o ruku ženu, ktorej stará mama ešte žije, v budúcnosti musíš ako muž platiť celý ceremoniálny pohreb tej starej mame, čo môže vyjsť na niekoľko stoviek tisíc eur a zadlžia sa na dva životy. A potom v týchto oblastiach vzniká sociálny problém, že je veľa žien, ktoré majú hlboko po tridsiatke a sú slobodné, lebo ešte majú na svete babku.

A ako je to v tvojom prípade?

Ja mám šťastie, že nežijem v tom regióne, o ktorom som písal. (smiech) Tu to funguje na dohode medzi stranami, čo ma chvalabohu ochránilo. (smiech)