Vyskúšala som si prácu v depe, aby som zistila, čo všetko zažívajú kuriéri. Koľko zarobia za jeden balík?

Hovorí, že kedysi to bolo horšie. „Ľudia sa často správali, akoby boli nad nami. Dnes sa to zmenilo. Väčšina pochopila, že bez nás by tie balíky nikto nedoniesol,“ dodá.

Sledujem ho, ako triedi zásielky do malých skupín. „Podľa adresy už presne viem, kde zaparkujem a koľko mi to zaberie." Pýtam sa, či vie, čo vezie. „Niekedy sa to nedá nevidieť,“ zasmeje sa. „Raz kolegovi z krabice vypadli... no, také intímne veci. Ale väčšinou už podľa balíka vieš. Keď vidíš DM, sú tam krémy alebo šampóny. Zooplus sú granule, Amazon je lotéria. Tam radšej ani nehádam,“ povie a siaha po ďalšom balíku, ktorý sa práve posúva po páse.

Priznáva, že sa mu stali už rôzne situácie. Jedna zákazníčka si prišla pre balík aj hore bez. „Opaľovala sa na dvore a asi to brala tak, že veď aj na pláži je to normálne." Keď sa ho pýtam, ktorú časť práce má najradšej, ani chvíľu nerozmýšľa. „Keď už mám naložené a idem na prvú adresu. Vtedy viem, že to pôjde už ľahko. To je ten najlepší pocit.“

Pýtam sa, či ho ešte niekedy stresuje, keď nestíha. „Nie,“ usmeje sa. „To už mám za sebou. Skúsenosti spravia svoje.“ Priznáva, že z tejto práce sa dá vyžiť, ale len ak človek maká. „Zárobok závisí od počtu balíkov. Fix nemáme. Jeden balík sa pohybuje okolo jedného eura, Takže čím viac ich stihneš doručiť, tým lepšie zarobíš,“ vysvetľuje.

Na otázku, či niekedy zažil drsnejší konflikt, len pokrúti hlavou. „Nie. V telefóne sú ľudia väčší hrdinovia. Jeden raz vykrikoval, že si ma nájde, že si to vybavíme. Keď som prišiel doručiť balík, ani sa na mňa nepozrel.“

Hovorí, že pri práci nachodí denne aj pätnásťtisíc krokov. Zaujíma ma, či počas dňa vôbec stíha jesť. „Podľa toho, aký je deň,“ odpovie. „Obed mám väčšinou až po práci, ale niečo malé si dám aj v aute."

Najhorším dňom v týždni je podľa neho pondelok. „Po víkende sa treba rozbehnúť. Vstávanie, ranný chaos, človek si trocha ponadáva, ale potom to už ide,“ povie s úsmevom.

Niekedy dostane od zákazníkov aj drobné pozornosti. „Hlavne okolo Vianoc. Ľudia dajú kávu, niekedy koláč, čokoládu, aj víno. Vtedy to poteší,“ hovorí. Medzi historkami spomína aj jednu, keď doručoval granule pre psy. „Pani mi povedala, že mám balík hodiť cez plot,“ vysvetľuje. „Ten plot bol ale dvojmetrová kovová brána. Pýtal som sa jej, či je si istá, a ona že áno. Tak som to tam horko-ťažko prehodil.“

Na balíku boli zelené plastové pásky, ktoré sa zachytili o otvárací mechanizmus brány. „Ostalo to visieť presne tam, kde sa brána otvára,“ hovorí so smiechom. „Zavolala mi o štyri hodiny, že nevie otvoriť bránu. Granule tam viseli celý čas.“

Nakoniec musela granule zvesiť s niekým ďalším, aby sa vôbec dostala do domu. „Odvtedy ma už vždy čakala pred bránou,“ vysvetlí.

Nie všetko je však len zábava

„Často sa stáva, že muž pošle dole pre balík tehotnú ženu alebo babku,“ vysvetľuje. „Aj keď sám sedí doma. Alebo povie, že má meeting, že nemôže zísť. A ja si hovorím – a ja som kde? Na dovolenke? My sme tiež v práci. To niektorí nevedia pochopiť.“

Podľa neho je dôležité mať systém. „Každý kuriér má svoj rajón. Ja to hovorím kolegom – musíš si to nastaviť ako záhradku. Zasadíš, staráš sa, a potom zbieraš úrodu. Keď si ľudí naučíš, ide to. Ale keď nemáš systém, je z toho len chaos – ty si nervózny, zákazníci tiež.“

Hovorí aj o konflikte, ktorý si doteraz pamätá. „Chlapík mi volal asi päťkrát, že kde som. Vraj už musí ísť preč. Bol som v časovom okne, všetko som stíhal." Lenže on začal kričať, nadávať. „Keď som prišiel, bol to úplne iný, pokojný človek. Ja som mu len vysvetlil, že mám denne sto ľudí, nemôžem byť u každého na minútu presne. Ale to, čo ti niektorí dokážu povedať po telefóne, to by si neverila.“

Zároveň však priznáva, že aj medzi kuriérmi sú rôzni. „Niektorí sú ochotní, iní ledva vystúpia z auta. Balík podajú z okna a čakajú, kým si ho človek sám zoberie. A potom si zákazník povie, že DPD je zlá firma. Lenže ten zákazník vidí len nás, my sme pre neho tvár celej firmy.“

Keď sa ho pýtam na pokuty, len sa zasmeje. „To je kapitola sama o sebe. Mestskí policajti sú niekedy tolerantní, ale nie všade. Máš miesta, kde jednoducho nemáš kde zaparkovať."

Napríklad pri štadióne alebo pri Eurovei. Je tam zákaz zastavenia z každej strany. „Zastavíš, len aby si odovzdal balík, a už máš pokutu. Niektorí ťa pochopia, iní nie. Vysvetľuješ, že máš ťažké balíky, že chceš pomôcť zákazníkovi, ale nezaujíma ich to.“

Kuriérčina podľa neho nie je len o tom, že sa vozíš a rozdávaš balíky. Musíš mať chladnú hlavu, nervy a aj kus ľudskosti v sebe. „Každý deň riešiš stovky situácií, ktoré by iného človeka položili.“

Po chvíli som sa do práce zapojila aj ja. Zo začiatku som len sledovala, ako to celé funguje, no po chvíli som sa chytila systému a začala som im pomáhať s triedením zásielok. Na každom balíku bol kód a názov ulice, po chvíli som už vedela, kam čo patrí. Hádzala som zásielky k správnym kuriérom a tí ich ukladali do priestoru pred rampou, kde stála dodávka.

Čím rýchlejšie balíky doručí, tým skôr bude doma

Postupne sme sa presunuli k autám a začali nakladať. Každý kuriér presne vedel, kam si čo uložiť, aby sa v tom počas dňa nestratil. Keď bolo auto naložené, vyrazili sme do mesta. Prekvapilo ma, aké je to celé dynamické. Kuriér sa v aute ani nestihne zohriať, neustále zastavuje, vystupuje, prejde pár metrov, odovzdá balík a znovu sadá za volant.

Počas jazdy sleduje navigáciu, vybavuje hovory so zákazníkmi a popritom má na sedadle pripravené balíky, ktoré sú na rade. Všetko má premyslené tak, aby nestrácal čas. Povedal mi, že čím rýchlejšie balíky doručí, tým skôr v práci skončí. Za doručovanie na čas majú kuriéri tiež nejaké bonusy. V bežné dni býva hotový niekedy aj o jednej popoludní, no počas Vianoc sa mu deň často natiahne až do večera.

Jedno doručenie som si vyskúšala aj ja. Zastavili sme pri lekárni, zobrala som malý balík a vošla dnu. Lekárničky sa na mňa pozreli prekvapene, keď zistili, že im balík nesie žena v bunde DPD. Dve hodiny ubehli, ani som nevedela ako, a polovica auta už bola prázdna. Nebolo ešte ani jedenásť. 

Zákazníci, s ktorými sme sa stretli počas dňa, boli väčšinou milí a ústretoví. Nestala sa nám žiadna nepríjemná situácia, skôr naopak, ľudia sa usmievali a mnohí sa s kuriérom poznali už po mene.

Keď ma viezol späť do depa, rozmýšľala som nad tým, aká náročná táto práca v skutočnosti je. Navonok to vyzerá jednoducho, no realita je úplne iná. Denne sa stretáva s desiatkami ľudí, každý je iný a každý má inú náladu. Musí byť presný, rýchly, slušný bez ohľadu na to, či je leto, zima, dážď alebo sneh.