Participáciou v eurovoľbách priveľmi neexcelujeme, no o samotnej EÚ si môžeme prezradiť aj zopár podrobností, veď vedomosť je sila.
Slovenská republika je členom dvoch pre nás veľmi dôležitých spoločenstiev. Jedným je Severoatlantická aliancia známa pod označením NATO - o nej sme vám článok už priniesli, a preto viacej informácie priamo v ňom. Druhým zasa Európska únia, významný projekt starého kontinentu. Toto integračné zoskupenie je pre Slovákov a Slovenky stále pomerne veľkou neznámou. Keď niekto začuje skratku EÚ, pravdepodobne mu ako prvé zídu na um eurofondy, Európsky parlament, modrá vlajka s hviezdičkami a to je asi tak všetko. Európska únia združuje 8% svetovej populácie, teda na jej území žije vyše 500 000 000 občanov jednotlivých členských krajín. Ide o pomerne veľké číslo, ktorého súčasťou je aj náš slovenský národ, a preto sa pozrime na bližšie detaily.
Poďme do minulosti. Korene našej spoločnosti pochádzajú zo starovekého Grécka, neďalekého Ríma a tiež aj Jeruzalema. Spomenuté staroveké Grécko je už dlhodobo považované za kolísku európskej civilizácie. Môžeme tu nájsť pôvod demokracie, kultúrny, umelecký či filozofický rozkvet a starým Grékom vďačíme aj za obranu pred hordami Peržanov. Postupne sa tamojšia kultúra začala šíriť aj mimo územie súčasného Grécka smerom do Ázie i zvyšku Európy. Veľmi ňou boli ovplyvnení najmä Rimania. Vymysleli rímske právo, obsadili obrovské územia naprieč celým kontinentom, tiež aj v Ázii či Afrike a podobne. Obe bývalé mocnosti sveta spolu s kresťanstvom položili úplné základy európskej civilizácie, ktoré následne obohatili aj ďalšie národy vrátane nás, Slovanov.
Avšak nik z nich neuvažoval o vytvorení akejsi spoločnej európskej mocnosti. Prvé významnejšie pokusy sa začali objavovať až neskôr. V 15. storočí (1464) sa český kráľ Jiří z Poděbrad snažil zjednotiť európske národy voči hrozbe Osmanskej ríše. Malo ísť o konfederáciu na čele s predsedníctvom, ktoré by sa menilo každých 5 rokov. Nezaháľal ani Francúz Maximilien de Béthume s jeho Veľkým projektom - navrhol nové administratívno-politické členenie Európy. Podobných pokusov bolo ešte viacej, či už z dielne L'abbé de Saint-Pierreho, Roberta zo Salisbury, Claude Henri de Saint-Simona, no nezaháľali ani samotní Habsburgovci. Zásadné kroky sa snažil robiť aj Napoleon Bonaparte, ktorý na obsadených územiach zavádzal jednotný právny poriadok, menu či spolupracujúce inštitúcie. K vytvoreniu nejakej spoločnej a dlhotrvajúcej únie však v danom čase nedošlo.
Presuňme sa do 20. storočia, ktoré je v tomto prípade pre nás ešte zaujímavejšie. V dvadsiatych rokoch sa rozšírili myšlienky grófa s menom Richard Coudenhove-Kalergi, ktorý v českom mestečku Poběžovice napísal svoju knihu Pan-európa a stal sa otcom rovnomennej Paneurópskej únie. Daný spolok je považovaný za najstaršie hnutie za zjednotenie Európy. Išlo o zaujímavý projekt - únia mala začať konkurovať ďalších svetovým mocnostiam ako Sovietskemu zväzu, Spojeným štátom americkým či Britskému impériu. Dôležitá mala byť prevažne hospodárska spolupráca, z čoho by následne vyplynula federácia. Známymi členmi hnutia sa stali celosvetovo známe osobnosti ako Albert Einstein, Sigmund Freud, Thomas Mann, Otto von Habsburg, Konrad Adenauer a mnohí ďalší. Nanešťastie na kontinente o tom čase začal narastať nacionalizmus, ktorý viedol až k druhej svetovej vojne. Najväčší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva zakopal myšlienky o zjednotení európskych krajín hlboko pod zem.
Vlajka Paneurópskej únie:
Keď vojna skončila, zdecimované národy sa začali spamätávať a začať riešiť nové problémy. Jednak chceli zabrániť vznikom ďalších veľkých konfliktov na európske pôde, zabezpečiť hospodársku prosperitu a zvyšovať životnú úroveň, viacej slobody, cestovania či upevniť postavenie Európy v medzinárodnej politike. Veľa času neubehlo a už sa začal angažovať sám Winston Churchill s jeho Hnutie za spojenú Európu, ktoré funguje dodnes. Hlavným cieľom bolo (a stále je, nakoľko hnutie stále existuje) vytvoriť federáciu založenú na dodržiavaní mieru, práva, slobody, rovnosti či demokracii. Podobne ako to bolo pri Paneurópskej únii, narastajúce napätie medzi Spojenými štátmi americkými a Sovietskym zväzom s ich chcením zachovania si sfér vplyvu neumožnilo žiadne hlbšie spájanie. Následne v roku 1949 vznikla aj Severoatlantická aliancia (NATO), ktorá zasa koordinovala vojenské zložky USA a západoeurópskych krajín.
A dostávame sa ku koreňom súčasnej Európskej únie. Veľmi dôležitým je v tomto prípade 9. máj 1950, kedy Robert Schuman (Francúz) prezentoval svoju tzv. Schumanovu deklaráciu. Jej hlavným cieľom bolo vytvorenie spoločného trhu s uhlím a oceľou, pretože v danej dobe bolo oceliarstvo a ťažba uhlia odvetvím so strategickým významom z vojenského, hospodárskeho i ekonomického hľadiska. Plán sa stretol s podporou, a preto bola 18. apríla 1951 podpísaná Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO). Do platnosti vstúpila o rok neskôr a zvykne sa označovať aj ako Parížska zmluva. Zakladajúcimi krajinami bolo Francúzsko, Nemecká spolková republika, Taliansko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko. Práve z dôvodu spomenutých udalostí sa Deň Európy oslavuje vždy 9. mája.
Podpísanie Schumanovej deklarácie:
Postupne dochádza k čoraz väčšej aktivite a v marci 1957 sa spomenutým krajinám (Európska šestka) podarilo podpísať ďalšie dve nové zmluvy: Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Poznáme ich aj pod známejším označením ako Rímske zmluvy (platnosť od 1.1.1958). Postupom mesiacov sa začal riešiť vstup Veľkej Británie do európskych spoločenstiev, no nedošlo k nemu kvôli britskej obave zo straty suverenity a ako sami deklarovali, aj tak sa necítili byť súčasťou kontinentálnej Európy. Z toho dôvodu dochádza k vzniku Európskeho združenia voľného obchodu (1960), ktoré malo za úlohu odstraňovať obchodné bariéry medzi členskými štátmi. Okrem spomínaných krajín sa pridalo aj Portugalsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Dánsko, Nórsko a Švédsko. Následne sa schvyľovalo k ďalším rokovaniam a snahám nových krajín o vstup. Problémy boli opäť s Veľkou Britániou, pretože Charles de Gaulle sa obával možného amerického vplyvu v európskych štruktúrach prostredníctvom Britov. V roku 1968 vzniká známa colná únia snažiaca sa odstraňovať vzájomné prekážky.
Po "období eurosklerózy" trvajúcom v rokoch 1968 až 1986 sa v luxemburskej obci Schengen podpísala rovnomenná Schengenská dohoda (1985) - veľmi dôležitý krok umožňujúci voľný prechod hraníc členských štátov ich obyvateľmi bez výraznejších obmedzení, víz a podobne (ale len v rámci Schengenu). Zmenšila sa kontrola vnútorných hraníc, naopak zvýšila ostraha tých vonkajších. O pár rokov neskôr, konkrétne 7.2. 1992, bola v najstaršom holandskom meste s názvom Maastricht podpísaná Zmluva o Európskej únii (resp. Maastrichtská zmluva). Na svetlo sveta sa dostal pojem Európske spoločenstvo a dochádza k ďalšiemu posilneniu vzájomnej spolupráce. Zmluvu ešte upravila Amsterdamská zmluva, Zmluva z Nice a Lisabonská zmluva. Práve posledná spomenutá je veľmi dôležitá. Zaviedla totižto mnohé nové prvky fungujúce dodnes vrátane "doložky vystúpenia", posilnenia inštitúcií pre zahraničnú politiku či zriadenia stále predsedu Európskej rady voleného na obdobie 2,5 roka. Ako zaujímavosť uvedieme fakt, že jej poslednou ratifikačnou krajinou bola práve susedná Česká republika.
Schengen:
Súčasnú Európsku úniu už radšej necháme na pokoji. Na záver si ešte vysvetlime symboly. Vlajka EÚ je všeobecne veľmi známa (pozor, úplne rovnakú vlajku má aj Rada Európy!). Môžeme ju vídať nielen na úradoch, ale aj vo forme nálepiek na rôznych projektoch atď. Ide o vyobrazenie 12 žltých hviezd na modrom podklade. Hviezdy symbolizujú dokonalosť a úplnosť. Už aj hymnu ste určite začuli, ide totižto o úsek zo závery 9. symfónie od Ludwiga van Beethowena, tzv. Óda na radosť. Vyjadruje ideál slobody, mieru a solidarity.
Motto od roku 2000: Zjednotení v rozmanitosti.
