Sušiareň liečivých bylín v Hanušovciach: Lipový kvet do nej vozili na vozoch, dnes chátra a vlastní ju bezdomovec

Hanušovskí bylinkári

„V Hanušovciach bola veľká, bohatá, veľmi životaschopná židovská obec. Tvorila až 35 % hanušovského obyvateľstva. Bola tu aj známa ješiva – vyššia židovská škola, z ktorej vyšli významné rabínske dynastie,“ opisuje historik prostredie vzniku unikátnej sušiarne liečivých bylín v začiatkom minulého storočia.

Už koncom 19. storočia sušil pre šarišských a zemplínskych lekárnikov v malom renesančnom kaštieli byliny židovský obchodník Florián Schulz.

Bylinkárstvo a obchod s liečivými rastlinami má v tomto regióne v údolí rieky Topľa na severe Slánskych vrchov dlhú tradíciu.

„Na Schulza nadviazal Alexander Wohl. V 30-tych rokoch minulého storočia založil v mestečku veľkoobchod so sušenými bylinami Vegetabil. Rastliny vykupoval od miestnych sedliakov,  ktorí ich zbierali v okolí mesta.“

„Na tú dobu to bola masová záležitosť. Moja stará mama si ešte pamätá, že lipový kvet tam ľudia privážali vo veľkých množstvách na vozoch,“ hovorí Ondrej Glod.

Wohl najprv postavil menšiu murovanú sušiareň. Obchod sa mu zakrátko výborne rozbehol a začal vyvážať do Švajčiarska aj do Ameriky.

Malá sušiareň už nestačila, rozhodol sa postaviť väčšiu. Keďže vlastnil iba úzky pozemok, v rokoch 1937 a 1938 postavil úzku, dlhú a vysokú drevenú sušiareň hneď vedľa.

„Nosnú konštrukciu sušiarne tvoria ručne tesané dubové trámy. Stavali ju hanušovskí tesári. Alexander Wohl exportoval čoraz viac. Obchod sa mu rozbehol tak, že ak by ho nezastavila vojna a holokaust, dnes by v československom farmaceutickom priemysle predstavoval podobný pojem, akým je Baťa v obuvníctve,“ pokračuje historik.

Traduje sa, že hanušovskí chlapci, ktorí do sušiarne nosili bazový kvet, ho predtým máčali do potoka. Bol ťažší a oni zarobili viac. Keď Wohl zistil, že sa mu baza nesuší, ale hnije, ponúkol zberačom vyššiu cenu, len nech kvety donesú suché.

Wohl dokonca ľuďom vytlačil a rozdal vreckové vzorkovníky, akési prvé atlasy liečivých bylín. Aby vedeli zbierať tie správne rastliny.

Drevená sušiareň bola perfektne konštrukčne premyslená. Mala dve poschodia. Dovnútra sa vchádzalo cez posuvnú bránu na kolieskach. Systém sušenia, prúdenia vzduchu a svetla bol veľmi dômyselný.

Útek do Ameriky

„V roku 1941 Židov z Hanušoviec deportovali do koncentračných táborov. Alexander Wohl stihol aj s rodinou cez Maďarsko utiecť do Ameriky. Ešte predtým stihol podnik, pozemky aj rodinnú vilu predať roľníkovi z obce Petkovce Jánovi Petríkovi. Petrík v Hanušovciach vlastnil krčmu, neskôr vystupoval aj ako arizátor Wohlovho majetku (osoba preberajúca a spravujúca skonfiškovaný židovský majetok – pozn. autora),“ vysvetľuje Glod.

Po odchode Alexandra Wohla z Hanušoviec obchod s liečivými bylinami upadal. Vojnové hospodárstvo bolo oklieštené a závislé od nemeckého zbrojárskeho priemyslu.

Petrík bol dosť kontroverzná osoba. Okrem toho, že bol členom Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, aktívne pomáhal aj partizánom.

„Podnik aj sušiareň Petrík ešte počas vojny previedol na partizánsku organizáciu. Prebral ho od neho priamo komunistický politik a jeden z hlavných organizátorov Slovenského národného povstania (SNP) Karol Šmidke.“

„Sušiareň a veľkoobchod aj potom prevádzkoval a naďalej býval vo Wohlovej modernej, dvojposchodovej, funkcionalistickej vile. V tej dobe to bol mimoriadne luxusný a prvý dvojpodlažný dom v centre Hanušoviec,“ dodáva historik.

Menšiu sušiareň nechal za fľašu slivovice na materiál rozobrať Petríkov syn Štefan v 90. rokoch minulého storočia. Pozemok, vila aj veľká sušiareň sa dostali k ďalším a ďalším majiteľom.

Od Petríkovho syna, ťažkého alkoholika Štefana, sa pozemky dostali k novej majiteľke Márii Novákovej. Od nej ich pred šiestimi rokmi kúpil lekár Valentín Dulina.

Nádhernú vilu zbúrali v roku 2014. Prežila iba unikátna drevená sušiareň, pretože v roku 1993 ju zapísali do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. V roku 2017 budova prišla o strechu. Dulina sušiareň bez pozemkov predal prešovskému bezdomovcovi Vlastimilovi Vargovi. Odvtedy chátra.

 „Najväčší problém je nezáujem ľudí. My Slováci totiž obrovskú časť svojich dejín vnímame veľmi odcudzene. Ako keby to ani neboli naše dejiny. Rovnako sa pristupuje aj k pamiatkam. Toto je židovské, tamto je maďarské, len nie slovenské. A podľa toho to aj vyzerá,“ sťažuje sa historik.

Sitá mali rôzne rozmery očiek, podľa toho, čo sa na nich práve sušilo. Aby boli liečivé rastliny chránené pred slnkom, mala stavba iba malé okná. Pomocou pákového systému dokázal celý systém ľahko ovládať jeden človek.

Rozobrať, postaviť a znova sušiť

Drevená sušiareň bola perfektne konštrukčne premyslená. Mala tri poschodia. Dovnútra sa vchádzalo cez posuvnú bránu na kolieskach. Potom sa išlo širokým schodiskom na prvé a ďalej na druhé poschodie.

„Na všetkých poschodiach sa na posuvných roštoch so sitami sušili byliny. Sitá mali rôzne rozmery očiek, podľa toho, čo sa na nich práve sušilo. Intenzita sušenia sa ovládala cez vetracie okienka. Systém sušenia, prúdenia vzduchu a svetla bol veľmi dômyselný. Aby boli liečivé rastliny chránené pred slnkom, mala stavba iba malé okná. Pomocou pákového systému dokázal celý systém ľahko ovládať jeden človek,“ vysvetľuje Glod.

Aby pamiatku zachránili, založili historici z hanušovského kaštieľa Samuel Bruss, Ondrej Glod, a miestna aktivistka a bylinkárka Zuzana Hrehová Občianske združenie Vegetabil.

„Sušiareň chceme získať do vlastníctva, rozobrať, uskladniť a nájsť nový priestor kde by sme ju mohli rekonštruovať a znovu postaviť. Všetko presne identicky podľa detailov, ktoré sú uchované. Cieľom je naštartovať v nej život a znova tam sušiť liečivé rastliny a ovocie pre miestnych obyvateľov,“ hovorí o možnom budúcom osude pamiatky Ondrej Glod.

Alexander Wohl sa po vojne do Hanušoviec ešte raz vrátil. Zistil, že keďže podnik právoplatne predal, už sa k nemu nedostane. Židovská komunita bola zdecimovaná a podnik znárodnený novou komunistickou vládou Československej republiky (ČSR).