Dvadsaťtriročného Jaroslava v 90. rokoch odsúdili na 23 rokov väzenia. Obdobie, počas ktorého si ľudia budujú svoje kariéry a rodiny, prežil za mrežami. V roku 2016 sa konečne dostal na slobodu – pomaly mu tiahlo už na 50 rokov. Otvoril sa pred ním svet, ktorý nepoznal, no s pomocou sociálnej pracovníčky Sone sa postavil na vlastné nohy.
Na svoje detstvo nespomína v dobrom. Biologických rodičov nepoznal a adoptívny otec ho fyzicky týral. Jaroslav utekal z domu, začal kradnúť a nakoniec skončil v reedukačnom zariadení. Neskôr spoznal svojho komplica Jozefa, od ktorého sa nechal nahovoriť na lúpežné prepadnutie taxikára. To sa však v roku 1994 skončilo jeho tragickou smrťou.
V rozhovore vzhľadom na ochranu súkromia respondenta neuvádzame jeho celé meno a pravé miesto bydliska. Zároveň neuvádzame skutočné mená komplicov a obete.
Nikdy som sa ich nesnažil hľadať, ale svojej mame som vďačný aspoň za to, že ma umiestnila do detského domova a neskončil som ako nejaký odpad na smetisku. Navyše som rád, že sa rozhodla nejsť na potrat. Myslím si, že každé dieťa má nárok na život.
Keď som mal štyri roky. Neskôr sa im však narodila vlastná dcéra a otec na mňa zanevrel. Často som utekal z domu.
Pretože som si zažil viaceré drastické chvíle. Myslím tým rôzne fyzické tresty, v dôsledku ktorých som sa až hanbil vyzliecť v škole na telesnej výchove. Keď učiteľka videla na mojom tele modriny, povedala, že ak to neprestane, tak bude voči otcovi začaté trestné stíhanie. Bitky však neprestávali, a tak som to riešil radikálne – útekmi z domu.
Otec mi vždy hovorieval, že keď poviem pravdu, nič sa mi nestane. Ale aj tak ma vždy zbil. A do dnešného dňa cítim, že ak ma niekto z niečoho krivo obviňuje, nemám z toho dobrý pocit. Preto sa vždy snažím hovoriť pravdu. Držím sa toho, že pravda je lepšia ako klamstvo.
Áno. Nakoniec sa to dokonca obrátilo voči mne. Nebrali ako vinného môjho otca, ale mňa. Sťažoval som sa na to aj svojej nevlastnej mame. Hovorieval som jej: Prečo si s ním neprehovoríš? Veď dobre vieš, aký je. Keď pije, robí zle. Neskôr som sa dostal na šikmé chodníčky a do polepšovne.
Vždy ma držala jedna vec – viera v Boha. A to vždy zdôrazňujem aj Soni (sociálna pracovníčka, ktorá Jaroslavovi pomáha od prvého dňa na slobode – pozn. red.). Ona sa v živote veľakrát veľmi ponáhľa. Hovorím jej preto, aby si vždy našla čas ako na seba, tak aj na Boha.
Mal som rozhovor s pánom biskupom Alojzom Tkáčom, ktorý ma viedol na misionársku cestu. To bolo tesne po revolúcii. Istý čas som bol u Milosrdných bratov, kde som sa staral o chorých ľudí v nemocnici. Keď som bol ešte v reholi, zaľúbil som sa do jednej zdravotnej sestry a musel som odísť. Vtedy som mal 21 rokov. Neskôr som pracoval ako zdravotník v sanitke či ako esbéeskár.
Mojím dobrým priateľom bol vtedy dnes už nebohý pán profesor Alojz Martinec. Chcel ma dostať na dráhu kňaza, čo sa však nepodarilo. Po istom čase som sa zoznámil so svojím komplicom Jozefom, s ktorým nás odsúdili za vraždu. Na mieste činu, pri vražde, som spoznal aj Jozefovho brata Petra.
Jozef prišiel jedného večera ku mne do bytu do Petržalky a spýtal sa ma, či môže u mňa prespať, pretože utiekol z domu. Vtedy som však nevedel, že má problémy so zákonom. Mal už za sebou niekoľko lúpeží. V byte mi porozprával o tom, že chce vystrašiť a olúpiť istého taxikára Martina. Tvrdil mi, že sa mu tento taxikár stále vyhráža políciou a už má toho dosť.
A ja som bol natoľko sprostý, že som do toho išiel. Nakoniec sa však z toho vykľula vražda. Jozef a jeho brat Peter toho taxikára zabili a mňa do toho namočili tiež. Vyhrážali sa mi, že keď o tom niekedy poviem polícii, zabijú aj mňa.
Lebo si mysleli, že sa z toho vďaka tomu vyvlečú. Podarilo sa to staršiemu z bratov, ktorý tvrdil, že spal doma, čo nebola pravda. Vyšetrovateľovi aj advokátovi som vysvetlil, že klame. On totiž sedel vedľa mňa v aute, kde boli aj jeho odtlačky. Moje odtlačky a ani pachová stopa sa na mieste činu dokonca ani nenašli.
Nie. Keď nás zadržala polícia, mal som na sebe nohavice od krvi. Keby som si bol vyzliekol nohavice a očistil si nechty, nemali by na mňa nič.
Obaja komplici brali drogy a tento taxikár im požičiaval peniaze. Okrem toho sa s ním vozili zadarmo. Sľúbili mu však, že mu to všetko vrátia. Ale keďže mu peniaze dlhodobo nevracali, tak ich upozornil, že pôjde na políciu. Ich odpoveďou bolo, že keď sa im neprestane vyhrážať, spravia s ním krátky proces.
Mne však Peter a Jozef vraveli, že pôjde iba o lúpež a vyhrážanie. S tým som tam išiel. Keď taxikára začali biť, vravel som im, nech to nerobia, aby ho nechali tak. Nútili ma však, aby som sa do toho zapojil. Je pravda, že som ho preto udrel po nohe, ale nestál som za smrtiacou ranou. Ako sa ľudovo hovorí, bol som piate koleso na voze. Bol som pri vražde, to nepopieram. Ale protestoval som.
Áno. Jeden z komplicov ho kopol do hrtana a udusil sa. Keď som videl fotografie z miesta činu, bolo mi zle z toho, čo sa vlastne stalo, pretože vtedy bola polnoc a prakticky sme nič nevideli.
Čo ste spravili s jeho telom?
Keď ho zabili, telo sme hodili do Malého Dunaja. Chcel som to ihneď nahlásiť policajtom, ktorí išli okolo. Stál som na takom malom kopčeku, z ktorého ma obaja komplici stiahli za nohy dole. Povedali mi: Keď sa nás pokúsiš udať, zabijeme ťa a skončíš ako on.
Premýšľali ste vtedy nad tým, či budete mlčať alebo ich udáte?Chcel som ich udať. Mne už bolo jedno, či ma zabijú alebo nezabijú. Začal som utekať smerom k policajtom, ale tí už boli ďaleko. Nakoniec ma presvedčili, aby som nastúpil do auta. Smerovali sme do Piešťan, kde sme dali z taxíka dole poznávacie značky. Keď sme sa však vracali do Bratislavy, cestou sme nabúrali do stromu a na miesto nehody prišli policajti.
A videli, že ste od krvi.
Áno, videli. Tušili teda, čo sa mohlo stať.
Raz mi Ondro povedal, že to už „na neho znova prichádza“, tak požiadal dozorcu, aby ho preložil do inej cely. Vravel, že sa bojí, aby mi neublížil.
– Jaroslav o sériovom vrahovi Ondrejovi Rigovi
Chceli ste polícii pomôcť?
Áno. Keďže som bol veriaci človek a stále ním som, vyšetrovateľom som presne ukázal, kde leží jeho telo, a objasnil som, ako zomrel. Chcel som totiž, aby mal riadny pohreb. Keď ho potápači vytiahli z rieky, spravili fotografie jeho zmrzačeného tela. Bol to hrozný pohľad.
Cítili ste za smrť Martina výčitky?
Áno, aj som to povedal na súde. Napriek tomu, že som ho nezabil a bol som len prítomný, tak som počas procesu povedal, že by som sa chcel rodine zosnulého ospravedlniť. Svoj čin som ľutoval a modlil som sa za to, aby ho pán prijal do svojho kráľovstva.
Aká bola reakcia rodiny?
Odkázali mi, že odo mňa nič nechcú. A či mi odpustili, to neviem. Brat zosnulého však bol vo významnom postavení a v podstate financoval súdny proces. Zorganizoval štrajk taxikárov a sľúbil im za „našu hlavu“ 15 000 slovenských korún – či už by nás dostali živých, alebo mŕtvych. Bola na nás vypísaná odmena.
Jeden z taxikárov sa nás počas rekonštrukcie na mieste činu dokonca pokúsil zastreliť, ale stihol ho spacifikovať kukláčov pes, ktorý mu išiel rovno po ruke a odhryzol mu kúsok ramena. Keď bolo po všetkom, tak sa mi vyšetrovateľ priznal, že mal rovnaký strach ako ja. Bál sa, že sa môže niečo takého prihodiť, pretože taxikári sa proti nám ozbrojili. Vtedy mali povolenie na nosenie strelnej zbrane.
A odkedy ste na slobode, nepokúšal sa vám niekto ublížiť?
Odkedy som vonku, bol som párkrát v Bratislave. Martin tam má stále niekoľko dobrých kamarátov, a keby si na to spomenuli, možno by mi mohli aj ublížiť. Ale pokiaľ viem, tak ma nikto neprenasledoval.
Máte strach, že by sa to mohlo stať?
Nie. Aspoň dúfam. Poznám taxikárov v rôznych mestách a žiadna odozva zatiaľ nebola.
Predsa len je to dávna minulosť.
To áno. Ale v niektorých štátoch, ako napríklad v Taliansku, existuje vendeta (krvná pomsta – pozn. red.). Ale tu na Slovensku to, vďakabohu, nie je.
Vráťme sa ešte k súdnemu procesu. Ako prebiehal?
Komplici to chceli zhodiť na mňa. Taxikára Martina na mieste činu zviazali do kozlíka, čo je vlastne námornícky uzol, ktorý som nikdy predtým nevidel. Komplic Jozef chodil do lodenice do Komárna za svojím strýkom, ktorý tam trénoval kukláčov.
Tam sa naučil či už bojové umenie, alebo viazanie námorníckych uzlov. Napriek tejto skutočnosti pred vyšetrovateľom klamal, že som tie uzly zviazal ja, a vravel, že sa ma bál. Ďalšou nespravodlivosťou bolo, že komplica vyšetroval jeho vlastný strýko.
Keď som na to poukazoval, tvrdili mi, že to je iba moja chabá obrana. Ja som mal pritom kamaráta, ktorý bol prokurátorom vo štvrtom obvode v Dúbravke, ktorého som chcel za svojho advokáta. Odmietli ho však zobrať a dosadili mi iného advokáta, ktorý pre mňa prakticky neurobil vôbec nič.
Po ňom mi dali druhého advokáta, ktorý mi povedal: Pán Jaroslav, hovorte len to, čo vám dovolím hovoriť, a hovorte vtedy, keď vám dovolím hovoriť, pretože váš prvý advokát to celé pos*al a skončilo sa to vo váš neprospech. Počítajte s tým, že vám hrozí trestná sadzba od 20 rokov hore. Chcel však apelovať na môj vek a tlačiť na to, aby som dostal nižší trest. Vtedy som mal 23 rokov.
Keď som odchádzal, dozorcovia uzatvárali stávky, že sa do troch mesiacov určite vrátim. A 25. júla tohto roka budem mať 5. výročie na slobode.
V čase, keď ste mali 23 rokov, ste teda dostali 23-ročný trest odňatia slobody.
Pôvodne som dostal 20 rokov, ale pani prokurátorka sa odvolala na Najvyšší súd SR a pán sudca trval na tom, aby mi trest zvýšili o tri roky. Bol som, mimochodom, súdený bez prítomnosti môjho advokáta. Ten na súd vôbec neprišiel. Bol tam prítomný len advokát môjho komplica.
Spomeniete si na svoje prvé dni vo väzbe?
Určite áno. Dali ma do cely k najhoršiemu zločincovi, ktorý v tom čase u nás existoval – k sériovému vrahovi Ondrejovi Rigovi. On čakal na svoj trest za mnohonásobnú vraždu.
Ondrej Rigo býva označovaný za najhoršieho sériového vraha v histórii Slovenska. Za vraždu 9 ľudí si odpykáva doživotný trest.
Aj ste spolu komunikovali?
Prvé dva dni som preležal na posteli a prespal som ich. Potom sme sa však dali do reči, hrávali sme spolu karty a zabávali sa. Snažil som sa s ním normálne vychádzať. Občas mal také čudné výpadky, keď pozeral do zrkadla a opakoval dve slová – afenstív, afenstív. Raz mi Ondro povedal, že to už „na neho znova prichádza“, tak požiadal dozorcu, aby ho preložil do inej cely. Vravel, že sa bojí, aby mi neublížil. Takže ten človek sa vo väzení zmenil k dobrému, inak by mu bolo jedno, či mi niečo spraví.
Rozprával vám niekedy aj o svojich vraždách?
O tom nikdy nehovoril. Od začiatku mi však pomáhal vo všetkom, čo sa dalo. Keď dostal nejaký balík, vždy sa so mnou rozdelil, ako keby sme boli bratia, lebo videl, že ja som nič nedostal, nikto mi nič neposiela. Jediný, kto za mnou prišiel, bol pán profesor Martinec a doniesol mi korporál, v ktorom bolo zabalených 20 kusov hostií. Vyspovedal ma a uznal, že mi môže dať rozhrešenie, keďže som sa toho trestného činu nedopustil tak, ako rozhodol súd. Inak by mi to rozhrešenie nedal.
Ako ste spočiatku fungovali po príchode do väzenia?
Nevedel som, ako sa mám správať. Bol to iný svet.
Aké ste mali vzťahy s ostatnými väzňami a dozorcami?
S väzňami som mal dobré vzťahy a pomerne dobré boli aj s dozorcami. Ale našli sa tam aj dozorcovia z postkomunistických čias a niekedy som videl, ako kruto zaobchádzali s väzňami. Voči hrubému násiliu, ktoré bolo na nich páchané, som sa preto ohradzoval.
Zažili ste, že väzňov bili?
Áno. Niektorých bili, týrali alebo im zámerne znehodnotili stravu, prípadne im znížili porcie. Koľkokrát väzňov bili tak veľmi, až kričali „nebite ma, ja už budem dobrý“. Väzeň bol potom samá modrina a musel podpísať papier o tom, že sa ho nikto z dozorcov nedotkol.
Zaútočili niekedy aj na vás?
Áno, ale až postupom času, keď videli, že som písal trestné oznámenia voči útvaru. V podstate som rebeloval voči zariadeniu v Leopoldove, tak ma potom presunuli do Ilavy. A keď v Leopoldove prebehla vzbura a obnovili zničenú časť, vrátili ma. Prišiel som krátko po tom, ako Tibor Polgári utiekol z väzenia.
Tibor Polgári si za šesť vrážd odpykáva doživotný trest odňatia slobody. Na Slovensku sa neslávne preslávil
útekom z Leopoldova, pri ktorom s komplicmi zabil niekoľko dozorcov.
Poznali ste Tibora Polgáriho aj bližšie?
Áno. Je to prakticky väzeň, ktorého zničil komunistický režim. Bol to starší chlap, ktorý sa však snažil udržiavať v dobrej telesnej kondícii. Pamätám si, ako vyrábal sošky. Vo väzenskej cele stačilo spomenúť jeho meno a dozorcovia prišli, rozbili nám veci a prinútili nás vyzliecť sa donaha. Odvtedy sme nemohli meno Tibor Polgári ani len vysloviť.
Spomínali ste kontakt s vrahmi ako Ondrej Rigo či Tibor Polgári. Bolo možné vytvoriť si s nimi kamarátsky vzťah?
Samozrejme, že áno. Sú to takí istí ľudia ako aj ja.
Nemali ste z nich strach?
Nie, nebál som sa ich. Toto sa ma vlastne pýtali aj viacerí spoluväzni – či som sa nebál bývať s takými ľuďmi, čo dostali doživotie. Ale prečo by som sa ich mal báť? Čo sa má stať, to sa stane. Keby ma mali zabiť, tak ma zabijú. Lenže mňa si obľúbili. V celách som vytváral dobrú atmosféru. Snažil som sa ich motivovať k tomu, aby bolo lepší a žili iný život ako doteraz.
Aj sa vám to podarilo?
Áno. A aj keď som odchádzal z väzenia, tak zo žartu hovorievali, že vyvesia čiernu vlajku a budú mať týždeň smútok. Ja som sa nad tým len pousmial a povedal im, aby si dávali pozor a nenechali sa ovplyvniť režimom.
Udržujete kontakt s niekým z väzenia?
Som členom väzenského spoločenstva Dismas, ktoré má na starosti bývalý pedagóg Michal Libant. V rámci neho sa stretávame s bývalými väzňami a rozprávame sa o tom, ako Boh zasiahol do našich životov. Niektorí väzni pritom o Bohu nechceli predtým vôbec počuť. Vraveli mi, že to je obyčajná bájka a výmysel. Že Boh neexistuje. Ale keby Boh neexistoval, tak by sa tí ľudia nezmenili. Aj ja som zažil zásah zhora. Keď bolo najhoršie, prišiel človek, ktorý mi pomohol. A to nebola náhoda.
Niektorí bývalí väzni mi vraveli, že za múrmi ústavu sa trestanci nemôžu zlepšiť, že ich to iba viac kriminalizuje. Súhlasíte s tým?
Nie. Ja to vnímam tak, že kto sa chce zmeniť, tak sa zmení. Kto sa nechce zmeniť, nepomôže mu nič. To je len o tom väzňovi. On musí chcieť. A keď to chce, tak to dokáže. A väzenie deprimuje len toho, kto chce, aby ho deprimovalo. Kto nechce a túži po zmene, tak sa aj zmení.
Vo väzení som ostatným hovorieval: Veľa ľudí z vás sem prišlo, s prepáčením, sprostých. Chcete odtiaľto odísť ešte sprostejší? Robte niečo preto, aby to tak nebolo. Čítajte, vzdelávajte sa. Ja som sa o to snažil. Študoval som jazyky. Angličtina ma príliš nebavila, ale ruštinu ovládam perfektne a rozumiem po maďarsky, španielsky a nemecky.
Cítili ste pred odchodom z väzenia strach alebo radosť?
Nedá sa povedať, že by som mal obavy. Ale do poslednej minúty som neveril, že odchádzam preč. Nakoniec sa však otvorila posledná brána, kde ma už čakala Soňa a ešte jej kolegyňa. Zobrali ma do Banskej Bystrice, kde som si ihneď vybavil dokumenty. Istý čas mi bývanie poskytlo jedno nemenované občianske združenie. A neskôr som sa osamostatnil.
Do väzenia ste sa dostali v 90. rokoch. Ako sa vám podarilo prispôsobiť všetkým zmenám, ktorými si svet zatiaľ prešiel?
Vo väzení nás v roku 2009 informovali, že Slovensko prechádza na euro, takže s odlišnou menou som už vopred rátal. Keď som však išiel do väzenia, mobilné telefóny sa u nás ešte nepoužívali. S tým som mal teda trochu problém, no časom som si zvykol. Ale napríklad s počítačom som sa doteraz nenaučil pracovať, nemám doma žiaden.
Máte v súčasnosti nejaký vzťah?
Mám priateľku, ktorá má z bývalého manželstva niekoľko detí. Spoločne sa o ne staráme a môžem povedať, že sú pre mňa všetkým. Mojou rodinou. Chceli sme mať aj spoločné dieťa, ale, bohužiaľ, moja priateľka potratila. Má vážne zdravotné problémy, a tak už radšej nechcem pokúšať osud. Všetci sa máme veľmi radi. Deti mi hovoria, že keď budem starší, budú sa o mňa starať. Ten najmenší, Patrik, mi už v prvý večer povedal: Tato, ľúbim ťa.
Darí sa vám aj počas pandémie?
Deti s priateľkou teraz bývajú u babky a ja žijem v centre v Banskej Bystrici. Občas ich navštevujem, ale nechcem ich vystavovať problémom, keď tu máme teraz pandémiu. Ale stále sme v kontakte. V Banskej Bystrici mám už štvrtý rok stále zamestnanie.
Bolo pre vás náročné zamestnať sa?
Spočiatku to bolo všelijaké. Prvého pol roka som vystriedal tuším dve až tri zamestnania. Tam bol dosť problém s kolektívom. V aktuálnej práci sa mi však darí. Teraz vychádzam so všetkými dobre.
Vedia o vašej minulosti?Nevedia. Niektorí možno aj tušia, ale nespomínajú to. Mal som aj jedného kolegu, ktorý bol tiež vo väzení. Toho odsúdili za také menšie podvody s dokumentmi, bankovkami a podobne.
Množstvo bývalých trestancov sa časom znova vráti do väzenia. Nebojíte sa, že by to mohol byť aj váš prípad?
K tomu poviem toľko, že keď som odchádzal, dozorcovia uzatvárali stávky, že sa do troch mesiacov určite vrátim. A 25. júla tohto roka budem mať 5. výročie na slobode.
Značnú časť života ste prežili vo väzení a určite pre vás nie je ľahké o tom rozprávať. Prečo ste súhlasili s týmto rozhovorom?
Pretože o tom chcem rozprávať a navyše chcem ukázať väzňom, že sa dá žiť aj vonku. Nie je to také ťažké.
