Tisíceurové výrobky z drôtu: čím je drotárstvo na Slovensku výnimočné a kto ho preslávil vo svete? (Reportáž)

Nielen funkčnosť, ale aj dizajn

Výrobky, ktoré máme pred sebou, pôsobia ako štýlové doplnky. Pýtame sa teda Juraja, kde nastala zmena a prečo sa drotárstvo začalo uberať týmto smerom. On nám s úsmevom na tvári odpovedá, že ide o rovnaký princíp v podnikaní, aký platí aj dnes. Keď sú dvaja rovnakí, jeden musí byť lepší, aby predal.

„Celé sa to odštartovalo tým, že drotári začali k svojim výrobkom pridávať jednoduché ozdobné prvky, aby boli krajšie a bol o ne väčší záujem. Časom teda vznikali nové drotárske techniky – náročnejšie –, ale robili výrobky páčivejšie. Môj pradedo Jozef Holánik Bakeľ bol v tomto smere priekopníkom,“ Juraj zastal a rukou ukazuje na stenu za nami. „To, čo vidíte, sú najvyššie medaily a ocenenia, ktoré priniesol ako drotár zo svetových výstav. Vy máte práve nad hlavou dvojitú orlicu, tá je z roku 1911 z Ríma – Gran Premio, najvyššie ocenenie, ktoré sa v tom období dostalo drotárom.“

Podľa slov Juraja sa účel drotárstva za stáročia rapídne zmenil. Tvrdí, že dnes môže byť na Slovensku približne sto drotárov, avšak málokto z nich robí pôvodné úžitkové drotárstvo. „Väčšinou to už ide do umeleckých smerov, ktoré sa rozlišujú na rôzne metódy,“ dodáva s tým, že nie každý, kto si spraví kurz či vyskúša drôtovanie doma, je aj drotár. „Je to beh na dlhé trate. Treba sa tomu venovať, zdokonaľovať sa a rozvíjať. Je aj potrebné ísť sa niekam ukázať, odprezentovať svoje výrobky. A to všetko vyžaduje obrovské množstvo času a trpezlivosti.“

Pokračuje „v rodinnom biznise“

Juraj tvrdí, že hoci jeho otec nepokračoval v tom, čo jeho predkovia, remeslu sa mohol priučiť už ako dieťa od starého otca. „My sme bývali v Čadci a sem sme chodievali len na prázdniny. Vtedy som dedka sledoval pri práci. Keď som mal dvanásť rokov, požiadal som ho, aby mi niečo ukázal a vysvetlil,“ dodal drotár s tým, že z tohto obdobia má dodnes šperkovnicu, vázu aj popolník, ktorý si vytvoril s pomocou dedka.

Podľa jeho slov ho dedko nenaučil len techniku, ale i to, že táto práca si vyžaduje obrovskú trpezlivosť a hlavne precíznosť. Tvrdí, že človek musí mať cit v ruke, ktorý on ako dieťa ešte ani zďaleka nemal. „Nerozumel som, ako dedko dokáže mať taký úhľadný a upravený drôt. Mne sa to krivilo a vlnilo.“

Juraj dedka navštevoval aj počas strednej školy, keď zvykol vyrobiť nejaké produkty, ktoré dedko následne predal a zaplatil mu za ne. „Dostal som z toho peniažky a kúpil som si trebárs skejtbord alebo kazeťák. To bola na tú dobu paráda,“ dodal s tým, že po dedkovej smrti sa drotárstvu vôbec nevenoval a išiel si svojím životom.

Zlom u Juraja nastal až po dvadsiatich rokoch, keď bol v roku 2002 nezamestnaný a osud ho opäť priviedol k remeslu. „Chcel som si drôtovanie opäť vyskúšať, a tak som si založil živnosť, a keďže som mal problémy so zrakom a chcel som využiť svoj hendikep vo svoj prospech, zhotovil som si chránené pracovisko,“ dodal s tým, že v tom čase intenzívne spomínal na dedka a začal si viac uvedomovať, že je hrdý na to, akú nezmazateľnú stopu na Slovensku on a jeho pradedo v drotárstve zanechali.

Nový začiatok

Juraj tvrdí, že v tom čase opäť začínal od nuly a musel si zohnať všetko nanovo vrátane náradia a materiálu, čo nebolo vôbec jednoduché. Jediné, čo mal, boli spomienky na technologické postupy z detstva. Keď sa mu podarilo zabezpečiť si všetko potrebné, prišla ďalšia rana.   

„Zo začiatku som vyrábal väčšie veci, či už misky, šperkovnice, alebo vázičky. Chcel som sa ísť niekam ukázať, a tak som so svojimi výrobkami prišiel na jarmok. Vtedy som zistil, že tadiaľto cesta nevedie,“ dodal s tým, že i keď ľudia jeho tvorbu chválili, nikto si nič nekúpil. Pochopil, že jeho sortiment bol pre bežných návštevníkov jarmoku drahý a nevhodný, a tak sa musel prispôsobiť trhu.

„Ľudia kupovali len drobnosti a do toho som ja ísť nechcel. Mal som pocit, že to bude pod moju úroveň, keďže pradedo bol svetoznámy drotár a ja som chcel zachovať to, čo robil on. To dedičstvo bolo práve v tej výnimočnosti. Nakoniec som však pochopil, že hocijako mi to je proti srsti, musím vyrábať aj drobnosti, aby som sa uživil,“ dodal Juraj s tým, že aj drobnosti, ktoré vyrába, sú jedinečné a tvorené pradedovou metódou.

Ako sa Juraj vracal ku koreňom, na spomínaných jarmokoch stretol kolegu, ktorý v ňom odštartoval myšlienku zachrániť dom jeho predkov a vybudovať z neho múzeum. „Dvadsať rokov sa tu nebývalo a bolo to tu spustnuté. Cítil som, že je nutné zachrániť ho. Keďže ide o národnú kultúrnu pamiatku, oslovil som pána Ing. Juraja Kudjaka, ktorý nám pomohol spracovať projekt záchrany s tým, že sme tu urobili drotárske múzeum. To sa nám podarilo otvoriť v roku 2018.“

V neposlednom rade sa nám Juraj pochválil, že mu bol Ústredím ľudovej umeleckej výroby v roku 2013 udelený titul majstra ľudovej umeleckej výroby v oblasti drotárstva, čím sa radí medzi ôsmich ľudí, ktorí dostali spomínaný titul za posledných 70 rokov.

Ideme do dielne

Prešla možno hodina od nášho príchodu a dopíjame posledný hlt už studenej kávy. Exponáty a výrobky máme prezreté a je načase, aby sme sa presunuli do dielne a vyskúšali si remeslo vlastnými rukami.

Keď vkročíme do miestnosti, ktorú sme mali celý čas za chrbtom, vidíme na stenách zavesené rôzne nezvyčajné klbká drôtu, dobový pracovný stôl a čudesný prístroj pripomínajúci stolovú vŕtačku.

„To je mašina, ktorú si sám zhotovil a používal pradedo Holánik ešte vo Varšave. Ide o kolovrátok, do ktorého treba šliapať, aby stáčal drôt. Čím viac sa doň šliape, tým viac bude skrútený,“ dodal Juraj s tým, že práve vo všelijako skrútených, zvalcovaných a upravených drôtoch bolo čaro výrobkov jeho pradeda.

Kým ostatní plietli výrobky z klasických drôtov, on tie svoje upravil do takej podoby, aby boli zaujímavé. Dodal, že niektoré vzory spletených drôtov si dal dokonca patentovať.

Ťažšie, než to vyzerá

Po krátkom vysvetlení, na čo sa používajú veci, ktoré vidíme pred sebou, a rôzne druhy drôtu si sadá k pracovnému stolu, aby nám ukázal, ako si môžeme vyrobiť srdiečko. Ladnými pohybmi s kliešťami, ktoré neustále mení za iné, sa z kúska rovného drôtu v priebehu minúty stane srdce dokonalých tvarov. Teraz sme na rade my.

V hlave riešime, ako správne chytiť kliešte, drôt sa nám v rukách šmýka a celá technika je omnoho náročnejšia, než vyzerá. Po pár neúspešných pokusoch našu snahu vzdávame a namiesto srdca držíme v rukách zdeformovaný kus drôtu.

Juraj to však s nami nevzdáva a ukazuje nám, ako pokračovať v drôtovaní vázy, ktorú má rozrobenú. Po krátkom vysvetlení sme na rade.

Drôty neohrabane prekladáme jeden cez druhý a snažíme sa ich dotiahnuť. Tu prichádzame na to, že naozaj ide o mravčiu prácu a výroba niečoho podobného môže trvať aj desiatky hodín. Preto sa pýtame Juraja, koľko zvykne pracovať na jednom svojom výrobku.

„Nedá sa to takto povedať. Kým malinké srdiečko mi zaberie pár minút, pri väčších dielach strávim pokojne desiatky aj stovky hodín,“ otočil sa smerom do miestnosti, kde sme sedeli pred chvíľou, a ukázal na obrovský pohár. „Pri tomto som strávil tristo hodín čistej práce, venoval som tomu dva mesiace svojho života,“ dodal s tým, že následne ho dal pozlátiť 23-karátovým zlatom.

Keďže na našich tvárach Juraj vidí údiv, vysvetľuje nám, že výrobky dával kedysi zlátiť a striebriť už jeho pradedo. „Nerobilo sa to len preto, aby pôsobili elegantnejšie a luxusnejšie, ale i preto, aby mali dlhšiu životnosť.“ V hlave sa nám hneď rodí otázka, koľko teda môžu stáť Jurajove výrobky, keď ich výrobe venuje desiatky hodín a dokonca ich dá aj pozlátiť či postriebriť.

Odpovedá, že rádovo ide o stovky, niekedy až tisíce eur. „Napríklad na tom obrovskom kalichu som mal voľakedy cenovku 3 500 eur, dnes by stál ešte viac. Treba si uvedomiť, že všetko, čo vyrobím, je jedinečné a je to umelecké dielo, ktoré iné už na svete nenájdete.“

Juraja sme sa navyše spýtali, ako sa v dnešnej dobe niekto môže stať drotárom. Podľa jeho slov síce existujú nejaké kurzy, avšak neexistuje na to žiaden postup.

„Je to veľmi zložité a ťažko s tým začať. Vyžaduje si to veľa času, keďže človek sa musí stále zdokonaľovať, niečo nové skúšať a potom ísť svoje výrobky ukázať medzi ľudí, čo stále nezabezpečí to, že ich aj predá,“ dodáva s tým, že okrem kurzov možno existuje aj možnosť ísť sa osobne opýtať niektorého majstra, či by bol ochotný niečo ho naučiť, keďže je to beh na dlhé trate a nie na dve hodiny.

Opúšťame Dlhé Pole

I keď sme na mieste, kde čas zastal, čas vonku stále beží a my sa chystáme pobrať domov. Nabití pozitívnou energiu, ktorá sršala z drotára a jeho manželky, sa poberáme naspäť k autu s vedomím, že drotári z nás nikdy nebudú.

Juraj nás ide vyprevadiť na dvor chalupy, kde pózujeme na poslednú spoločnú fotografiu so spomínaným pohárom, ktorý plietol tristo hodín. Sme hrdí na to, že sa na Slovensku stále nájdu ľudia, ktorí nezanevreli na naše tradície a históriu a svojím životom a umením ich prezentujú aj mladším generáciám.