Absolvoval som tréning thajského boxu po boku šampiónky Moniky Chochlíkovej: čo musíš spraviť, aby bol z teba bojovník?

Profesionálny vs. amatérsky zápas

Keď mi Tomáš prinesie vodu a napijem sa, ďalej pokračujem z posledných síl v boxovaní. Každý z mojich úderov je slabší a slabší, pričom Monika ma hecuje, aby som pri konci každej série dal zo seba všetko. Keď opäť potrebujem prestávku (ktorú potrebujem každú chvíľu), zisťujem, ako sa žiak dostane nielen na amatérsky, ale aj profesionálny zápas.

Zápasníčka mi prezrádza, že teoreticky každý môže ísť do prvého zápasu ako do profesionálneho, ale neodporúča sa to. Ona sama zápasila dva roky v amatérskych zápasoch a až potom prešla na profesionálne. Poznamená však, že profesionálne zápasy nemusia byť cieľom každého zápasníka. „Poznáme dve organizácie – v thajskom boxe je to IFMA a v kickboxe je to WAKO –, ktoré sa usilujú dostať na olympijské hry. Ide o niečo podobné, ako je AIBA v boxe. To sú v úvodzovkách amatérske zápasy, lebo sa biješ v chráničoch, máš prilbu, holene a pri thajskom boxe aj chrániče lakťov. Práve preto sa tieto zápasy nazývajú amatérske, ale ty ako amatér začiatočník tam ísť nemôžeš, lebo by ťa tam vypli,“ dodáva Monika s tým, že nie je amatérsky zápas ako amatérsky zápas.

Podľa slov zápasníčky sa na Slovensku profesionálnymi zápasmi uživíš len ťažko a práve preto nie sú také vyhľadávané. „Fakt musíš byť masakrálne dobrý a presadiť sa v zahraničí, čo je veľmi náročné, lebo sme z malej krajiny. Skôr zápasníci hľadajú cestu u tých amatérov, cez WAKO alebo IFMA, kde sú aj nejaké dotácie od štátu, vieš sa cez ne dostať napríklad pod Duklu.“

Ďalším rozdielom medzi búchaním amatérskych a profesionálnych zápasov je podľa Moniky na Slovensku to, že profesionálnych podujatí je tu minimum. „Čakať celý rok na jedno podujatie, ktoré spraví Oktagon, sa ti neoplatí, ty ako zápasník chceš zápasiť stále, pretože je to pre teba jeden zo zdrojov príjmov. Sú tu nejaké organizácie, ale zrovna v tom thajskom boxe je tu vákuum, nie je tu nič, nie je tu žiadna organizácia, ktorá by to zastrešovala,“ hovorí. Sem-tam sa síce objavia nejaké galavečery, avšak tie nemajú žiadnu postupnosť a žiadny rebríček, ako napríklad v Oktagone.

Nedalo mi neopýtať sa Moniky, ako sa na Slovensku teda dokáže uživiť zápasník. Tvrdí, že existuje viacero spôsobov. „Buď budeš búchať amatérov a dostaneš sa pod Duklu ako zamestnanec, kde som z thajského boxu a K1 len ja, alebo potom druhá cesta je cez tie profi zápasy, avšak v standupe sa na Slovensku príliš uživiť nedá, čiže musíš k tomu pridať ‚súkromky‘, tréningy atď. Najlepšia cesta je však tá tretia, keď získaš aj stabilného sponzora, ktorý ťa podrží a umožní ti sústrediť sa na špičkový výkon, ako som našla ja vo fintech skupine ZIZZY.“ Monika poznamenala, že ak sa stabilného sponzora niekomu nájsť nepodarí, dosť dobrým zdrojom príjmov môžu byť pre zápasníkov v dnešnej dobe aj spolupráce na sociálnych sieťach.

Rapídne chudnutie

Keď už mám odbúchané rôzne kombinácie direktov, čaká ma kondičná časť. Monika ma posadí na air bike, kde si mám dať záverečné kardiocvičenie. Ešte predtým, ako nasadnem na ten pekelný stroj, cítim, že už nevládzem. Podarí sa mi však prekonať samého seba a s vidinou zdravšieho ja „bojujem s vetrom“.  

Mám zvládnuť sedem sérií, ale po štvrtej už prosíkam Moniku, aby sme skončili. Je mi zo seba zle, aký som slabý kus, avšak nič na sebe nedávam poznať. Kým lapám po dychu pred záverečným strečingom, využijem chvíľku času, aby som zistil o zápasení to, o čom sa bežne v rozhovoroch nehovorí.

Najviac ma zaujíma Monikin pohľad na rapídne chudnutie, ktoré mnohokrát musia zápasníci prekonať ešte predtým, než nastúpia do ringu. Odpoveďou, že to nie je vôbec zdravé, sa jej nepodarí zaskočiť ma. „Dosť hejtujem organizátorov podujatí, ktorí nútia zápasníkov ísť do nižších váhových kategórií, pretože sú to extrémy. Nechápem, prečo tu máme váhové kategórie, keď v šesťdesiatšestke sú chalani, ktorí majú osemdesiat kíl. To nie je jedna váhová kategória, to nie sú ani dve váhové kategórie, to sú tri – a to je strašne veľa,“ rozhorčí sa Monika a pokračuje v rozprávaní.

„Ty keď nechceš nárazovo rapídne chudnúť takto strašne veľa, tak sa v zápase stretneš s človekom, ktorý má o desať-pätnásť kíl viac než ty – a to sa mi nezdá v poriadku. Myslím si, že by sa s tým malo niečo robiť, jednak kvôli fairplay a jednak preto, že to je zdravotne dosť závažné,“ dodáva Monika s tým, že ona sama normálne váži päťdesiatštyri až päťdesiatpäť kíl, pričom drvivú väčšinu svojho chudnutia robí prostredníctvom stravy.

„Ja si obmedzím svoj denný kalorický príjem a pomaly mi váha klesá, navyše okrem toho ja som žena, mám nejaké cykly a proste v niektorých momentoch mám vyššiu váhu bez toho, aby som zjedla niečo navyše. To sa týka každej ženy, čiže u nás je to chudnutie náročnejšie a máme po ňom oveľa väčšie následky než muži. Keď som chudla do štyridsaťosem kíl, tak som vlastne do päťdesiat zhodila na strave. Pri mojej výške stosedemdesiat centimetrov si vieš predstaviť, ako som vyzerala, a bolo to najzdravšie možné chudnutie, aké som mohla na tú váhu spraviť, ale aj tak, stále to nebolo zdravé. Keď som odvodňovala posledné dve kilá, myslela som si, že umriem. To bolo hrozné,“ hovorí Monika a doplní, že niektorí bojovníci chudnú spôsobom, že odvodňujú aj desať kíl.

Podľa slov zápasníčky odvodňovanie tela extrémne ničí obličky, keďže najprv musíš piť veľa vody, potom nepiješ nič, odvodňuješ a s vodou vypúšťaš aj živiny. „Ty keď sa napiješ, po vážení celá voda ide zase z teba preč, ty sa začneš potiť. Ak potom zle doplníš živiny, môže ťa to ešte viac odpáliť. Niektorým zápasníkom sa to stalo, niektorí zápasníci už potom ani nezápasili v dôsledku toho, že im to odpálilo ľadviny. Niektorí zápasníci umreli, lebo neodhadli svoju mieru, odpadli v saune a umreli tam,“ poznamená Monika, pričom spomína prípad, ktorý sa stal v organizácii One Champoinship, keď zomrel zápasník pri vážení.

Dodáva, že na základe tejto tragédie zaviedli nový systém váženia, v rámci ktorého musia bojovníci posielať váhu v pravidelnom intervale už päť týždňov pred zápasom. Okrem váhy im robia aj hydratačný test, a keď ten preukáže, že majú vodu v tele pod určitou hodnotou, musia tekutiny doplniť a odvážiť sa znovu. Ak „prevážia“, musia dať percentá zo svojho honorára za zápas súperovi a on s tým musí súhlasiť, iba vtedy sa zápas uskutoční. „Podľa mňa toto je cesta. A kto hovorí, že sa to nedá takto spraviť, hovorí ‚blbosť‘. Masakrálne odvodňovanie tu pred tridsiatimi rokmi vôbec nebolo. My teda ani nedokážeme určiť následky takéhoto odvodňovania v dlhodobom horizonte, lebo tí ľudia ešte nie sú v takom vysokom veku, aby sa to dalo určiť.“

Spomínané „masakrálne“ chudnutie sa týka najmä profesionálnych zápasov. Ako poznamená Monika, profesionálna odnož – či už MMA, thajského boxu, boxu, alebo K1 – je niečo ako šoubiznis, kde nestačí už len tvoj športový výkon, ale aj to, ako sa vieš predať. V amatérskych zápasoch sa, naopak, nikto nestará o nič iné len o tvoj výkon. Proste musíš byť len najlepší bojovník.

V ringu

Keď už má bojovník navážené, postupuje do ringu. Zaujíma ma, čo znamená a vyjadruje, keď thaiboxeri pred zápasmi v ringu tancujú a klaňajú sa. Monika mi vysvetlí, že ide o rituálny tanec, tzv. wai kru, počas ktorého sa bojovníci psychicky pripravujú na zápas. Je to tradícia thajského boxu, keď bojovník prechádza rohy ringu a ďakuje trénerom, kamarátom, sparingom a svojej rodine. Jeho gro je spomínaný tanec, ktorý si každý zápasník upraví podľa seba.

Plynulo pokračujem otázkou, ktoré zápasy sú podľa Moniky najťažšie. Odpovedá mi, že najnáročnejšie je, keď ich má viacero hneď po sebe a víťazstvo si musí odbúchať v pavúkovom systéme. Podľa jej slov sa pokojne môže stať, že najťažší zápas má hneď ako prvý a potom musí len nejako prežiť ostatné. „Veľakrát sa mi stalo, že ma seklo, mala som rozkopanú holeň, polámané prsty na nohách, boleli ma ruky, proste som vyzerala, akoby ma prešiel traktor, a na ďalší zápas som aj tak musela nastúpiť.“ Ako dodáva, ostatné súperky to, samozrejme, aj využívajú. „Keď vidia, že máš fialovú modrinu na stehne, tak ti tam budú kopať, lebo chcú vyhrať. Ja by som robila to isté. Chceš vyhrať za každú cenu.“

Monika dá mojej pauze a sedeniu stopku, a tak sa opäť vrátim na zem, aby som dokončil svoj prvý tréning. Telo, ktoré po rokoch zažilo cvičenie, musím opäť naťahovať, no tentoraz to už ide o niečo ťažšie. Keď dokončíme strečing a cvičenie mám za sebou, zostane mi ešte chvíľa času na otázky.  

Vždy ma zaujímalo, čo z rohu klietky kričí na svojich zverencov tréner a ako sa zápasníci dokážu sústrediť aj na neho, aj na svojho súpera. „Napríklad môj tréner si pozrie zápasy súperky, a keď ide o nejakú špecifickú kombináciu a on už vidí, že ju pripravuje, tak mi kričí, na čo si mám dávať pozor. Okrem toho počúva aj trénera z opačného rohu a radí mi. Počas zápasu sa sústreďujem len na súpera a trénerov hlas, nič iné nepočujem.“

Máme docvičené

Vyskúšal som si direkty a po dlhom čase som rozhýbal svoje telo. Zistil som, že len obyčajný úder vie byť naozaj zložitý a nie je všetko ani zďaleka také jednoduché, ako keď sa z pohodlia gauča pozeráš večer na zápas. Zápasníci musia naozaj prejsť dlhou, kľukatou a náročnou cestou tréningov, kým zožnú slávu. To, čo vidíme v klietke, je len vrchol ľadovca.

Moniky sa na záver opýtam, prečo by si mal thajský box vyskúšať každý a čo môže človeku priniesť do života tento šport. „Thajský box je náročný na všetky partie tela a tréningy sú variabilné, nie je to také ako beh, že robíš monotónnu činnosť stále dookola a namáhaš podobné alebo rovnaké partie. Každý tréning vieš zamerať na určitú partiu svalov na tele a obmieňať to. Druhá vec je psychická stránka – je to masaker na odreagovanie sa. Ja som vyskúšala veľmi veľa športov a nikdy som sa tak neodreagovala ako pri thajskom boxe.“