Absolvoval som tréning thajského boxu po boku šampiónky Moniky Chochlíkovej: čo musíš spraviť, aby bol z teba bojovník?

Ako vyzerá tréning profesionálneho zápasníka a čo všetko predchádza tomu, kým sa dostane do klietky? Odpovede na tieto otázky som hľadal u najtalentovanejšej slovenskej fighterky, majsterky sveta a najúspešnejšej neolympijskej športovkyne na Slovensku Moniky Chochlíkovej.  

Moniku som navštívil v Trenčíne v jej domácom Victory Gyme, kde so mnou odcvičila hodinu thajského boxu, ukázala mi základné techniky, a hoci sa ma snažila šetriť, aj tak ma zničila. Počas tréningu sme sa bavili aj o jej príprave na zápasy, o tom, ako sa dokáže uživiť bojovník na Slovensku a či je rapídne chudnutie pred zápasmi vôbec zdravé.

Rozcvička a strečing

Po príchode do „gymu“ sa prezliekam a Monika sa ma hneď pýta, aký dlhý tréning si dáme: „Štyridsaťminútový? Hodinový?“ S malou dušičkou odpovedám, že ak je štyridsať minút minimum, tak beriem to, keďže telocvičňu som nevidel od strednej školy a moja kondička sa priamoúmerne môjmu životnému štýlu podobá kondičke dôchodcu. Monika sa smeje a súhlasí.

Hneď na mňa vytiahne ďalšiu otázku – či budeme trénovať MMA alebo thajský box. Keďže ma vždy bavilo sledovať standupové súboje a zem sa mi zdá nudná, v odpovedi som mal jasno. „Môžeme skúsiť thajský box,“ vravím jednoznačne, avšak zaujíma ma, čo všetko Monika vlastne trénuje so svojimi žiakmi. Hovorí, že učí MMA, thajský box aj K1, no thajský box má zo všetkého najradšej. Podľa jej slov ich gym navštevuje šesť skupín, ktoré trénujú spoločne, a tri ženské, pričom dokopy sem chodí trénovať cca stopäťdesiat ľudí.

V rámci rozcvičky, keď máme jasno v tom, čo nás čaká, mi do ruky vloží švihadlo a zavelí, aby som na ňom skákal päť minút. Vzhľadom na moju nemotornosť sa mi darí tento čas o niečo okresať, lebo sa celkom úspešne o švihadlo potkýnam. Už posledné sekundy rozcvičky nevládzem s dychom a chvejú sa mi nohy. Na rade je strečing. Aj ten odzrkadľuje, ako veľmi mám stuhnuté telo. Zatiaľ čo zadychčaný rozťahujem svoje svaly, pýtam sa Moniky, z čoho vlastne pozostáva taký tréning, aby som vedel, čo ma ešte čaká. „Tak najprv je rozcvička, strečing, neskôr si precvičíme nejakú techniku, až sa dostaneme do jadra tréningu, ktoré bude kondične najnáročnejšie. Potom už utlmíme a nakoniec si dáme opäť strečing,“ odpovedá s tým, že jednotlivé časti tréningu môžu byť variabilné, pričom aj dĺžka tréningu sa mení podľa toho, na čo ho chcem zamerať. Trvá hodinu či dve a žiaci ho absolvujú dva- až trikrát do týždňa.  

Väčšina Monikiných žiakov, samozrejme, trénuje thajský box len rekreačne, pričom tento šport má tú výhodu, že každý tréning môže byť zameraný na niečo iné. „Keď sme v pondelok veľa kopali, tak sa snažím, aby bol v stredu box. Keď viem, že žiaci majú svalovicu na rukách, ruky ideme trochu ľahšie a sústreďujeme sa na dolnú časť tela.“

Keďže ide o kontaktný šport, nedá mi nespýtať sa, od akého veku ho môžu začať trénovať deti. Monika mi vysvetľuje, že s bojovým športom, či už ide o zápasenie, alebo nejaké karate, dieťa môže začať už od svojich piatich alebo šiestich rokov. Thajský box odporúča až od dvanástich či trinástich. „Začať skôr sa mi zdá ako zbytočnosť, lebo potom tie decká z toho vyhoria a prestane ich to baviť.“ Vysvetľuje, že je lepšie, keď deti majú pohybové základy z karate či gymnastiky, ale prídu k nim až v neskoršom veku. Tvrdí, že ona sama začala s karate ako šesťročná a na thajský box prešla až o desať rokov neskôr.

Navliekame si rukavice

Keď už som podľa Moniky dostatočne rozcvičený, nastal čas, aby ma naučila základný úder – direkt. Do rúk mi vkladá ľahké činky, vysvetľuje mi správny postoj a pomalými krokmi ma učí, ako správne tieňovať. Najväčší problém mi robí striedať údery predné a zadné tak, aby som mal hlavu stále v kryte druhou rukou. Keď mi to už ako-tak ide, činky položím na zem a údery musím opakovať voľnými rukami, avšak rýchlejšie. Keďže nedokážem správne udrieť ani základný úder a cítim sa ako totálny antitalent, spýtam sa Moniky, ako sú na tom iní začiatočníci a čo je pre nich najťažšie.

Vysvetľuje mi, že je to veľmi individuálne, lebo každému nejde niečo iné. Domnieva sa však, že niektorých začiatočníkov najviac ubíja frustrácia, keďže chcú byť od začiatku dokonalí a robiť všetko perfektne. „My (Monika a Tomáš Tadlánek – pozn. red.) sme tréneri, ktorí neukazujú všetko naraz. Máme nízke očakávania, sme radi, keď ľudia na prvom tréningu vôbec udrú direkty,“ dodáva s tým, že keď vidí, že žiakovi už zadaná úloha ide, opraví ho na ďalšej veci, ktorú môže zlepšiť. „Už len technika direktov, čo sú najjednoduchšie údery, má milión aspektov, ktoré musíš splniť, aby bol direkt silný a rýchly. Ak by som to na niekoho vybalila hneď na prvom tréningu, bol by zmätený, i keď nájdu sa ľudia, ktorí presne toto chcú.“

Keď už mám dotieňované, Monika mi prinesie rukavice a postaví ma pred boxovacie vrece: „Teraz budeš robiť to isté na čas s tým, že budeš aj reálne udierať.“ Po troch kolách, keď som udieral separátne – najprv prednou rukou, potom zadnou a nakoniec oboma rukami –, si pre mňa nachystá ďalšie cvičenie. Jeho gro je to isté, avšak tentoraz mi ona diktuje počet rán, čo mám uštedriť vrecu. Hoci to pôsobí nevinne a jednoducho, po niekoľkých úderoch už cítim, že to je drina. Medzi sériami žobrem o vodu a prestávky a modlím sa, nech už mám tento okresaný detský tréning za sebou.

Kým mi ďalší tréner – úspešný športovec a zároveň Monikin priateľ – odbehne napustiť pohár vody, vyzvedám od Moniky, kedy sa jej žiaci dostanú na sparingy a následne na zápasy. Zápasníčka mi prezrádza, že na sparingy nepúšťajú úplne hocikoho, keďže ide o štýl tréningu, na ktorom môže žiak veľmi ľahko zraniť seba aj ostatných.

„U nás musia ľudia niekoľko mesiacov trénovať, aby sa vôbec na sparingy dostali. Myslím si, že je veľká hlúposť, ak niekto pustí spárovať človeka, ktorý je na štvrtom tréningu. Je to fakt veľmi nebezpečné – či už pre neho, alebo pre ostatných,“ dodáva s tým, že všetci si pod pojmom „thajský box“ hneď predstavia sparingy, boj a domnievajú sa, že tento šport musí byť vždy kontaktný. Tvrdí, že to tak vôbec nemusí byť a záleží to na trénerovi.

Podľa jej slov si na sparingy vyberá len tých žiakov, ktorí zvládajú aj ostatné tréningy a sami sa k sparingom hlásia. Ak im základy nejdú, nepustí ich ani spárovať. Podobný princíp uplatňuje aj vo výbere svojich žiakov na zápasy. Ten, kto chce ísť do ringu, musí byť nielen šikovný v sparingoch, ale musí chodiť na tréningy pravidelne tri- až štyrikrát, ideálne päťkrát do týždňa, a to nie mesiac-dva, ale minimálne rok.

Monika tvrdí, že väčšina klubov na Slovensku robí veľkú chybu v tom, že ak nájdu šikovného chalana, ktorý trénuje tri mesiace, už ho dávajú na zápas. „To nemôže dopadnúť inak ako katastrofou, výnimky potvrdzujú pravidlo. Myslím si, že na zápas potrebuje každý dozrieť,“ doplní s tým, že v ich gyme majú filozofiu, že zápas má byť odmenou za tvoje výkony na tréningu. Ako mi prezrádza, ona sama trénovala thajský box rok, kým sa dostala na prvý zápas. Poznamená, že väčšina jej žiakov chodí do práce či školy, a tak môžu trénovať len večer, čiže i keď je ideál, aby niekto trénoval päť dní v týždni, zápas sa dá natrénovať aj štyrmi tréningmi. Dotyčný však musí na sebe makať v takomto tempe dlhodobo.

Monika vraj na rozdiel od niektorých zápasníkov trénuje stále. „Nemyslím si, že je fajn, keď človek trénuje len vtedy, keď má pred zápasom,“ dodáva s tým, že na konkrétnu súperku sa pripravuje štyri až šesť týždňov v závislosti od toho, aké sú pravidlá, kto je jej súper, či ide o pavúkový systém zápasov alebo len o jeden profesionálny zápas, po ktorom má voľno.

Techniku Monikinej protivníčky pritom študuje jej tréner a pripraví taktiku, ktorú trénujú a snažia sa ju ukázať aj v zápase. „Ja si dosť nerada pozerám zápasy mojich súperiek, lebo ma to jednak nebaví a jednak si myslím, že mi to len pridáva zbytočné stresy.“