Pavel Bruchala: Živí ma zážitkové cestovanie s klientmi po svete. Tvorba časti slovenských influencerov je primitívna (Rozhovor)

Toto odmietanie vakcíny sa mi zdá smiešne. Aj to uvažovanie je, bohužiaľ, adekvátne tomu prostrediu, v ktorom sme vyrastali, preto chápem naše boje s vakcínou.

Volal som s kamarátom z Čile, ktorý mi hovoril, že tam majú 90-percentnú zaočkovanosť. Ja som odvetil, že u nás nemáme zaočkovanosť ani 50 percent, čo on nechápal, tak sme to analyzovali.

Vysvetlil mi, že čím človek žije jednoduchší život a má to v živote ťažšie, či už v prístupe k vzdelaniu, alebo k zdravotnej starostlivosti, o to viac si váži veci, ktoré dostane od štátu a ešte aj zadarmo.

Zvyčajne sa sťažujú ľudia, ktorí nikdy nevytiahli päty z domu, zo svojho okresu a neboli v Bratislave alebo tam boli len na proteste a aj tak skončili v Ikei na mäsových guľkách. Bizarné.

Z toho by vyplývalo, že sa na Slovensku nemáme vôbec zle.Na základe toho zisťujem, že my sa zrejme na Slovensku máme veľmi dobre, ale napriek tomu sa stále sťažujeme. Zvyčajne sa sťažujú ľudia, ktorí nikdy nevytiahli päty z domu, zo svojho okresu a neboli ani len v Bratislave alebo tam boli len na proteste a potom skončili v Ikei na mäsových guľkách. Bizarné.

Títo ľudia sa budú sťažovať na to, aký sme fašistický a nedemokratický štát, aj keď majú niekde v Hornej-Dolnej murovaný dom. Ja viem, čo sú to favely v Južnej Amerike alebo plechové domy v Afrike, ale toto ma zaráža.

V Čile majú 90 percent zaočkovaných, aj keď tí ľudia najskôr dostali prvé dve dávky čínskej vakcíny a až teraz dostávajú Pfizer. Sú oblasti, ktoré by dali všetko za to, aby neriešili, či je to Sputnik alebo Pfizer, čínska alebo americká vakcína. A my tu riešime, z ktorej krajiny pochádza a aká šarža to je.

Vráťme sa na začiatok tvojej kariéry, keď si sa postupne dostal od šoubiznisu až k cestovaniu. Ty si vlastne nikdy nechcel byť moderátorom, ale vysníval si si hereckú kariéru. Keby sa dnes vrátil čas, spravil by si v kariére niečo inak?

Veľakrát som sa nad tým zamýšľal. Ja vždy hovorím jednu vec – mňa má život strašne rád, lebo mi vždy dáva jasné signály, ktorým smerom sa uberať, čo by mi malo vyjsť a čo by mi vyjsť nemalo.

Nesnažím sa riešiť, čo bolo, ale ani nie som ten typ, ktorý rieši, čo bude o päť rokov. Práve pandémia ukázala, že netreba riešiť ďalekú budúcnosť, ale žiť prítomnosťou a maximálne blízkou budúcnosťou. Je mi absolútne jedno, kde budem o desať rokov a akú prácu budem mať.

Keď sa ma ľudia pýtajú, či mi nechýba šoubiznis, odpovedám, že mojím krédom je byť šťastný. Ak som v nejakej fáze nešťastný, tak je to signál, že musím niečo zmeniť.

Nič neľutuješ?

Neľutujem žiadny krok. Teraz viac cestujem, ale popritom stále robím dabingy a pred pár týždňami mi volali z televízie so zaujímavou ponukou na reláciu. Nevylučujem, že sa do šoubiznisu alebo televízie ešte niekedy nevrátim. Ale nie je to najdôležitejšia téma môjho života.

Je logické, že v rovnakej chvíli neviem byť na Slovensku a moderovať a zároveň byť odcestovaný. Tak to zvyčajne býva, že mi ponuky chodia, keď som práve na letisku, odlietam preč alebo som už v zahraničí. Keď som práve v Mexiku, nemôžem byť na Slovensku v štúdiu.

Na margo herectva – ja si to trošku kompenzujem tým, že kamkoľvek cestujem, tak sa vždy snažím zájsť do divadla. To je pre mňa mentálne pookriatie.

Nechcem byť prvoplánový umelec, ktorý všetky ponuky berie len kvôli peniazom, aj keď vidí, že postava v seriáli či scenár samotný sú brak, herecky nezaujímavé, a potrebuje len zaplatiť hypotéku. Ja to neodsudzujem, len ma mrzí ten celosvetový trend robiť všetko čo najjednoduchšie a najlacnejšie.

Je mi zle z populizmu, ktorý predvádza napríklad Boris Kollár. To je hádam najúchylnejší človek, aký na svete existuje.

Zo šoubiznisu si odchádzal v roku 2014, keď ešte svet nepoznal internetových influencerov ako v súčasnosti. V minulosti si rozprával, že sa ti šoubiznis nepáčil, pretože sa ti mnohé celebrity zdali plytké a malicherné. Za tie roky sa celebrity vyvinuli na influencerov a internetové hviezdičky. Ako ich dnes vnímaš?

Strašne sa na dnešných influenceroch bavím, ale neodsudzujem to. Ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy. Toto je doba internetu, vďaka ktorému istým spôsobom fungujem aj ja. Zatiaľ však nie som v štádiu, že by som si internetom chcel zarábať.

Na slovenskom internete sú ľudia, ktorí sú mi z duše nesympatickí, nesledujem ich a ani ich z princípu sledovať nechcem, lebo ich činnosť sa mi zdá prízemná a primitívna. Nech zarábajú na ľudskej hlúposti.

My máme podľa mňa veľký problém vo vzdelaní. Ak nám zo škôl vychádzajú blbci, tak či idú do školstva, športu, umenia alebo ekonómie, tú svoju debilitu budú v daných odvetviach rozširovať, lebo sú na život zle pripravení.

Vidíme to na tom, že potom máme ministra financií ako Igor Matovič, čo ma výsostne uráža ako človeka a Slováka, že niekto ako Matovič – podvodník, plagiátor a pomstychtivý človek – je tam, kde je, lebo si ho národ zvolil.

Vyjadroval si sa aj k politike.

Vyjadroval som sa k politike a nemám žiadny problém otvorene povedať svoj názor. Je mi zle z populizmu, ktorý predvádza napríklad Boris Kollár. To je hádam najúchylnejší človek, aký na svete existuje. Keby som bol kňazom a on by si sadol do prvého radu v mojom kostole, vyženiem ho metlou, lebo by som sa bál, že mi do kostola udrie blesk.

Ja ho rešpektujem, ale nech zo seba nerobí svätejšieho, ako je. Je to otec 11 detí s 10 ženami, iného takéhoto človeka nepoznám, on musí byť svetový unikát. Uráža ma, keď si dá na sako krížik, bude sa modliť a bozkávať ruky pápežovi. To je pokrytectvo.

My Slováci chceme byť väčší kresťania, ako v skutočnosti sme, ale keby prišlo na lámanie chleba, tak zaprieme aj vlastnú mamu. Keby som bol politik, tak, samozrejme, okamžitá odluka cirkvi od štátu. Si katolík? Budeš prispievať daňami katolíkom. Ale to by hneď bolo, joj, no ja nechcem viac platiť, kde sa to dá zrušiť?

Len vzdelanie spôsobí, že viac začneme tolerovať inakosť. Náboženskú, rasovú, sexuálnu alebo skrátka len názorovú. Mne sa páči, ako Slovensko veľmi príjemným spôsobom reprezentuje prezidentka Čaputová. Verím, že raz príde aj na Fica, aj na Pellegriniho, rovnako ako verím, že príde na súčasné politické špičky.

Súčasná vládna garnitúra je absolútne diletantská, amatérska a chaotická, bez logických a odborných postupov, česť výnimkám, samozrejme. Ale ukazuje sa, žiaľ, že hlúpy volič je najlepší volič. A tak tu máme „obyčajných ľudí“, „fašistov“ a „tradičné kresťanské“ rodiny na čele s najväčším prototypom kresťana v podobe Borisa Kollára.

Poďme naspäť k cestovaniu. Minulý rok sa na internete objavil článok, že Pavel Bruchala zvažuje, že sa natrvalo odsťahuje zo Slovenska. Čo na tom bolo pravdy?

Tieto pocity mávam stále. Tým, že cestujem, nepotrebujem mať pocit, že tu musím mať dom, kde sa vždy budem vracať. Jasné, že milujem Slovensko, a keď mi prídu hostia, tak im ho aj ukážem, ale rovno im poviem aj negatívne stránky. Nemôžeme sa vždy zachraňovať len Tatrami.

Sú miesta vo svete, ktoré som si zamiloval. Reálne si viem predstaviť žiť vo Valencii, pretože Španielsko je pre mňa celkovo jedna z najkrajších krajín sveta a určite by som chcel zostať žiť v Európe. Nie preto, že je najvyspelejšia ekonomicky. Amerika je pre mňa neakceptovateľná, lebo tam hmotné veci povýšili nad ostatné a ľudia sú tam vazalmi kreditných kariet a úverov.

Európa je najkrajšia vďaka umeniu, histórii, vzdelaniu, kráse aj rôznorodosti. Je úžasné, že prejdeš desiatky kilometrov a si v úplne inej krajine, inej kultúre, kde majú rozdielnu hudbu aj jedlo. V tomto je úžasné aj Slovensko, kde má každá dedina iný kroj, iný spev či nárečie. To je neskutočné.

Učarovala ti španielska mentalita. Množstvo ľudí ju však kritizuje. Španieli sú vraj leniví, nikdy nič nespravia načas a všetko sa dá dokončiť aj zajtra.

Španielska mentalita mi vyhovuje, pretože pri nich mám pocit, že sa ľudia tešia zo života. Keď cestujem, mám úsmev na tvári, lebo ľudia sa usmievajú aj v krajinách Ázie, Afriky či Južnej Ameriky, kde to nemajú ekonomicky jednoduché. Potom sa vrátim na Slovensko, kde sa nikto neusmieva, všetci sú zamračení, podráždení a odbijú ťa, ak sa chceš čokoľvek opýtať.

To vidím na križovatkách, kde každý sedí v aute s pocitom, že on musí vyhrať, on má právo ísť prvý. Čo sa mi stane, keď zastanem a stratím tri sekundy života, ale dám ti prednosť? Alebo vidím, že to nie je bratislavská značka, tak je ten človek zrejme v strese. Vtedy sklopím okno a spýtam sa, či mu viem nejak pomôcť alebo poradiť, lebo takto to zažívam ja vo svete.

Miestni sa pri mne prirodzene zastavia, keď sa im zdá, že potrebujem pomoc. To je na cestovaní krásne. A Španieli podľa mňa neriešia toľko hlúpostí ako my. Ja odsťahovanie sa zo Slovenska nevylučujem, ale chcel by som zostať v Európe aj z toho dôvodu, že keby sa čokoľvek stalo, sadnem do lietadla a za tri hodiny som doma. Keby som žil v Amerike alebo Ázii, nebolo by to také ľahké.

V prvom rade ty ako klient nič neriešiš, my sa pred cestou stretneme a zistíme, či medzi nami funguje cestovateľská chémia na to, aby sme spolu niekam išli na dva týždne.

Tvojou hlavnou prácou je cestovať po svete s klientmi, ktorí ti za to zaplatia. Keď však opisuješ svoju prácu, nenazývaš sa sprievodcom.

Nie som sprievodca v štýle, že ťa zavediem na námestie a začnem ti rozprávať o tom, ako pochádza zo 17. storočia. Toto nerobím, na čo hneď upozorňujem klientov, lebo takéto informácie si môžu naštudovať v bedekroch.

Ja robím zážitkové cestovanie. V prvom rade ty ako klient nič neriešiš, my sa pred cestou stretneme a zistíme, či medzi nami funguje cestovateľská chémia na to, aby sme spolu niekam išli na dva týždne. Ak to nefunguje, mohlo by to byť utrpenie pre nich aj pre mňa – a už som to v minulosti zažil.

Vždy sa preto s klientmi stretnem dopredu, aby sme objavili chémiu a zistili, s akým rozpočtom pracujem. Moji klienti sú väčšinou ľudia, ktorí majú viac peňazí. Niektorí si dokonca môžu dovoliť cestovať výlučne so mnou vo dvojici alebo sú mojimi klientmi rôzne páriky – či už manželské, alebo kamarátske. Ale nikdy to nerobím tak, že spájam skupinu zloženú z cudzích ľudí.

Tvoji klienti sa o nič nemusia starať?

Ja sa starám kompletne o všetko – o letenky, ubytovania, zážitky –, takže ten človek, ktorý so mnou cestuje, už nerieši vôbec nič. On sa len nechá unášať atmosférou, zamkne doma dvere a naladí sa na cestu. Vie, že je všetko zabezpečené, a to ma na tom strašne baví.

Baví ma mať na pleciach zodpovednosť za svojich klientov, lebo ja som s nimi od rána do noci. My spolu začíname raňajkami, zažívame všetko spoločne a ešte aj spolu tancujeme o polnoci na pláži a pijeme drinky.

Toto je zážitkové cestovanie so mnou. Samozrejme sa rozprávame o mojom živote, ich živote aj o politike. Často sa práve potrebujú vyrozprávať človeku, ktorého osobne dobre nepoznajú, lebo majú na srdci niečo, čo by možno nepovedali niekomu blízkemu.

Teraz si niekto číta tento rozhovor a zistí, že by chcel vycestovať s Pavlom Bruchalom. Ako to celé funguje? Ako si u teba môžem objednať cestu niekam do sveta?

Jediná forma komunikácie so mnou je cez Instagram alebo mi môžu napísať na mailovú adresu, ktorú mám uvedenú v profile. Nemám žiadnu webovú stránku.

Moja mama kedysi mala tendenciu, aby som sa jej neustále ozýval, keď cestujem. Hovorím jej, že keď zomriem niekde v Austrálii, tak sa to dozvie z denníkov a už mi nijak nepomôže, truhla už nejak domov dorazí. Teraz majú otec aj mama vlastné profily na Instagrame, sledujú ma a vidia, že žijem, som v lietadle alebo som už v destinácii.

To, že máš peniaze, neznamená, že môžeš vykrikovať, byť drzý a správať sa hlúpo. Kto si, aby si po letuške kričal, nech ti dá ešte jeden gin, lebo na to máš nárok? Nemáš na to nárok, lebo sa správaš ako hlupák.

Napísal som ti na Instagram, že by som s tebou najradšej chcel zájsť na víkend do Valencie. Musím počítať s konkrétnym finančným rozpočtom, ktorý si mám predstaviť? Koľko tvoje výlety stoja?

Nemám žiadne tabuľky, pretože príprava každého výletu je individuálna záležitosť na kľúč. Mám veľa klientov, ktorí so mnou chcú vycestovať a je im jedno kam. Keď sa s nimi stretnem, rozprávam im o zážitkoch a destináciách, keď vtom zrazu povedia, že sa im presne to zapáčilo a chcú tam so mnou ísť.

Necestujem štýlom, že pôjdem na týždeň ležať na Maldivy, to si choď sám. So mnou je cestovanie o objavovaní a spoznávaní krajín. S niektorými klientmi cestujem luxusnejšie, s niektorými zážitkovejšie a divokejšie. To vždy záleží na tvojom veku, záujmoch a rozpočte.

Moja edukácia ľudí spočíva v tom, že ich tak trochu na cestách vychovávam – ako sa správať v lietadle, čo robiť na letisku, čoho sa na cestách vyvarovať.

Máš za tie roky cestovania aj nepríjemné zážitky so Slovákmi?

Neznášam, keď vidím hlučnú skupinku Slovákov, Čechov alebo Rusov, ktorí si myslia, že keď idú lietadlom, tak sa všetko točí okolo nich a musia vypiť aj zjesť všetko v ponuke.

To, že máš peniaze, neznamená, že môžeš vykrikovať, byť drzý a správať sa hlúpo. Kto si, aby si po letuške kričal, nech ti dá ešte jeden gin, lebo na to máš nárok? Nemáš na to nárok, lebo sa správaš ako hlupák.

Aké typy výletov zažívaš najčastejšie? Stáva sa často, že ti niekto zaplatí, aby si ho zobral na mesačný výlet, alebo mávaš skôr „víkendovky“? 

Niekto si so mnou môže dovoliť vycestovať na mesiac, ale mám aj klientov, ktorí mi povedia, že majú štyri dni dovolenky. V takomto prípade, samozrejme, nejdeme do Južnej Ameriky, ale pokojne ideme spoznať Španielsko. Neexistuje konkrétny rozpočet, ktorým sa človek musí riadiť, ak so mnou chce cestovať.

Je však pravda, že ak mi niekto v prvej správe položí otázku, koľko ho to bude stáť, je to zlý začiatok. U mňa peniaze nie sú najdôležitejšie, takže ak je pre teba prvým faktorom, koľko ťa to bude stáť, u mňa zrejme nepochodíš.

Ja nerobím najlacnejšie výlety, lebo nechcem spať niekde v hosteli. Áno, sú aj destinácie, kde viem prespať v hosteli, lenže vtedy to má svoj dôvod a zážitok, ale ísť do New Yorku s tým, že by som spal v izbe s desiatimi cudzími ľuďmi, to pokojne choď ty, ale ja ti chcem sprostredkovať iný zážitok.

Ľudia si možno myslia, že ten Pavel Bruchala je akýsi mysteriózny, odkedy odišiel z televízie. Teba živí len cestovanie? Zachytil som článok, že keď prišla korona, musel si zrušiť výlety a načrieť hlboko do svojich úspor.

Počas prvej fázy pandémie som minul skoro všetky svoje úspory, podobne ako väčšina normálnych ľudí. Dodnes som od štátu nedostal ani jediné euro za to, že mi zakázali vykonávať moju podnikateľskú činnosť.

Tým, že som necestoval a bol som zatvorený doma, prirodzene som aj menej míňal a nepotreboval toľko nakupovať. Ja som sa počas pandémie zbavil takmer všetkého, čo som nepotreboval, lebo som sa aj vďaka cestovaniu naučil byť skromný.

Viem s príručnou batožinou precestovať všeličo, pretože si často nakúpim veci priamo v danej destinácii a potom ich niekomu pred odchodom darujem. Najskôr som kúpou podporil miestneho a potom som oblečenie zase odovzdal miestnemu a tak sa tam tie veci aspoň takto točia.

Čo všetko ťa teda živí popri cestovaní?

Moje živobytie nestojí len na tom, či cestujem. Bavím sa na článkoch o mne, ktoré píšu, že som pomaly bezdomovec bez peňazí, bez šťastia v živote, čo vôbec nie je pravda.

Mám viac činností ako len cestovanie a dabing. Je toho oveľa viac a o všetkom verejne nerozprávam. Som vyštudovaný umelec, a tak vo voľnom čase občas zariaďujem interiéry súkromným osobám. Takto som zariadil už niekoľko bytov aj domov, pretože ma to baví.

Momentálne mám s pár ľuďmi v pláne projekt privátnej galérie spojenej s reštauráciou. Celé by to malo byť zážitkové, lebo podľa mňa by mal byť život o zážitkoch, aj keď peniaze ti, samozrejme, zážitky môžu dopriať. Tento projekt by mal začať fungovať čoskoro, ale keďže teraz bolo všetko pozatvárané, tak sme ho nechceli šiť horúcou ihlou a dokončovať narýchlo.